A práve všetko vyššie opísané treba dať do súvisu so slovami V.V.Putina, prednesenými na Štátnej rade 27.12.2010: «...sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea».

Hrubým zvýraznená veta je taká, že v lepšom prípade ju možno chápať, ako nespokojnosť s marxistickou ideológiou brániacou uvedeniu do života ideálu spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom», a v horšom prípade, ako poľutovanie nad nezničiteľnosťou tohto ideálu v spoločnosti.

Politická prax postsovietskej štátnosti ju však zaväzuje chápať v druhom zmysle — ako poľutovanie «elity» nad nezničiteľnosťou ideálu vybudovania Božieho Kráľovstva na Zemi úsiliami samotných ľudí pri Božom vedení.

Teraz je potrebné vysvetliť podstatu exploatácie «človeka človekom» ako sociálneho javu. V marxizme je vysvetlenie tejto témy povrchné, a preto aj životu neadekvátne, nakoľko zdrojom exploatácie «človeka človekom» sa nazýva «súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov», a samotný pojem «vlastníctvo výrobných prostriedkov» sa neskúma ani vo vzťahu k súkromnému, ani vo vzťahu k verejnému vlastníctvu.

Začneme tým, že mimo systém spoločenského zjednotenia práce exploatácia «človeka človekom» nie je možná. K tomu, aby tento jav vznikol, je nutné aby:

·    fungovalo spoločenské zjednotenie práce a prerozdelenie vyrobenej (na jeho základe) produkcie v spoločnosti;

·    práca bola profesionálne špecializovaná a pracovníci neboli navzájom zameniteľní v spoločenskom zjednotení práce;

·    spoločnosť bola mravno-eticky rôznorodá, v dôsledku čoho budú v nej zámery rôznych jednotlivcov a sociálnych skupín konfliktné, čo pri nerovnosti možností a ľudských schopností privedie k zrodu systému «hier s nenulovou sumou» a s ním spojenou hierarchiou sociálnych statusov jednotlivcov, rodín, klanov, sociálnych skupín. A práve táto okolnosť sa stala dôvodom toho, že v tejto kapitole ide reč o exploatácii «človeka človekom», pretože v Živote objektívne nemá miesto exploatácia skutočnéhoČloveka[260]skutočným Človekom alebo kýmkoľvek ešte, pretože skutočný Človek je Božím námestníkom na Zemi.

Exploatácia «človeka človekom» v spoločenskom zjednotení práce sa prejavuje v tom, že pláca za obsahovo rozdielnu prácu nie je rovnocenná (hoci životné potreby rôznych ľudí sú v mnohom identické, t.j. rovnocenné) a, okrem toho, spoločnosť priznáva jednotlivcom a sociálnym skupinám právo na rôzne druhy bezprácnych príjmov, následkom čoho existujú:

·    masové profesie,

  > zamestnanosť v ktorých má nútený charakter (t.j. práca v nich je fakticky otrocká, pretože robotník je v nej tak či onak, priamo alebo nepriamo donútený pracovať za podmienok, ktoré on sám nie je schopný zmeniť) a ponecháva minimum voľného času, ktorý ledva stačí na regeneráciu pracovného potenciálu samotného pracujúceho počas jeho života (a pomerne často nestačí ani na to, následkom čoho, ľudia pracujúci do úmoru v niektorých profesiách «vyhoria» behom pár rokov[261]) a prakticky nestačí ani na trávenie času s príbuznými a priateľmi, ani na vypracovanie a realizáciu aktívneho životného postoja pri odhaľovaní a riešení problémov celospoločenského významu lokálne aj celoštátne;

  > v ktorých je pracovný zárobok minimálny v tom zmysle, že umožňuje pri minime sociálnych záruk uspokojovať v minimálnom objeme potreby pracujúceho, a dokonca nie vždy zabezpečuje možnosť, aby si založil rodinu a zachoval svoj rod, udržiac si sociálny status v nasledujúcich pokoleniach;

·    «prestížne» profesie, v ktorých pláca prevyšuje úroveň pláce v masových profesiách niekoľkonásobne, a zamestnanosť v nich, hoc aj má stále nútený charakter, no predsa len ponecháva viac voľného času, než je potrebné na regeneráciu pracovného potenciálu pracujúceho behom života;

·    vydržiavané osoby-príživníci — jednotlivci a sociálne skupiny, vlastníci kapitálu zastúpeného v rôznych formách, ktorých bezprácny príjem (t.j. príjmy, ktoré nie sú priamo podmienené ich profesionalizmom a pracovnou činnosťou komerčného charakteru alebo v štátnej službe) sa nachádza, minimálne, na úrovni pracovných príjmov v «prestížnych profesiách», a maximálne, mnohonásobne ich prevyšuje, vďaka čomu predstavitelia týchto sociálnych skupín:

  > sa ocitajú mimo vplyv akýchkoľvek sociálnych faktorov, ktoré by ich nútili pracovať na platenom základe,

  > disponujú najväčším objemom voľného času, s ktorým zaobchádzajú podľa vlastného uváženia — v lepšom prípade sa niektorí z nich, na základe svojej vnútornej mravne podmienenej motivácie, zaoberajú prácou užitočnou pre spoločnosť, ktorá nemá komerčný charakter (t.j. pracujú zadarmo) a preto do nej investujú svoje bezprácne príjmy, splácajúc tak svoj dlh spoločnosti, a v horšom prípade, vedú väčšinou neviazaný život („nevedia čo od dobroty“), parazitujúc na spoločnosti a Prírode[262];

·    okrem vymenovaných sociálnych skupín existujú v davo-«elitárnych» spoločnostiach ešte:

  > kriminálnici, ktorí sa vyhýbajú pracovnej činnosti užitočnej pre spoločnosť z rôznych dôvodov, pritom nepatria do skupiny vydržovaných osôb-príživníkov majúcich legálny spotrebiteľský status, no v aspekte spotreby z nich väčšina vedie neviazaný život, rovnako ako legálne vydržované osoby-príživníci;

  > a nejaká časť lumpenizovaného obyvateľstva, ktorá podobne ako kriminálnici, stojí mimo systém spoločenského zjednotenia práce. Jej príjmy majú parazitický charakter a nachádzajú sa na úrovni príjmov predstaviteľov masových profesii a nižšie. Avšak v mravno-etickom ohľade je táto skupina identická vyšším vrstvám vydržovaných osôb-príživníkov a odlišuje sa od nich len menej «otesanou» kultúrou a nižšou úrovňou vzdelania. Ona plodí kriminálnu spodinu, z ktorej vyrastajú jej vyššie kruhy snažiace sa o svoju legalizáciu v stredných a vyšších vrstvách davo-«elitárnej» spoločnosti.

Ďalší aspekt exploatácie «človeka človekom» nemá až tak zreteľný charakter, pretože je podmienený rozdelením celého spektra potrieb spoločnosti a vyrobenej produkcie na dve zložky:

·    demograficky podmienenépotreby, ktorých uspokojovanie (jak v aspekte výroby, tak aj v aspekte spotreby) je bezpečné pre spotrebiteľov, okolitých ľudí, potomkov, prírodné prostredie, a tiež je potrebné pre bezpečný rozvoj spoločnosti;

·    degradačno-paraziticképotreby, ktorých uspokojovanie (jak v aspekte výroby, tak aj v aspekte spotreby) spôsobuje škodu spotrebiteľom, okolitým ľuďom, potomkom, výrobnému personálu, prírodnému prostrediu, prekáža bezpečnému rozvoju spoločnosti a priamo ho podkopáva.

V skutočnosti uspokojovanie degradačno-parazitických potrieb je tiež druhom exploatácie «človeka človekom», pretože v snahe a túžbe ich uspokojiť na prvom mieste sa v davo-«elitárnych» spoločnostiach obetuje uspokojovanie demograficky podmienených potrieb — a to hlavne iných ľudí.

A aj keď sa tejto exploatácie zúčastňuje isté množstvo samotných exploatovaných (vo výrobe produkcie degradačno-parazitického spektra potrieb sú zamestnané pracovné zdroje — medzi nimi aj nízko platení predstavitelia masových profesií), tým ešte neprestáva byť sociálne významným komponentom exploatácie «človeka človekom». Tento komponent sa v marxizme neskúmal[263], a v ZSSR nebol takto vnímaný.

Okrem toho, značná časť spoločnosti, takto vtiahnutá do spotreby degradačno-parazitických potrieb — degraduje aj kultúrne, aj biologicky, čo vytvára určité predpoklady pre jej exploatáciu, a to aj v nadväznosti pokolení.