«Aký je svetský základ židovstva? Praktická potreba, zištnosť.

Aký je svetský kult žida? Trhovníctvo. Kto je jeho svetský boh? Peniaze.

No v takomto prípade emancipácia od trhovníctva a peňazí — a teda od praktického, reálneho židovstva — by bola samoemancipáciou našej doby.

Organizácia spoločnosti, ktorá by odstránila predpoklady trhovníctva, a teda aj možnosť trhovníctva, taká organizácia spoločnosti by urobila žida nemožným. Jeho náboženské povedomie by sa rozptýlilo v reálnom, životodarnom ovzduší spoločnosti, ako clivý opar. Z druhej strany, keď žid uzná túto svoju praktickú podstatu ničotnou, pracuje na jej odstránení — vtedy sa vyslobodzuje z hraníc svojho dovtedajšieho rozvoja, pracuje priamo pre vec ľudskej emancipácie a bojuje proti extrémnemu praktickému prejavu ľudského samoodcudzenia.

A tak v židovstve nachádzame prejav všeobecného súčasného antisociálneho elementu, dovedeného do svojej dnešnej úrovne historickým rozvojom, ktorého sa židia, v tomto hlúpom smere, s nadšením zúčastnili; tento element dosiahol taký vysoký stupeň rozvoja, na ktorom sa nutne musí rozpadnúť.

Emancipácia židov v jej konečnom zmysle je emancipáciou ľudstva od židovstva[359]. Žid sa už emancipoval židovským spôsobom.

“Žid, ktorý je, napríklad, vo Viedni tak tolerovaný, svojou peňažnou mocou určuje osud celého impéria. Žid, ktorý môže byť bezprávnym v najmenšom z nemeckých štátov[360], rozhoduje o osude Európy. Kým korporácie a cechy sú pre žida zatvorené alebo sa ešte naďalej k nemu správajú nedobroprajne, priemysel sa smelo zabáva nad tvrdohlavosťou stredovekých inštitúcií” (B.Bauer. „Židovská otázka“, str. 114).

A toto nie je ojedinelý fakt. Žid sa emancipoval židovským spôsobom, emancipoval sa nielen tým, že si prisvojil moc nad peniazmi, ale aj tým, že cez neho i pomimo neho[361] peniaze získali svetovú moc, a praktický duch židovstva sa stal praktickým duchom kresťanských národov. Židia natoľko emancipovali seba, nakoľko sa kresťania stali židmi.

„Zbožný a politicky slobodný obyvateľ Nového Anglicka“ — hovorí plukovník Hamilton — „je svojho druhu Láokoón[362], neprejavujúci najmenšie úsilie, aby sa oslobodil od okolo neho ovinutých hadov. Mamona[363]je ich idol, oni ju uctievajú nielen svojimi ústami, ale aj celou silou svojho tela i duše. Celá zem v ich očiach nie je ničím iným, než burzou, a oni sú presvedčení, že nemajú iné poslanie na zemi, než sa stať bohatšími ako ich susedia. Trhovníctvo ovládlo všetky ich myšlienky, výmena jedných predmetov trhovníctva inými je pre nich jediným oddychom. Cestujúc, oni, tak povediac, nosia so sebou na pleciach svoj krámik alebo kanceláriu, a nehovoria o ničom inom, než ako o percentách a zisku. A ak aj na minútu zabudnú na svoje veci, tak iba preto, aby vysliedili, ako sa darí druhým”.

Navyše, praktická nadvláda židovstva nad kresťanským svetom dosiahla v Severnej Amerike svoj nedvojzmyselný, skutočný prejav v tom, že samotné kázanie evanjelia, hodnosť kresťanského vieroučiteľa sa mení na tovar, že zbankrotovaný kupec sa začína živiť evanjeliom, a zbohatlícky kazateľ evanjelia sa púšťa do trhových machinácii.

„Človek, ktorého vidíte na čele ctihodnej kongregácie, bol spočiatku kupcom; keď v týchto veciach utrpel krach, stal sa duchovným; druhý začal slúžením bohu, no ako sa v jeho rukách ocitla určitá suma peňazí, premenil katedru kazateľa na obchod. V očiach väčšiny je duchovná hodnosť skutočným výnosným remeslom“ (Beaumont, uved. diel., str. 185, 186)[364].

Bauer považuje za „lživý taký stav vecí, v ktorom sa židovi teoreticky nepriznávajú žiadne práva, zatiaľ čo v praxi žid disponuje obrovskou mocou a prejavuje svoj politický vplyv en gros[365], keď je tento vplyv pre neho spakovaný en detail[366]” („Židovská otázka“, str. 114).

Rozpor medzi politickou mocou žida v praxi a jeho politickými právami je rozporom medzi politikou a peňažnou mocou celkovo. Zatiaľ čo teoreticky sa politická moc vyvyšuje nad peňažnou mocou, tak v skutočnosti sa stala jej otrokyňou[367].

Židovstvo sa udržalo vedľa kresťanstva nielen ako náboženská kritika kresťanstva, nielen ako stelesnená pochybnosť o náboženskom pôvode kresťanstva, ale aj preto, lebo prakticky — židovský duch — židovstvo — sa udržalo v samotnej kresťanskej spoločnosti a dokonca tu dosiahlo svoj najväčší rozvoj. Žid, ako špecifická zložka občianskej spoločnosti, je len špecifickým prejavom židovského charakteru občianskej spoločnosti[368].

Židovstvo sa zachovalo nie navzdory histórii, ale vďaka histórii.

Občianska spoločnosť zo svojich vlastných útrob neustále plodí žida.

Čo bolo, samo sebou, základom židovského náboženstva? Praktická potreba, egoizmus.

Monoteizmus žida preto sám osebe v skutočnosti predstavuje polyteizmus množstva potrieb, polyteizmus, ktorý pozdvihuje dokonca latrínu na objekt božského zákona. Praktická potreba, egoizmus — to je princíp občianskej spoločnosti, a ukázal sa v čistej podobe, akonáhle občianska spoločnosť definitívne porodila zo svojich vlastných útrob politický štát. Boh praktickej potreby a zištnosti — to sú peniaze.

Peniaze — to je žiarlivý boh Izraela, pred tvárou ktorého nesmie byť iného boha. Peniaze znižujú všetkých bohov človeka dolu z výšin a menia ich na tovar. Peniaze, to je všeobecná, formujúca sa ako čosi samostatné, hodnota všetkých vecí. Preto oni zbavili celý svet — jak ľudský, tak aj prírodu — ich vlastnej hodnoty[369]. Peniaze, to je od človeka odcudzená podstata jeho práce a jeho bytia[370]; a táto cudzia podstata človeku velí, a človek sa jej klania[371].

Boh židov sa učinil svetským, stal sa celosvetovým bohom. Zmenka, to je skutočný boh žida. Jeho boh je len iluzórna zmenka.

Názor na prírodu, ktorý sa utvára pri nadvláde súkromného vlastníctva a peňazí, je skutočným pohŕdaním prírodou, prakticky jej pokorením; hoci aj príroda existuje v židovskom náboženstve, ale len v predstavivosti. V tomto zmysle Tomáš Müntzer považoval za neznesiteľné, „že všetko zvieratstvo sa stalo vlastníctvom — ryby vo vode, vtáci vo vzduchu, rastliny v zemi; veď aj zvieratstvo sa musí stať slobodným“.

To, čo je v židovskom náboženstve obsiahnuté v abstraktnej podobe — pohŕdanie k teórii, umeniu, histórii, pohŕdanie k človeku, ako k samocieľu — to je skutočným, uvedomelým uhlom pohľadu peňažného človeka, jeho cnosťou. Dokonca vzťahy spojené s pokračovaním rodu, vzájomné vzťahy muža a ženy atď. sa stávajú predmetom obchodu! Žena je tu predmetom kúpy-predaja.

Chimérická národnosť žida je národnosťou kupca, celkovo peňažného človeka[372].

Neopodstatnený zákon žida je len náboženskou karikatúrou na neopodstatnenú morálku a právo vcelku, na iba formálne rituály, ktorými sa obklopuje svet zištnosti.

Tak aj v tomto svete zištnosti najvyšším vzťahom človeka je vzťah predpísaný zákonmi, vzťah k zákonom, ktoré majú pre človeka význam nie preto, že sú to zákony jeho vlastnej vôle a podstaty, ale preto, že vládnu a ich prekračovanie sa trestá[373].