·    ale likvidácia systému predbežného utlačenia a deformácie osobnostného rozvoja, čo je nutné pre zabezpečenie všestranného a úplného osobnostného rozvoja všetkých. Prvkom tohto všestranného a úplného osobnostného rozvoja spoločnosti je všeobecná riadiaca gramotnosť vo vzťahu k životu spoločnosti v rôznych jej aspektoch: «každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát».

Po tom, ako sme sa vyhranili v chápaní podstaty, vzniku a obnovovania exploatácie «človeka človekom», možno prejsť k preskúmaniu otázky národného útlaku.

Ak spoločenské zjednotenie práce existuje na mnohonárodnom základe, tak exploatácia «človeka človekom» sa prejavuje ako národný útlak v tom, že:

·    štatistika zastúpenia predstaviteľov rôznych národností v troch vyššie uvedených sociálnych skupinách je odlišná: t.j. v masových profesiách prevládajú predstavitelia jedných národnostných (alebo konfesíjnych) skupín — utláčaní, a v «prestížnych profesiách» a medzi vydržovanými osobami-príživníkmi prevládajú predstavitelia iných národnostných (alebo konfesíjnych skupín) — utláčatelia;

·    pritom z degradačno-parazitického spektra potrieb sa predstaviteľom národov (konfesií) utláčateľov dostáva prepych a neviazaný život, a exploatovaným utláčaným národom sa dostávajú neresti, s veľmi nízkymi nákladmi procesov ich uspokojovania, následkom čoho dochádza k ich masovému šíreniu;

·    okrem toho — a to je hlavné — utláčatelia sa sústreďujú v sfére riadenia (to nie je len štátnosť a riadenie podnikov, ale zahŕňa to aj vedu, vzdelávací systém a oblasť zabezpečenia voľného času — TOTO VŠETKO FORMUJE CHÁPANIE SVETA SPOLOČNOSTI) a držia si svoj monopol na získanie vedomostí a zručností riadiaceho charakteru a na nevpustenie do sféry riadenia (prostriedkami všetkých šiestich priorít zovšeobecnených zbraní) utláčaných (napríklad, súkromný aj štátno-verejný kapitál a jeho riadenie sú v moci utláčateľov)[270].

Štátnosť ako subkultúra samoriadenia spoločnosti, realizovaného na profesionálnej osnove, môže podporovať systém exploatácie «človeka človekom», obnovovať ho a zdokonaľovať v nadväznosti pokolení, ale môže aj pracovať na jeho vykorenení. V prípade, ak sa štátnosť podieľa na exploatácii väčšiny nejakou parazitickou menšinou, viditeľné aj skryté[271]príjmy úradných osôb, ktorých slovo a podpis dodávajú úradnú silu riadiacim nariadeniam[272], citeľne (alebo aj mnohonásobne) prevyšujú pracovné príjmy v masových profesiách.

V podmienkach systémových kríz a celkového úpadku si reparácia štátneho riadenia môže vyžadovať to, aby vo sfére štátneho riadenia boli legálne príjmy úradných osôb vyššie, než vo zvyšnej — ekonomicky strádajúcej spoločnosti, pretože toto umožňuje oslobodiť riadiace osoby od problémov každodenného charakteru a sústrediť ich pozornosť a úsilie na profesionálnu činnosť. Okrem toho, takýto legálny prístup je čiastočnou ochranou od nelegálneho podplatenia úradných osôb zo strany kriminálnikov, priživujúcich sa na kríze, a politických protivníkov (vrátane zahraničných agentúr).

Avšak takýto režim fungovania štátneho aparátu môže byť efektívnym len krátkodobo — maximálne 10 rokov. Totiž ak sa stáva dlhodobým, tak výhody «nomenklatúrne» vládnucich úradných osôb v oficiálnych aj neoficiálnych príjmoch sa stávajú lákavým stimulom k tomu, aby milovníci ľahkého zárobku a nezodpovednosti sa rozhodli robiť kariéry štátnych úradníkov.

V tejto súvislosti sa obrátime ku knihe V.I.Lenina «Štát a revolúcia», napísanej spoločne s G.J.Zinovjevom v Razlive (chatárska osada pod Petrohradom) v lete 1917. Jej štúdium bolo v ZSSR zaradené do všetkých kurzov histórie KSSS a vedeckého komunizmu.

«… na príklade Komúny[273] Marx ukázal, že úradné osoby v socializme prestávajú byť „byrokratmi“, byť „úradníkmi“, prestávajú podľa miery zavedenia, okrem voliteľnosti, ešte aj vymeniteľnosti kedykoľvek, a ešte (*podľa miery*) ZREDUKOVANIA PLATU NA PRIEMERNÚ ROBOTNÍCKU ÚROVEŇ, a ešte zámeny parlamentných inštitúcií pracujúcimi[274], t.j. vydávajúcimi zákony a uvádzajúcimi ich do života. (...) Marx ... uvidel v praktických mierach Komúny TEN ZLOM, KTORÉHO SA BOJA OPORTUNISTI A NECHCÚ HO UZNAŤ PRE SVOJU ZBABELOSŤ, PRE NEOCHOTU SA DEFINITÍVNE ROZÍSŤ S BURŽOÁZIOU...» (text je nami zvýraznený veľkými písmenami v citáte: v predstihu charakterizuje stranícko-štátnu a hospodársku byrokraciu v ZSSR ako zradcov v diele budovania socializmu a komunizmu).

V 1980-tych rokoch citovanie tohto úryvku z práce zakladateľa Sovietskeho štátu vrhalo do mlčanlivej clivoty nejedného vedúceho seminára v systéme politického vzdelávania, pretože:

·      citát usvedčoval celý režim ako protiľudový parazitický systém konajúci všade prostredníctvom pešiakov, podobných samotnému vedúcemu seminára,

·      dokazovať, že Lenin nemá pravdu, bolo preňho to isté, ako sa sám stavať pod úder, vrátane prípadu, ak by podnikal «nájazd» na politického aktivistu verejne uvádzajúceho «nevhodný» citát.

Ak budeme hovoriť o možnosti zrealizovania v politickom živote spoločnosti toho, čo napísal V.I.Lenin o princípoch odmeny za prácu v orgánoch štátnej moci, je potrebné obrátiť pozornosť na to, že praktické miery Parížskej komúny sú prvoradé vo vzťahu k ich opisu klasikmi marxizmu. A vo svojej podstate nie sú hlúpe:

S pohľadu dostatočne všeobecnej teórie riadenia sa Parížska Komúna znížením zárobku riadiacich osôb na priemernú úroveň v odvetviach materiálnej výroby snažila pripojiť spätné väzby riadenia spoločnosti na pracujúcu väčšinu, preklopiac ich z pripájania na vysokozárobkové skupiny «elít»: jak národné, tak aj nadnárodné — internacistické.

Komúna stroskotala preto, lebo tí, ktorí boli ochotní vykonávať riadiace povinnosti za ponúkaných podmienok, nemali potrebnú kvalifikáciu; a tí, čo mali potrebnú riadiacu kvalifikáciu, boli preplnení «elitárnymi» ambíciami, a v parížskych robotníkoch videli spodinu utrhnutú z reťaze, ktorú bolo treba čo najrýchlejšie zahnať do ich chatrčí, t.j. ukázali sa MRAVNO-ETICKY NEPRIPRAVENÍ K TOMU, aby riadili spoločnosť v súlade so životnými záujmami väčšiny, a pritom žiť tak, aby sa vrstva profesionálne riadiacich osôb nijako nelíšila od zvyšnej spoločnosti svojim prebytkom v množstve alebo kvalite spotrebovávanej produkcie.

Hoci ZSSR existoval oveľa dlhšie než Parížska Komúna (69 rokov[275] a 73 dní — konkrétne), príčiny krachu ZSSR boli tie isté: pre po-stalinskú byrokraciu a jej vývesky (od N.S.Chruščova do M.S.Gorbačova) boli mravné princípy a etika rovnosti ľudskej dôstojnosti, odrážajúce sa v kolektívnej práci a spotrebe kolektívne vytvoreného — neprijateľné; ich parazitická mravnosť a etika všetko-si-dovoľovania a konzumu určili kurz a ciele prestavby, dokonca ak aj boli idiotmi, ktorí nechápu, čo tvoria.

Debaty o tom, ako všetci vyšší štátni úradníci sú poverení osobitne dôležitou prácou, ktorú bežný smrteľník nepochopí, že majú špeciálnu zodpovednosť za výsledky svojej práce, že veľmi veľa pracujú a preto sa ich práca musí odmeňovať podstatne vyššie, než práca drvivej väčšiny — sú blbosť.

Zodpovednosť za výsledky svojej práce niesli úradníci pri Stalinovi, hoc aj nie každý, kto si to zasluhoval, a okrem toho veď zneužívali moc, určovali vinníkov zo svojho prostredia, vychádzajúc zo záujmov rôznych mafiózno-byrokratických skupín. V neskoršej dobe nikto a nijako neniesol trestnú zodpovednosť za spoločensky škodlivé následky svojich rozhodnutí — za výsledky svojej práce, a aj mocou a postavením platili za zneužitia veľmi zriedkavo — skôr pri skladaní účtov v medziklanových šarvátkach, než v dôsledku uplatňovania zákonnosti ako životnej normy[276]. M.S.Gorbačov, N.I.Ryžkov a B.N.Jeľcin, jeho minister obrany P.S.Gračjov a mnohí ďalší sa nezodpovedali z ničoho... Impérski úradníci za svoju nekompetentnosť a zneužitia právomocí počas niekoľkých pokolení sa zodpovedali v r. 1917 pred revolúciou: tomu pokoleniu úradníkov sa skrátka akosi «nedarilo», nakoľko oni sami priviedli krajinu k revolúcii svojim hlúpym riadením.