Pritom sa vo všezväzovej «elitarizujúcej sa» byrokracii začali oddeľovať nacionalistické vetvy, ktoré boli, ako zvyčajne, pod kontrolou vetvy stúpencov globálneho internacizmu lokalizovanej v ZSSR. Rozvoj týchto procesov (pri ich tolerovaní ľudmi krajiny) umožnil internacistom v rokoch «prestavby» rozohrať nacionalistickú a buržoázno-liberálnu kozmopolitickú kartu v procese zlomyseľného rozvratu ZSSR a odstránenia socialistických základov.

Ide o to, že vzhľadom na opísané, v ZSSR bolo možné byť nespokojným s jednou z dvoch vecí:

·    buď v princípe s tým, že sa v krajine buduje komunizmus ako typ spoločnosti, v ktorej niet miesta pre exploatáciu «človeka človekom»;

·    alebo s tým, že v procese uvádzania tohto ideálu do života sa vyskytujú chyby a, okrem toho, proces budovania komunizmu sprevádzajú rôzne druhy zneužitia, jak zo strany stranícko-štátnej moci (vrátane zahraničných agentov v jej radoch), tak aj zo strany «bežných ľudí».

V r. 1985 takzvanú «prestavbu» začali agresívni paraziti, prikrívajúc svoju politiku odstránenia socialistických základov a rozdelenia ZSSR táraninami ambicióznych sčítaných hlupákov, mravno-psychologicky identických s Bandar-Logmi; prestavbu začínali tí, ktorí boli v princípe nespokojní so socializmom, a želali si raz a navždy zatvoriť perspektívu komunizmu ako spoločnosti, v ktorej nebude miesto pre exploatáciu «človeka človekom», t.j. nebude miesto pre agresívny parazitizmus ich samotných a ich dedičov na živote ľudstva a biosfére Zeme.

Keď táto hanebná podstata «prestavby» začala byť na konci 1980-tych rokov citeľnou, tak niektorí ľudia, odmietajúci hlúpu a pokryteckú politiku režimu stvárneného M.S.Gorbačovom, sa rozhodli pustiť do politickej iniciatívy: na iných mravno-etických základoch vypracovať a uviesť do života alternatívny politický kurz, ktorý by vyjadroval životné ideály jak ich samotných, tak aj drvivej väčšiny ľudí žijúcich svojou prácou za mzdu, a viac či menej mravne pripravených žiť v spoločnosti, v ktorej nieto miesto pre parazitizmus. Práve výsledkom tejto iniciatívy sa objavila, rozvíja sa a šíri Koncepcia spoločenskej bezpečnosti. No táto činnosť — nie je čímsi «inovatívnym», čo sa zjavilo nevedno odkiaľ a ako, ale je systematickým pokračovaní a rozvitím procesov bežiacich v sovietskej spoločnosti mimo byrokratickú «nomenklatúru», a ešte skôr — vo všetkých vrstvách spoločnosti Ruského impéria[332]: mimo «nomenklatúru» pracovala a šírila sa iná etika, podmienená inou — nie «elitárnou» mravnosťou. Preto sa obrátime k preskúmaniu toho, čo sa dialo v ZSSR za hranicami byrokratickej «nomenklatúrnej» korporácie.

V ZSSR drvivá väčšina obyvateľstva od momentu zavŕšenia kolektivizácie poľnohospodárstva v prvej polovici 1930-tych rokov pracovala v kolektívoch. Na rozdiel od «nomenklatúrnej» byrokracie, ktorá sama sebe vypisovala plat a určovala spektrum štátneho zabezpečenia pre seba a svoje rodiny na úkor zvyšnej spoločnosti a bez ohľadu na kvalitu riadenia hospodárstva krajiny, kvalita života a možnosti kariérneho rastu väčšiny tých, ktorí pracovali v kolektívoch, a ich rodín boli podmienené práceschopnosťou príslušného kolektívu.

A práceschopnosť všetkých kolektívov je podmienená zladenosťou kolektívu, v ktorej základe leží: 1) mravne podmienená etika, ako prostriedok stmelenia množstva jednotlivcov do jednotného kolektívu a 2) špecifický profesionalizmus každého z účastníkov kolektívu. Bez tohto sa aj najlepšia (vo funkčnom zmysle) organizačná štruktúra[333]stáva nefunkčnou.

Hoci mzdový systém a systém prerozdelenia práv prístupu k spoločenským fondom spotreby bol pre byrokratický charakter riadenia v ZSSR dosť vzdialený od ideálu (v aspekte stimulovania k svedomitej práci a tvorbe[334]) a odohrávali sa v ňom rôzne zneužitia moci, predsa len to malo svoj rozhodný vplyv na makroúrovni ekonomiky v dlhších časových intervaloch dejín. V tých podmienkach, ktoré už boli sformované makroúrovňou štátneho riadenia, mali na mikroúrovni (v kolektívoch, a tiež v aspekte riešenia všedných životných problémov) v krátkych časových intervaloch dejín (od niekoľkých rokov do niekoľkých desaťročí aktívnej pracovnej činnosti v živote pokolenia) rozhodujúci význam práve: vlastný profesionalizmus a etické zručnosti spolupráce s druhými členmi kolektívu.

Toto bolo v ZSSR charakteristické pre všetky kolektívy, ktorých pracovné výsledky neboli formálnym súčtom výsledkov individuálnej práce jeho členov[335], ale výtvorom[336], do ktorého každý účastník vniesol svoj vklad, ktorý podmienil úspešnú prácu druhých členov kolektívu a spoločný výsledok jeho celkovej práce.

Pochopiteľne, že za takýchto podmienok v neformálnych hodnoteniach[337] kolektívom ktoréhokoľvek svojho člena bolo hlavné:

·    aby človeku bolo možné zveriť nariadenú časť spoločného diela;

·    aby iniciatíva tohto človeka, pri svojom prejave, bola zameraná na zvyšovanie práceschopnosti celého kolektívu, t.j. na rast profesionalizmu každého jeho člena a celkovú zladenosť kolektívu, a nie na to, aby riešil nejaké svoje vlastné úlohy na úkor a škodu ostatných.

Ak to tak je, potom otázka národnej príslušnosti dotyčného profesionála má pre kolektív význam iba v aspekte prekonania «jazykovej bariéry», čo je nutné pre zabezpečenie zladenosti kolektívu v ciele dosiahnuť vysokú práceschopnosť[338].

Samozrejme, vyššie opísané je ideál, od ktorého existujú v reálnom živote rôzne odchýlky. No princípy tvoriace tento ideál sú funkčné, a tie boli v ZSSR systemotvorným faktorom.

A s týmto systemotvorným faktorom musela vyššia vládna byrokracia a jej oblastná periféria v kolektívoch rátať, pretože v opačnom prípade pod vplyvom nespravodlivostí a zneužití, páchaných v kolektívoch a ich úsekoch vyšším aj nižším vedením, kolektívy strácali svoju práceschopnosť, a toto napokon privádzalo vedúcich k nutnosti sa zodpovedať pred svojimi nadriadenými za zlyhanie prác. Toto je obzvlášť charakteristické pre stalinskú epochu, hoci aj počas nej sa diali zďaleka nie ojedinelé prípady označenia vinníkov z radu nezúčastnených. No dokonca aj v brežnevských «stagnujúcich» časoch boli tieto systemotvorné princípy dôležitými v živote kolektívov a celej krajiny. Zrieknutie sa týchto princípov na makroúrovni bolo zrealizované v rokoch prestavby klikou «Jakovleva — Gorbačova», čomu čeliť na mikroúrovni ktoréhokoľvek jednotlivého kolektívu (závodu, kolchozu, VVÚ, vojenského oddielu a pod.) bolo nemožné, keďže nástroje priameho vplyvu na makroúroveň z úrovne kolektívu (okrem «mystických»[339]) v ZSSR neboli, ako nie sú ani v postsovietskej RosSiónii.

Po vyjasnení tohto sa možno obrátiť k vzájomným národným vzťahom ako takým. Pracovná migrácia je jednou zo zložiek života organizačne a technologicky rozvitých a rozvíjajúcich sa touto cestou spoločenstiev. V ZSSR tiež prebiehala pracovná migrácia, a pritom pracovná migrácia zachvacovala všetky oblasti vzniku národných kultúr na území krajiny. Preto sa všade v kolektívoch nutne objavovali noví ľudia, pochádzajúci z oblastí vzniku iných národných kultúr.

Pritom v priebehu desaťročí ľudia cestovali za trvalým pobytom jak z rozvinutejších (v technosférno-civilizačnom zmysle) regiónov krajiny do menej rozvinutých s cieľom ich pozdvihnutia na úroveň rozvinutých, tak aj z menej rozvinutých do rozvinutejších s cieľom získania vzdelania a práce v profesiách, aké sa nenachádzali v ich «malej vlasti»[340]. Kvôli tomuto boli kolektívy mnohonárodné, a ruský jazyk bol jazykom medzinárodnej komunikácie a integrácie jednotlivcov do mnohonárodnej spoločnosti pri zachovaní národných jazykov v regiónoch vzniku národných kultúr aj v diaspórach za ich hranicami.