3.    Politická prax RSDRS(b)[283] — VKS(b)[284] — KSSZ[285] a Sovietskeho štátu.

 4.    Život mravno-psychologicky rôznorodej spoločnosti pod mocou troch vyššie menovaných faktorov.

V kapitole 3.2 sme preukázali, že ideál vybudovania spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom» bol vyhlásený cieľom štátnej politiky a že politika za čias Stalina bola skutočne zameraná na uvedenie tohto ideálu do života a na riešenie zodpovedajúcich úloh rozvoja kultúry a osobnostného rozvoja ľudí, pretože marxizmus to umožňoval.

V kapitole 3.1 bolo preukázané, že tento ideál bol podporovaný drvivou väčšinou obyvateľov krajiny v jeho praktickej činnosti, ktorá sa prejavila v úspechoch ZSSR v diele kultúrneho a ekonomického rozvoja.

A tento ideál likvidácie systému exploatácie «človeka človekom» nachádzal svoj dostatočne adekvátny prejav aj v dokumentoch strany boľševikov, aj v štátnych dokumentoch, vrátane tých, ktoré sa týkali politiky v oblasti vzájomných národných vzťahov.

K týmto dokumentom sa teraz obrátime. 16. zjazd VKS(b) sa konal 26. júna až 16. júla 1930 v Moskve, okrem iného[286] rozoberal aj problematiku vzájomných národných vzťahov v ZSSR s cieľom vypracovať «národnú politiku» počas realizujúceho sa budovania socializmu.

«V čom spočíva podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu[287] v našich súčasných podmienkach?

Podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu spočíva v snahe obísť národné rozdiely jazyka, kultúry, spôsobu života; v snahe pripraviť likvidáciu národných republík a oblastí; v snahe podkopať princíp rovnoprávnosti národov a skompromitovať politiku strany ohľadom nacionalizácie[288] aparátu <štátneho a straníckeho riadenia>, nacionalizácie tlače, školy a ďalších štátnych a spoločenských organizácií.

Odklonisti tohto typu pritom vychádzajú z toho, že nakoľko sa pri víťazstve socializmu národy musia spojiť v jedno, a ich národné jazyky sa musia premeniť na jednotný jazyk, tak prišiel čas na likvidáciu národných rozdielov a zrieknutia sa politiky podpory rozvoja národnej kultúry predtým utlačených národov.

Oni sa pritom odkazujú na Lenina, nesprávne ho citujúc, a občas Lenina priamo prekrucujú a ohovárajú:

Lenin povedal, že v socializme sa záujmy národov spoja do jedného celku — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s národnými republikami a oblasťami v záujmoch... internacionalizmu? Lenin povedal v r. 1913 v polemike s bundovcami, že heslo národnej kultúry je buržoáznym heslom — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s národnou kultúrou ľudu ZSSR v záujmoch... internacionalizmu?

Lenin povedal, že národný útlak a národné bariéry sa pri socializme odstraňujú — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s politikou prihliadania na národné osobitosti ľudu ZSSR a prejsť na politiku asimilácie v záujmoch... internacionalizmu? A tak ďalej a tak podobne[289].

Niet pochýb, že tento odklon v národnej otázke, navyše prikrývaný maskou internacionalizmu a menom Lenina, je najrafinovanejším a preto aj najnebezpečnejším druhom veľkoruského nacionalizmu[290].

Po prvé, Lenin nikdy nehovoril, že rozdiely medzi národmi musia zmiznúť, a národné jazyky musia splynúť do jedného spoločného jazyka v hraniciach jedného štátu, pred víťazstvom socializmu v celosvetovom rozsahu. Lenin, naopak, hovoril niečo presne opačné, a konkrétne, že „národnostné a štátne rozdiely medzi ľuďmi a krajinami... budú pretrvávať ešte veľmi a veľmi dlho aj po nastolení diktatúry proletariátu v celosvetovom rozsahu“[291] (zv. 25, str. 227).

Ako sa možno odkazovať na Lenina, a zabudnúť na túto jeho základnú poučku?

Pravda, jeden z bývalých marxistov, a dnes odpadlík a reformista, p. Kautský tvrdí niečo presne opačné tomu, čomu nás učil Lenin. On tvrdí, v rozpore s Leninom, že víťazstvo proletárskej revolúcie v rakúsko-nemeckom zjednotenom štáte v polovici minulého storočia by priviedlo k vytvoreniu jedného spoločného nemeckého jazyka a k ponemčeniu Čechov, nakoľko „len jediná sila zmeny zbavená púť, len jediná sila súčasnej kultúry, ktorú niesli so sebou Nemci, by bez akejkoľvek násilnej germanizácie zmenila na Nemcov zaostalých českých maloburžujov, roľníkov a proletárov, ktorým nič nedokázala dať ich úbohá národnosť“[292] (viď predslov k nemeckému vydaniu „Revolúcia a kontrarevolúcia“).

Prirodzene, že takáto „koncepcia“[293] úplne ladí so sociál-šovinizmom Kautského. S týmito názormi som aj zápolil v r. 1925 vo svojom vystúpení na Univerzite národov Východu. No vari pre nás, pre marxistov, ktorý chceme do konca zostať internacionalistami, môže mať nejaký pozitívny význam táto antimarxistická táranina prehnaného nemeckého sociál-šovinistu? Kto má pravdu, Kautský alebo Lenin? Ak má pravdu Kautský, čím potom vysvetliť ten fakt, že také pomerne zaostalé národnosti, ako Bielorusi a Ukrajinci, ktorí sú oveľa bližší k Veľkorusom, než Česi k Nemcom, sa v dôsledku víťazstva proletárskej revolúcie v ZSSR neporuštili, ale naopak, ožili a rozvili sa ako samostatné národy? Čím objasniť, že také národy ako Turkméni, Kirgizi, Uzbeci, Tadžici (nehovoriac už o Gruzíncoch, Arménoch, Azerbajdžancoch atď.), nezávisle od svojej zaostalosti, nielenže sa neporuštili v súvislosti s víťazstvom socializmu v ZSSR, ale naopak, ožili a rozvinuli sa do samostatných národov[294]? Či nie je jasné, že naši vážení odklonisti, v honbe za vzorovým internacionalizmom, padli do pazúrov kautskiánskeho sociál-šovinizmu? Či nie je jasné, že, obhajujúc jeden spoločný jazyk v hraniciach jedného štátu, v hraniciach ZSSR, sa v podstate dobývajú obnovenia privilégií predtým dominujúceho jazyka, a konkrétne – veľkoruského jazyka?

Kde sa stratil internacionalizmus? Po druhé, Lenin nikdy nehovoril, že odstránenie národného útlaku a spojenie záujmov národností do jedného celku je rovnocenné zničeniu národných rozdielov. My sme odstránili národný útlak. My sme odstránili národné privilégiá a zriadili sme národnú rovnoprávnosť. My sme odstránili štátne hranice v starom zmysle slova, hraničné stĺpy a colné zábrany medzi národnosťami ZSSR. Zriadili sme jednotu ekonomických a politických záujmov ľudov ZSSR. Znamená to však azda, že sme tým zároveň zničili národné rozdiely, národné jazyky, kultúru, spôsob života atď.? Samozrejme, že neznamená. No ak sa národné rozdiely, jazyk, kultúra, spôsob života atď. zachovajú, nie je vari jasné, že požiadavka odstránenia národných republík a oblastí v danej historickej etape je požiadavkou reakcionárskou, zameranou proti záujmom diktatúry proletariátu? Chápu azda naši odklonisti, že odstrániť teraz národné republiky a oblasti znamená zbaviť miliónové masy ľudov ZSSR možnosti získať vzdelanie v rodnom jazyku, zbaviť ich možnosti mať školu, súd, administráciu, spoločenské a iné organizácie a zariadenia v rodnom jazyku, zbaviť ich možnosti začleniť sa do budovania socializmu? Či nie je jasné, že v honbe za vzorovým internacionalizmom naši odklonisti padli do pazúrov reakcionárskych veľkoruských šovinistov a zabudli, úplne zabudli na heslo kultúrnej revolúcie[295] v období diktatúry proletariátu, majúce rovnakú silu pre všetky ľudy ZSSR, aj pre Veľkorusov, aj pre Neveľkorusov?[296]