Náš život je taký, že približne polovicu nášho bdelého času trávime v práci, a preto nutne dochádzalo k tomu, že medzi ľuďmi počas práce v kolektívoch vznikali priateľské vzťahy, a časť manželstiev vznikala medzi pracovníkmi jedného a toho istého kolektívu (to posledné bolo obzvlášť charakteristické v «mestotvorných podnikoch»[341], v ktorých pracovala polovica (i viac) obyvateľov príslušnej územnosprávnej jednotky). No priateľstvo aj láska, ktoré vznikali v kolektívoch medzi jeho členmi, národné hranice nepoznali.

Pritom národná politika Sovietskej vlády v stalinskej epoche bola skutočne zameraná na to, aby vykorenila národný útlak jedných etnických skupín inými pomocou toho, že poskytovala možnosť získať všetkým národnostiam akokoľvek vysoké vzdelanie v rôznych oblastiach aj realizovať získané vedomosti v praktickej činnosti. Pritom ľudí si cenili za ich mravno-etické kvality a profesionalizmus, a nie pre ich etnický pôvod.

Tento princíp sa rozširoval aj na hodnotenia (prostými ľuďmi) predstaviteľov riadiacej sféry, preto výhrady k tomu, že J.V.Stalin bol Gruzínec, bratia M.M a L.M.Kaganoviči — židia, V.M.Molotov, M.I.Kalinin, S.M.Budjonnyj — Rusi, E.S.Varga — žid z Rakúsko-Uhorska, A.I.Mikojan a jeho brat (letecký konštruktér) — Arméni, K.K.Rokossovskij — Poliak atď., nevznikali.

Ak výhrady aj vznikali, tak to bolo v súvislosti s činnosťou každého z nich, ako takou. A len v tých najmenej vzdelaných vrstvách spoločnosti bola neprijateľná (z ich pohľadu) činnosť rôznych úradných osôb objasňovaná ich «cudzorodým pôvodom» — reálnym alebo prisudzovaným napriek skutočnosti; no presne rovnako existovala aj tendencia prirátavať k svojmu ľudu predstaviteľov iných ľudov, ak títo získavali úctu. A tak to pokračovalo až dovtedy, kým sa socializmus skutočne budoval, kým spoločnosť skutočne napredovala ku komunizmu — vďaka tomu, že kvalita riadenia rástla a problémy, s ktorými sa ľudia stretávali v práci a v živote, sa riešili, pretože všetci z roka na rok žili lepšie na základe vlastnej kolektívnej práce.

Postoj k vláde a vede sa medzi obyčajnými ľuďmi zmenil až po tom, čo byrokracia v po-stalinských časoch začala samú seba obnovovať ako exploatátorskú spoločenskú triedu a prenikla do vedy[342], v dôsledku čoho sa kvalita riadenia z pohľadu obyčajných ľudí začala čoraz viac znižovať. Tým najpovrchnejším objasnením zníženia kvality riadenia sa stali odkazy na nadvládu «cudzincov» vo vláde a vede: v národných republikách na nadvládu predovšetkým Slovanov; a v aparáte zväzových orgánov moci, vo vede, v umení, vzdelávacom systéme — na nadvládu židov a prisťahovalcov z národných republík ZSSR.

Tiež treba priznať, že pri menovaní do funkcií v oblastiach vzniku národných kultúr ľudov ZSSR sa v mnohých prípadoch «vopred» dávala prednosť — nie profesionalizmu «cudzincov» prisťahovaných do tejto oblasti — ale miestnym «národným kádrom», t.j. tlmili sa možnosti kariérneho rastu profesionálne adekvátnejších ľudí inej národnosti, no nie tuzemskej, ktorej predstavitelia dostávali prednosť, občas aj nedisponujúc potrebným profesionalizmom[343]. Avšak, ako ukázala skúsenosť, mnohé miestne «národné kádre», ktoré dostali vopred takýto preddavok, ho nie vždy správne hodnotili ako preddavok, ktorý ich zaväzuje k vlastnému profesionálnemu rastu a k vďačnosti tým, kto im v tom pomáha a na úkor koho získali výhody. V dôsledku toho, takáto kádrová politika napomáhala rastu miestneho «elitárneho» profesionálne neadekvátneho nacionalizmu a zneužití z jeho strany, vrátane zameranosti národných «elít» — ktoré získali vzdelanie a sociálny status na úkor ZSSR, na úkor všetkých jeho ľudov a predovšetkým na úkor Veľkorusov — na rozbitie ZSSR a likvidáciu socializmu. Obzvlášť sa to týkalo bývalých «zaostalých periférií» Ruského impéria: republík Strednej Ázie, Prikaukazských regiónov, Pobaltia.

Napriek tomu, v prostredí obyčajného ľudu žijúceho svojou prácou za jednu výplatu boli nacionalizmus, nacizmus a internacizmus javmi veľmi zriedkavými. Významným javom boli len v prostredí národných a diasporálnych byrokratických a «intelektuálnych» «elít» (v prostredí takzvanej «inteligencie»).

V postsovietskych časoch v podmienkach 1) platnosti buržoázno-liberálneho ekonomického modelu a pod jeho vplyvom lumpenizácie značnej časti obyvateľstva rôznych národností, 2) pádu kvality všeobecného vzdelania a vzniku nedostupnosti vyššieho vzdelania pre mnohé sociálne skupiny (vrátane vyčlenených podľa národnostného príznaku), 3) zatvorenia možnosti vstupu do «prestížnych» sfér činnosti, 4) nemožnosti kariérneho rastu — sa problémy vzájomných národných vzťahov vyostrili, nakoľko rôzne etnické skupiny rozpadom ZSSR, likvidáciou socializmu a reštauráciou kapitalizmu pod kontrolou nadnárodného kozmopolitického kapitálu — utrpeli škodu v rôznej miere. Pritom v postsovietskej RF vzniknutá štatistika prerozdelenia kapitálu medzi predstaviteľmi rôznych etnických skupín a prerozdelenia obyvateľstva rôznych etnických skupín podľa úrovne ich príjmu, charakteru profesionálnej práce, podľa možností získania vzdelania, získania zamestnania a kariérneho rastu — sú také, že je treba priznať:

Postsovietsky priestor sa nachádza pod mocou globálneho internacizmu, ktorého sprievodcom je židovsko-judejská[344] diaspóra; jej predstavitelia na mafiózno-klanovom základe zastávajú mnohé kľúčové miesta vo vede, biznise, štátnom aparáte, sfére vzdelávania; kde nie sú len oni sami — sedia tam aj ich pätolizači, obdivovatelia, aj etnicky rôznorodí kozmopolitovia (ktorí stratili svoje národné sebauvedomenie), a s nimi spojení predstavitelia «LGBT»-komunity.

Preto pred RF, ako aj pred všetkými ostatnými štátmi planéty (vrátane Izraelu), stojí problém nie „harmonizácie vzájomných národných vzťahov na základe kultu všakovakej «tolerantnosti» v liberálno-buržoáznej «multikultúrnej» spoločnosti“, ale problém vykorenenia exploatácie «človeka človekom» a odstránenia systému utláčania celej krajiny a jej ľudov internacizmom. Len v takomto prípade sa vzájomné národné vzťahy postupom času «sami od seba» harmonizujú behom rozvoja kultúry.

4. Historicky reálny internacizmus a postoj k nemu v spoločnosti

Skôr, v kapitole 3.2 sme uviedli kolekciu citátov z Biblie, v ktorej našiel svoje vyjadrenie projekt zotročenia ľudstva v mene Boha. Práve táto doktrína «Deuteronómium-Izaiáš» je najextrémistickejšou v aspekte vybudovania globálneho systému exploatácie «človeka človekom» a neľútostnej likvidácie všetkých, čo s ňou nesúhlasia, a takisto «neužitočných», t.j. všetkých tých, ktorí si v nej nedokážu nájsť uplatnenie, vyhovujúce pohlavárom a majiteľom systému. V dôsledku princípov jej zlomyseľného vytvorenia bola židovsko-judejská komunita[345] od začiatku autormi tohto globálno-politického projektu vytvorená ako jadro jeho nositeľov a šíriteľov. Preto aj «rozptýlenie židov» nebol smutný následok «antisemitizmu»[346], ale spôsob uvedenia doktríny «Deuteronómium-Izaiáš» do života v globálnych rozmeroch, t.j. všade za hranicami oblasti prvotného vzniku židovsko-judejskej kultúry. Samotnou politikou vyplývajúcou z doktríny «Deuteronómium-Izaiáš» je historicky reálny internacizmus, určujúci priebeh globálneho historického procesu počas približne asi tri a pol tisíc posledných rokov. A preto židia-judeji sú v dejinách takí akí sú, lebo kedysi znacharská korporácia starého Egyptu zavrhla spravodlivosť a ľudomilnosť[347] a, upadnúc do sebaklamu, spustila biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha, vymeniac v ňom Boží Zámer za svoj ohavný výplod.