·    po druhé, Sovietske Rusko a ZSSR — boli od začiatku projektom globálneho nadžidovského prediktora, vykonávajúceho svoju politiku prostredníctvom židovskej diaspóry a masonstva, čo pre J.V.Stalina nebolo tajomstvom[314]. No v kultúre ZSSR tej doby to bolo tajomstvom, nedostupným adekvátnemu[315]chápaniu väčšiny spoločnosti a najmä — tými vrstvami spoločnosti, ktoré boli do roku 1917 «prostým ľudom». V dôsledku toho J.V.Stalin nemohol hovoriť otvorene, v priamej forme o mnohých javoch politického života krajiny a sveta, nakoľko v tom prípade by ho «bratia»-masoni pochovali skôr, než by sa stihla sformovať konceptuálne mocná sociálna skupina[316], realizujúca z vlastnej iniciatívy boľševický projekt globalizácie (alternatívny biblickému), čo by urobilo nemožným povestný «kult osobnosti» a mohlo by ochrániť J.V.Stalina od «bratov»-masonov (aj istinných marxistov, aj buržoáznych-liberálov), a tiež od miestneho «provincionálneho» (ak použijeme masonskú terminológiu) znacharstva s jeho ambíciami parazitickej moci nad nevzdelaným davom vo svojej «provincii»;

·    po tretie, J.V.Stalin bol tiež len človek, aj keď nie priemerný, t.j. on vyrástol v ruskej mnohonárodnej kultúre v určitom štádiu jej rozvoja, kvôli čomu bolo jeho chápanie sveta (subjektívne obrazy v ich lexikálnom vyjadrení) v mnohom ohraničené dosiahnutou úrovňou rozvoja kultúry tej doby — dokonca popri tom, že v niektorých aspektoch svojim videním sveta (t.j. v aspekte vnímania sveta a obrazných subjektívnych predstavách o živote) predbehol o 100 — 150 rokov základnú štatistickú masu svojich súčasníkov, vrátane mnohých popredných politikov svetovej úrovne tej doby.

Hlavné problémy budovania socializmu v ZSSR v stalinskom období aj neskôr pramenili z nezrozumiteľnosti «mraksizmu» v objasňovaní problematiky riadenia vo všetkých sférach života spoločnosti. Dôsledkom tohto sa stala praktická nerealizovateľnosť slávnej «diktatúry proletariátu» — jedného zo základných nariadení marxizmu, charakterizujúceho moc v rukách spoločnosti v období budovania socializmu a komunizmu, kým spoločnosť ešte zostáva triedne rozdelená.

Štátnosť, to je subkultúra profesionálneho riadenia vecí celospoločenského významu, s ktorými si ľudia nedokážu poradiť samostatne alebo na základe epizodickej samoorganizácie amatérov.

Preto, bez chytráckeho mudrovania, termínom «diktatúra proletariátu» treba nazývať taký režim štátnej moci, kedy sa kompletizácia celej sféry štátneho riadenia uskutočňuje predstaviteľmi robotníckej triedy.

Avšak robotnícka trieda ani pred r. 1917, ani po ňom, ani v súčasnosti vo svojej väčšine nedisponovala a nedisponuje potrebným vzdelaním pre profesionálnu činnosť v sfére štátneho riadenia. Isteže, možno na prácu v orgánoch štátnej moci pripravovať predstaviteľov robotníckej triedy, ktorým potenciál ich osobného rozvoja umožňuje osvojiť si nevyhnutné vedomosti a zručnosti, a mravno-etické kvality budú dávať nádej, že ak sa títo ľudia dostanú k moci, tak ju nezačnú zneužívať v záujme svojho osobného a rodinno-klanového egoizmu ku škode zvyšnej spoločnosti a škode diela budovania socializmu a komunizmu ako sociálneho systému, v ktorom niet miesto pre exploatáciu «človeka človekom»[317]. Avšak, vstúpením do sféry riadenia v úlohe profesionálnych riadiacich pracovníkov, dokonca ak sa aj «ne-elitarizujú», tak v podstate prestávajú byť robotníckou triedou, v dôsledku čoho «diktatúra proletariátu» sa znova stáva iba heslom, ak skúmame samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia.

V podmienkach ZSSR robotnícka trieda i ostatní pracujúci mohli reálne kontrolovať či štátna politika zodpovedá úlohe budovania komunizmu len cez poslancov, ktorí v intervale medzi zasadnutiami Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, a cez inštitúty vnútrostraníckej demokracie v VKS(b), a neskôr v KSSZ, aj to len v prípadoch, keď si vedeli podriadiť vnútrostranícke inštitúty pod seba. T.j. diktatúra proletariátu (ako politický jav, a nie ako heslo epochy) mohla reálne obopínať len niektoré etapy plnej funkcie riadenia (PFR), avšak nie celú PFR vo vzťahu k spoločnosti. Programovo-adaptívny modul sa pritom ocital mimo moc reálnej diktatúry proletariátu — v moci «aparátčikov[318]»: straníckeho, odborového a štátneho úradníckeho korpusu. A otázka ohľadom konceptuálnej moci v marxizme vôbec nevyplynula, a vzdelanie väčšiny a šírka ich obzoru bola nedostatočná k tomu, aby sa stali globálno-konceptuálne mocnými v praxi — bez akéhokoľvek teoretického základu.

Takýto pohľad na «diktatúru proletariátu» nezodpovedá popisu jej funkcie J.V.Stalinom v práci «K otázkam leninizmu» v hlave «5. Strana a robotnícka trieda v systéme diktatúry proletariátu»[319].

A problém spočíval v tom, že do schopnosti realizovať samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia na základe schémy «diktatúry proletariátu», opísanej J.V.Stalinom, alebo na základe nejakej inej schémy spoločnosť ani v ZSSR, ani v iných krajinách v tom období dejín svetonázorovo a mravno-psychologicky ešte nedorástlo.

A ako následok, ak sa obrátime k «Výročnej správe 17. zjazdu strany o práci ÚV VKS(b)»[320], s ktorou J.V.Stalin vystúpil pred delegátmi zjazdu 26. januára 1934, tak v texte správy sa — ako o jednej z hlavných prekážok a hrozieb pre dielo budovania socializmu — nejedenkrát vraví o «kancelársko-byrokratickej metóde vedenia», ktorá sa v ZSSR sformovala k tomu času a ktorá sa stala jednou z hlavných príčin jeho krachu v r. 1991, a dnes predstavuje vcelku reálnu hrozbu pre budúcnosť RF. A na tom istom mieste J.V.Stalin zadáva úlohu likvidácie «kancelársko-byrokratickej metódy riadenia» vo všetkých zložkách štátneho aparátu. No J.V.Stalin nebol prvým ani posledným vodcom Sovietskeho štátu, ktorý narazil na hrozbu byrokratizmu dielu budovania socializmu.

Ako si možno prečítať v jednom z referátov ponúkaných cez internet pre lajdáckych študentov:

«Lenin byrokraciu nikdy nepovažoval za triedu, v jeho očiach to bol len buržoázny prežitok v sovietskom aparáte, ktorý bolo potrebné vykoreniť. Po októbrovej revolúcii začal s obavou hovoriť o všadeprítomnom byrokratizme v straníckom i sovietskom aparáte a na konci života dospel k záveru, že ak aj niečo zahubí socializmus, tak to bude byrokratizmus» (http://www.nestudent.ru/show.php?id=43497&p=1).

Skutočne, v časoch V.I.Lenina a J.V.Stalina sa byrokracia v ZSSR ešte nestihla sformovať do spoločenskej triedy[321]. No podmienky k tomu, aby sa s postupom času stala triedou, pričom triedou exploatátorskou, boli už vtedy. Tieto podmienky zosilneli po zrušení «partmaxima»[322]. A v po-stalinských časoch, keď sa zastavil odstrel profesionálne neadekvátnych a predajných karieristov, sa predpoklady naplnili, a byrokracia, z ktorej sa stala exploatátorská trieda[323], sa zriekla mravne nevyhovujúcich (pre exploatátorov) ideálov socializmu-komunizmu, zradila ľud a ZSSR zapredala buržujom, nakoľko kvôli nahromadeniu slabomyseľnosti vo svojich radoch sa stala nekompetentnou a neschopnou riadiť krajinu[324]. Nakoniec, po uplynutí pol storočia sa naplnila prognóza L.D.Trockého[325].