Ak budeme hovoriť o «hrách s nenulovou sumou», na ktorých sa zakladajú systémy exploatácie «človeka človekom», tak medzi nimi osobitú úlohu hrajú objektívne vznikajúce «hry». Hlavná z nich vzniká ako výsledok významovej nerovnosti rozličných vedomostí a zručností ako prostriedkov na zabezpečenie spoločenského postavenia a ekonomického blaha jednotlivcov — nositeľov príslušných vedomostí a zručností. O tom sa v Koráne hovorí priamo (súra 39 «Zástupy»):

«49. A keď človeka postihne zlo, on k Nám volá. Potom, keď My to obrátime na milosť od Nás, on hovorí: „Bolo mi to dané pre moju znalosť“. Nie, je to pokušenie, no väčšina z nich to nevie![264]»

Vzhľadom na objektívnu nutnosť vzniku rôznych «hier s nenulovými sumami» v živote spoločnosti a vzhľadom na nutnosť určitého prerozdelenia výhier a prehier v nich medzi členmi spoločnosti, všetky Bohom inšpirované vierouky zaväzujú navracať prebytky spoločnosti, a menovite — núdznym, ukráteným v týchto «hrách s nenulovými sumami», kvôli tomu, aby v spoločnosti nebolo utláčaných a mohla sa úspešne rozvíjať.

A na odmietnutie riadiť sa týmto odporúčaním zostáva dať nasledujúcu odpoveď: «... A od každého, komu je veľa dané, sa veľa bude aj žiadať, a komu je mnoho zverené, od toho budú viac požadovať» (Lukáš, 12:48).

Všimnime si, že veršom 49 kapitoly 39 Korán poukázal na zdroj, vytvárajúci predpoklady k exploatácii «človeka človekom» — monopol na znalosti, otvárajúci možnosť vyberať monopolne vysoké ceny za produkt svojej činnosti v tovarovom obrate v spoločenskom zjednotení práce — a to 1300 rokov pred «založením vedeckého marxizmu». A toto poukázanie je oveľa presnejšie, než slovičkárenie «mraksizmu» o súkromnom vlastníctve ako zdroji exploatácie «človeka človekom».

Koránické ponaučenie sa osobitne týka riadiacej práce. Ide o to, že vlastníctvo ako sociálny jav je subjektom-vlastníkom realizovaná (individuálne alebo korporatívne) monopolná možnosť riadiť objekt vlastníctva podľa plnej funkcie riadenia[265]. Narušenie plnosti práva vlastniť, znamená narušenie monopolu subjektu-vlastníka na riadenie (*objektu v súlade s vytýčenými cieľmi*) (vrátane vo forme jeho odstránenia z niektorých etáp plnej funkcie riadenia).

Keďže v civilizovaných spoločnostiach je kvalita života každého podmienená kvalitou riadenia vecí celospoločenského významu, tak v prípade monopolizácie vedomostí a zručností riadiaceho charakteru zo strany akejkoľvek sociálnej skupiny sa všetci od tejto skupiny stávajú závislými. A bezalternatívnosť jej služieb v spoločnosti negramotnej v oblasti riadenia jej umožňuje vyberať monopolne vysokú cenu za svoju spoluúčasť v spoločenskom zjednotení práce.

Avšak nato, aby sa exploatácia «človeka človekom» stala normou života spoločnosti, nestačí len samotný monopol na vedomosti alebo hocaké iné v spoločnosti objektívne vznikajúce «hry s nenulovou sumou»: je na to treba aj mravná pripravenosť, prerastajúca do úsilia, vyberať monopolne vysokú odmenu za svoju spoluúčasť v spoločenskom zjednotení práce pomocou rôznych «hier s nenulovou sumou».

T.j. mechanizmom exploatácie «človeka človekom» je mravná pripravenosť alebo snaha (i nevedomá[266]) parazitovať na cudzej práci a živote, ktorá sa realizuje prostredníctvom rôznych druhov «hier s nenulovou sumou» (objektívne vznikajúcich alebo umelo organizovaných v spoločnosti[267]).

A v základe súkromného vlastníctva (na výrobné prostriedky), ktoré, podľa názoru marxistov, je zdrojom exploatácie «človeka človekom», leží monopol na vedomosti riadiaceho charakteru. Právo na vlastníctvo výrobných prostriedkov sa prejavuje v riadení (výroby produkcie a jej predaja) uskutočňovanom bezprostredne vlastníkom alebo cez splnomocnené osoby.

·    Vlastníctvo je súkromné, ak tí, čo obsluhujú prácu výrobných prostriedkov nemajú realizovateľnú možnosť odstrániť od riadenia práce týchto výrobných prostriedkov osoby, ktoré stratili ich dôveru, lebo nezaisťujú prijateľnú kvalitu riadenia, a nahradiť ich inými. Súkromné vlastníctvo môže byť individuálne aj korporatívne.

·    Vlastníctvo je verejné, ak tí, čo obsluhujú prácu výrobných prostriedkov majú legálnu realizovateľnú možnosť odstrániť zo sféry riadenia týmto súborom výrobných prostriedkov ľubovoľného riadiaceho pracovníka, ktorý stratil ich dôveru, lebo nezaisťoval prijateľnú kvalitu riadenia, a môžu ich nahradiť inými.

Vlastníctvo prírodných objektov, aj to je právo na riadeniezískania z nich prírodných produktov.

Toto všetko dohromady znamená, že v riadiaco negramotnej spoločnosti je verejné vlastníctvo výrobných prostriedkov a prírodných objektov nerealizovateľné, nakoľko právo riadiť je realizovateľné len v rámci SEBALEGALIZUJÚCEJ korporácie nositeľov riadiacich vedomostí a zručností, nad ktorými môžu realizovať moc (t.j. v podstate byť ich vlastníkmi) iné subjekty, vyzbrojené ešte efektívnejšími vedomosťami a zručnosťami[268].

Verejné vlastníctvo nemožno zaviesť právne, ak v spoločnosti chýba: 1) príslušná mravno-etická báza, 2) nevyhnutné a všeobecne dostupné riadiace vedomosti a 3) zručnosti, ktoré ich realizujú v praxi.

Vlastníctvo sa v tomto prípade de-facto stáva súkromným, ako sa to aj stalo v ZSSR v po-stalinskom období jeho existencie, keď «nomenklatúra» začala považovať vlastníctvo zo zákona verejné za svoje súkromné, a leninské heslo «každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát» bol ponechaný zabudnutiu, vedomosti riadiaceho charakteru boli vytesnené zo vzdelávacích štandardov a bolo vychovaných niekoľko pokolení — negramotných v oblasti riadenia. A prestavba bola «nomenklatúrou» organizovaná kvôli tomu, aby vlastníctvo, ktoré sa stálo súkromným de-facto, mohli urobiť súkromným vlastníctvom de-iure.

Na rozdiel od tohto Henry Ford I ako zakladateľ, a z právneho hľadiska jeden z vlastníkov «Ford Motor Company», chápal tento podnik ako časť všeľudového vlastníctva amerického ľudu a v súlade s týmto chápaním sa aj staval k jeho riadeniu ako k službe ľudu USA[269].

A verejné vlastníctvo — to neznamená majetok nikoho, t.j. bez majiteľa, ale je vlastníctvom každého, vyčleneným pre spoločné používanie. Otázka je len v šírke kruhu vlastníkov: minimálne, sú to členovia združenia či družstva, a maximálne, je to celé ľudstvo.

T.j. nato, aby ľudí bolo možné exploatovať, musia byť predbežne utlačení, t.j. musia byť vytvorené podmienky, v ktorých by:

 1.    vrodený potenciál osobnostného rozvoja utláčaných bol znížený v porovnaní s potenciálom osobnostného rozvoja utláčateľov;

 2.    ľudia nemohli realizovať svoj rozvojový potenciál;

 3.    si ľudia nemohli osvojiť vedomosti a zručnosti (aj následkom vplyvu faktorov 1 a 2), umožňujúce im vstúpiť do sféry riadenia, aby mohli nahradiť riadiace osoby zneužívajúce svoju moc.

A v spoločensko-ekonomických formáciách, v ktorých je exploatácia «človeka človekom» životnou normou, existujú také spoločenské inštitúty, ktoré zaisťujú predbežné utlačenie a zdeformovanie rozvoja dorastajúcich pokolení (jak v aspekte potlačenia biologického zdravia (faktor 1), tak aj v aspekte nevyužitia v patričných vekových obdobiach (faktor 2) potenciálnych schopností daných dieťaťu) s cieľom uskutočnenia ich následnej exploatácie. Preto:

·    likvidácia akejkoľvek exploatácie «človeka človekom» — to nie je napísanie a uvedenie do platnosti zákonov o «verejnom vlastníctve», «zákaze exploatácie človeka človekom» atď.,