Židovský jezuitizmus[374], je ten istý praktický jezuitizmus, ktorý Bauer nachádza v talmude, existuje vzťah sveta zištnosti k nad ním vládnucim zákonom, ktorých dôvtipné obídenie tvorí hlavné umenie tohto sveta.

Samotný pohyb tohto sveta v rámci týchto zákonov sa neodvratne stáva neustálym rušením tohto zákona.

Židovstvo sa nemohlo ďalej vyvíjať ako náboženstvo, vyvíjať sa teoreticky, pretože svetonázor praktickej potreby je vo svojej podstate ohraničený a vyčerpáva sa zopár ťahmi.

Náboženstvo praktickej potreby mohlo kvôli svojej vlastnej podstate nájsť svoje zavŕšenie nie v teórii, ale len v praxi — vyslovene preto, že jeho istinou je prax.

Židovstvo nemohlo vytvoriť žiadny nový svet; mohlo len vťahovať do kruhu svojej činnosti nové, tvoriace sa svety a svetové vzťahy, pretože praktická potreba, ktorej rozumom je zištnosť, sa správa pasívne a nemôže sa svojvoľne rozširovať; rozširuje sa len vo výsledku ďalšieho rozvoja spoločenských podmienok.

Židovstvo dosahuje svoj najvyšší bod so zavŕšením občianskej spoločnosti; no občianska spoločnosť sa završuje len v kresťanskom svete. Len pri nadvláde kresťanstva, zmeniaceho všetky národné, prirodzené, mravné, teoretické vzťahy na čosi vonkajšie pre človeka[375] — sa mohla občianska spoločnosť definitívne oddeliť od života štátu, roztrhnúť všetky rodové putá človeka, a na ich miesto postaviť egoizmus, zištnú potrebu, pretvoriť ľudský svet na svet atomistických, jeden druhému nepriateľských jednotlivcov.

Kresťanstvo vzniklo z židovstva. Znova sa zmenilo na židovstvo.

Kresťan bol od samotného začiatku teoretizujúcim židom; žid je preto praktickým kresťanom, a praktický kresťan sa znova stal židom.

Kresťanstvo len zdanlivo prekonalo reálne židovstvo. Kresťanstvo bolo príliš vznešené, príliš spiritualistické, aby hrubosť praktickej potreby odstránilo ináč, než jej vynesením na nebesia.

Kresťanstvo je do nadoblačných výšok prenesená myšlienka židovstva, židovstvo je prízemné úžitkové uplatnenie kresťanstva, no toto uplatnenie sa mohlo stať všeobecným až potom, čo kresťanstvo, ako hotové náboženstvo, teoreticky dokončilo samoodcudzenie človeka od seba samého a od prírody.

Až po tomto mohlo židovstvo dosiahnuť všeobecnú nadvládu a zmeniť odcudzeného človeka, odcudzenú prírodu na odcudzované predmety, na predmety kúpy a predaja, nachádzajúce sa v otrockej závislosti od egoistickej potreby, od trhovníctva.

Odcudzenie vecí je praxou samoodcudzenia človeka. Podobne, ako človek, kým je spútaný náboženstvom, dokáže objektivizovať svoju podstatu, meniac ju iba na cudziu fantastickú bytosť — takto pri nadvláde egoistickej potreby môže prakticky konať, prakticky vytvárať predmety, podriaďujúc pritom tieto svoje produkty, ako aj svoju činnosť, pod moc cudzej podstaty a pridávajúc im význam cudzej podstaty — peňazí.

Kresťanský egoizmus blaženosti sa nutne mení, vo svojej zakončenej praxi, na židovský egoizmus tela, nebeská potreba — na pozemskú potrebu, subjektivizmus — na zištnosť. My húževnatosť žida vysvetľujeme nie jeho náboženstvom, ale, naopak, ľudským základom jeho náboženstva, praktickou potrebou, egoizmom.

Keďže reálna podstata žida získala v občianskej spoločnosti svoje všeobecné reálne naplnenie, svoje všeobecné svetské stelesnenie, tak občianska spoločnosť nedokázala žida presvedčiť o nereálnosti jeho náboženskej podstaty, ktorá v myšlienke len vyjadruje praktickú potrebu. Preto, podstatu súčasného žida nenachádzame len v pentateuchu alebo talmude, ale aj v súčasnej spoločnosti — nie ako abstraktnú, ale ako empirickú podstatu vyššej úrovne, nielen ako ohraničenosť žida, ale ako židovskú ohraničenosť spoločnosti.

Akonáhle sa spoločnosti podarí odstrániť empirickú podstatu židovstva, trhovníctvo a jeho predpoklady, žid nebude možným, lebo jeho vedomie viac nebude mať objekt, lebo subjektívny základ židovstva, praktická potreba sa poľudští, lebo konflikt medzi individuálno-zmyslovým bytím človeka a jeho rodovým bytím bude odstránený.

Spoločenská emancipácia žida je emancipáciou spoločnosti od židovstva»

(uvedené z publikácie: http://www.avtonom.org/lib/theory/marx-engels/juden.html; viď tiež typograficky vydaný text: K.Marx, F.Engels. Diela, 2. vydanie, zv. 1. — str. 382 — 413).

Uvedený fragment z článku «K židovskej otázke» K.Marxa (predstaviteľa rabínskej dynastie, vnuka dvoch rabínov, t.j. vieroučiteľov judaizmu, jeho zákonníkov, mimochodom) — je svojho druhu výkaz o úspechoch biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha na základe doktríny «Deuteronómium-Izaiáš», dosiahnutých k polovici 19. storočia. Okrem toho, je aj výbornou ukážkou toho, čo znamená «diabolská logika», obrátená ku kaleidoskopickému alebo mozaikovému Ja-centrickému chápaniu sveta subjektov, ktoré nevládnu osobnou kultúrou dialektického poznania[376].

Vyhlásením: «Pohľadáme tajomstvá žida nie v jeho náboženstve — pohľadáme tajomstvá náboženstva v ozajstnom židovi» — K.Marx zamenil príčinu za následok a fakticky voči židovstvu vyjadril rasistický postoj, položiac zodpovednosť za všetko na «ozajstného žida» — takého aký je, akoby vo svojej podstate, ktorá mu je objektívne daná od prírody. V tomto zmysle je K.Marx predchodcom A.Hitlera. A s rasistickými «antisemitskými» hodnoteniami židovstva K.Marxom môžu súhlasiť aj všetci ostatní rasisti-«antisemiti».

Po tomto sa v marxistickej tradícii K.Marxom prezentovaný prístup k hodnoteniu židovstva a jeho kultúry nikdy nespochybňoval. Avšak článok «K židovskej otázke» nebola kultovou a nepatrila do povinného minima naštudovania si ideového dedičstva «klasikov marxizmu-leninizmu» v systéme vzdelávania a politickej osvety obyvateľstva ZSSR.

V duchu tejto tradície ležia aj úvahy E.S.Vargu o «antisemitizme» v ZSSR. Jeho presvedčenia, sformované židovsko-judejskou kultúrou, v ktorej vyrástol, stavajú mimo kritiku judaizmus a pod jeho vplyvom sformovanú v rôznych krajinách kultúru židovsko-judejských dias         pór a správanie sa jej predstaviteľov (ich mravno-podmienenú etiku) k okolitej spoločnosti. A pritom samotný E.S.Varga bol človekom, ktorý bol od mladosti úprimne oddaný ideálom komunizmu, a neodpadol od nich v starobe ani pod vplyvom tvrdej reality ZSSR, pomerne odlišnej od hlásaných ideálov a hesiel. Pritom však bol jednou z mnohých obetí chybne pochopeného «mraksizmu»[377], v pravdivosť ktorého on neopodstatnene uveril.

Tu treba obrátiť pozornosť na ešte jeden paradox. Kniha o judaizme bez prikrášlenia nemala vyvolávať také reakcie u ozajstných komunistov. Reakcia mala byť inou: «Vidíte, ako rabíni počas mnohých storočí oblbovali hlavy židom, podporujúc a rozširujúc systém exploatácie «človeka človekom»? — my, komunisti, sa snažíme o to, aby sme vyslobodili židov i všetkých nimi exploatovaných nežidov z moci tohto spiatočníctva». Avšak, ako vidno zo svedectva E.S.Vargu, na vydanie tejto knihy mimoriadne negatívne zareagovali aj židovskí intelektuáli v zahraničných marxistických pseudokomunistických stranách. A toto je ešte jedným ukazovateľom toho, že marxizmus — vo svojej podstate — je antikomunistickým učením, svetskou verziou biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha. A marxizmom propagovaný ateizmus je nástrojom uvedenia do Božieho dopustenia všetkých tých, ktorí uveria «mraksizmu».

Tá okolnosť, že v USA kniha «Judaizmus bez prikrášlenia» bola znovu vydaná, sa objasňuje ideologickou vojnou dvoch systémov, v ktorej USA uvalili na ZSSR ten najťažší verejný «hriech», aký môže existovať v kultúre civilizácie založenej na Starom Závete a celkovo Biblii, a to — nelojálnosť voči k židovstvu, prerastajúca do otvoreného «antisemitizmu». T.j. povedané E.S.Vargom je jedným z mnohých príkladov, keď internacisti (aj liberálno-buržoázneho razenia, aj pseudosocialistického marxistického razenia) v jednotnom fronte vystupujú na ochranu kultúry a ideológie obnovujúcej internacizmus z pokolenia na pokolenie u predstaviteľov židovsko-judejských diaspór vo všetkých krajinách.