Prvá fáza, morálne zaväzujúc občanov pracovať podľa ich schopností, predpokladala ohraničenie spotreby tovarov a služieb obyvateľstva solventnosťou členov spoločnosti a ich rodín (výplata «podľa práce»), a zároveň zachovanie tovarovej výroby a peňažného obratu. Pritom všetky možnosti nadobudnutia príjmu občanmi sa rozdeľovali na pracovné (získané vo výsledku pracovnej činnosti — výplaty, penzie, štipendiá) a bezprácne (podvod, krádež, lúpež, pirátstvo, sprenevera, zneužitie cudzej práce v priamej alebo nepriamej forme atď.). Okrem toho, pracujúci, deti, starci a invalidi mali právo na používanie fondov spoločenskej spotreby[251].

Získavanie bezprácnych príjmov bolo odsudzované jak spoločenskou morálkou, tak aj štátnou ideológiou, a v mnohých prípadoch bolo v ZSSR aj skutkovou podstatou trestného činu so všetkými následkami, ktoré plynuli z takejto právnej kvalifikácie skupiny činov[252].

Jedna z definícii kapitálu v marxizme hovorí: kapitál to je «samovzrastajúca hodnota»[253], a peniaze sú prvotnou formou, v ktorej sa akýkoľvek kapitál objavuje na historickej aréne (v tom zmysle, že získanie kapitálu v jeho hmotnej forme alebo informačno-algoritmickej si vyžaduje peniaze na jeho kúpenie v hotovej podobe alebo na výrobu príslušných objektov). A transformácia (dokonca zákonne získaných) peňazí na kapitál na princípe súkromného vlastníctva a nadobúdanie príjmov z kapitálu sa v ZSSR hodnotilo ako trestný čin, a príjem z exploatácie kapitálu bol kvalifikovaný ako bezprácny. V dôsledku toho počas celej Sovietskej epochy (s výnimkou krátkeho obdobia NEPu) bolo súkromné vlastníctvo kapitálu nezákonné[254].

Preto aj základný ekonomický zákon socializmu v podaní boľševikov bol odlišný od nami vyššie uvedeného základného ekonomického zákonu kapitalizmu. J.V.Stalin ho sformuloval takto:

«… zabezpečenie maximálneho uspokojenia neustále rastúcich materiálnych i kultúrnych potrieb celej spoločnosti cestou nepretržitého rastu a zdokonaľovania socialistickej výroby na báze vyspelejšej techniky.

A teda: miesto zabezpečenia maximálnych ziskov, zabezpečenie maximálneho uspokojenia materiálnych a kultúrnych potrieb spoločnosti; miesto rozvoja výroby s prerušeniami od vzostupu ku kríze a od krízy k vzostupu — nepretržitý rast výroby; miesto periodických prestávok v rozvoji techniky, sprevádzaných rozbúraním výrobných síl spoločnosti — nepretržité zdokonaľovanie výroby na báze vyspelejšej techniky.

Hovorí sa, že základným ekonomickým zákonom socializmu je zákon systematického, proporcionálneho rozvoja národného hospodárstva. To nie je presné. Systematický rozvoj národného hospodárstva, a teda, plánovanie národného hospodárstva, ktoré je viac-menej pravdivým odrazom tohto zákona, samé osebe nič nemôže dať, ak nie je známe, v mene akej úlohy sa uskutočňuje plánovaný rozvoj národného hospodárstva alebo, ak je úloha nejasná. Zákon systematického rozvoja národného hospodárstva môže dať potrebný efekt len v tom prípade, ak existuje úloha, v mene uskutočnenia ktorej sa vykonáva plánovaný rozvoj národného hospodárstva. Túto úlohu nemôže poskytnúť samotný zákon systematického rozvoja národného hospodárstva. Tým skôr ju nemôže dať plánovanie národného hospodárstva. Táto úloha sa nachádza v základnom ekonomickom zákone socializmu vo forme jeho požiadaviek opísaných vyššie. Preto činy zákona systematického rozvoja národného hospodárstva môžu dostať plný priestor len vtedy, ak sa opierajú o základný ekonomický zákon socializmu[255].

Čo sa týka plánovania národného hospodárstva, tak to môže dosiahnuť pozitívne výsledky len pri dodržaní dvoch podmienok: a) ak správne odráža požiadavky zákona systematického rozvoja národného hospodárstva, b) ak sa vo všetkom prispôsobuje požiadavkám základného ekonomického zákona socializmu» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. Zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 182, 183).

Ak hovoríme o systematickosti a proporcionálnosti rozvoja národného hospodárstva, má sa tým na mysli riadenie medziodvetvovej a medziregionálnej bilancie (o čom sa hovorilo v kapitole 3.1[256]) v chronologickej nadväznosti plánovaných období v súlade so základným ekonomickým zákonom socializmu.

T.j. odklonenie systému plánovania od základného ekonomického zákona socializmu a vlastné chyby v metodológii plánovania sú hlavným zdrojom ekonomických problémov pri budovaní socializmu a komunizmu.

Druhá fáza predpokladala bezplatné poskytnutie všetkých produktov členom komunistickej spoločnosti bez akýchkoľvek ohraničení, kladených na nich zvonka spoločnosťou priamo alebo nepriamo, t.j. podľa potrieb, ktoré môžu byť ohraničené len mravnosťou samotného človeka. Prostriedkami pre uspokojenie individuálnych a kolektívnych potrieb ľudí sa mali stať Príroda a národné hospodárstvo, ktoré sa nachádzalo v spoločnom vlastníctve ľudu. Práca sa mala stať slobodnou a zmeniť sa na prvoradú životnú potrebu, pretože práve v práci, a nie v prázdnych rečiach sa realizuje tvorivý potenciál osobnosti, a v jeho výsledkoch nachádza pracujúci spoločenské uznanie. V ekonomike komunizmu všetci pracujú podľa svojich schopností, a pritom, ako sa predpokladalo, sa evidencia pracovných nákladov realizuje v jej naturálnej forme (v «človeko-hodinách») vo všetkých odvetviach, evidencia vyrobenej a spotrebovanej produkcie (v naturálnej forme, t.j. podľa nomenklatúry a štandardov), v dôsledku toho mal obeh peňazí odísť do minulosti pre svoju nepotrebnosť[257].

Nastavenie ekonomiky ZSSR v posledných rokoch života J.V.Stalina na režim systematického znižovania cien podľa miery rastu výroby a uspokojenia potrieb ľudí sa stalo jedným z nástrojov vykorenenia exploatácie «človeka človekom», pretože blokovalo taký faktor okrádania väčšiny parazitickými menšinami ako je inflácia — strata kúpnej sily peňazí.

Takéto boli predstavy o vykorenení exploatácie «človeka človekom» v ZSSR.

Hlavný problém pri budovaní socializmu a prechodu ku komunizmu bol v tom, že marxisticko-leninská teória nezabezpečovala riešenie tejto globálno-politickej úlohy kvôli svojej metrologickej, riadiacej a psychologickej neadekvátnosti, ktorá bola spôsobená ateizmom a pôvodnou ovládateľnosťou marxizmu pohlavármi biblického projektu zotročenia ľudstva.

Druhý problém bol v tom, že zďaleka nie všetkým sa orientácia rozvoja spoločnosti, vyhlásená Sovietskou vládou, páčila, a zďaleka nie všetkým aj medzi tými, ktorí prenikli do vyšších mocenských orgánov straníckej, štátnej a hospodárskej moci ZSSR.

Tretí problém bol v tom, že značnej časti obyvateľstva bolo jedno kto im vládne, len aby na pultoch obchodov bolo všetko, čo si srdce zaželá; a lepšia je taká vláda, ktorá «hneď teraz» hojne zaplaví pulty tovarmi, a čo bude potom, nad tým teraz nebudeme premýšľať: «budeme riešiť problémy postupne, ako budú prichádzať...»[258]. — T.j. oni sa stavali k štátu, v ktorom žili, ľahkomyseľne ako dobytok, a nie Ľudsky, svedomito a premyslene, nakoľko sami boli nositeľmi dobytčej odrody zvieracieho typu režimu psychiky.

No práve orientácia Sovietskej vlády na vykorenenie akejkoľvek exploatácie «človeka človekom» a určité úspechy v tejto veci zabezpečili sovietskej spoločnosti, špeciálne v povojnovom období, jak relatívne nízku úroveň vnútrospoločenského napätia celkovo[259], tak aj prakticky plnú absenciu vzájomného nepriateľstva medzi predstaviteľmi rôznych národností. Vo výsledku sa tak v ZSSR skutočne formovalo nové historické spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud, a ten vôbec nebol vymyslený, ako to tvrdil V.V.Putin na Štátnej rade 27.12.2010.