Neposlednú úlohu v tomto zohrával aj sociálny jav, ktorý sa v Stalinových časoch nazýval «buržoáznym prerodom»[326]. Takto v správe 17. zjazdu J.V.Stalin hovorí o ľuďoch «so známymi zásluhami v minulosti», ktorí sa stali «veľmožmi», «ktorí si myslia, že stranícke a sovietskej zákony nie sú písané pre nich, ale pre hlupákov. Sú to tí istí ľudia, ktorí nepokladajú za svoju povinnosť plniť rozhodnutia strany a vlády, a ktorí rozvracajú, takýmto spôsobom, základy straníckej a štátnej disciplíny. Na čo sa spoliehajú, porušujúc stranícke a sovietske zákony? Dúfajú, že Sovietska vláda sa ich neodváži dotknúť pre ich staré zásluhy. Títo nafúkaní veľmoži si myslia, že sú nenahraditeľní a že môžu beztrestne porušovať rozhodnutia vedúcich orgánov. Čo urobiť s takými pracovníkmi? Treba ich bez váhania odvolať z vedúcich pozícií, nehľadiac na ich zásluhy v minulosti. (Výkriky: „Správne!“.) Treba ich presunúť na nižšiu funkciu a zverejniť to v tlači. (Výkriky: „Správne!“.) Je to potrebné, aby sme zrazili pýchu z týchto nafúkaných veľmožov-byrokratov a postavili ich kam patria. Je to potrebné, aby sme posilnili stranícku a sovietsku disciplínu v celej našej práci. (Výkriky: „Správne!“. Potlesk.)».
Tieto obvinenia-varovania[327] neboli klebetným výmyslom J.V.Stalina, znevažujúcim «leninskú gardu», vyplývajúcim akoby z jeho úsilia dopredu ospravedlniť zamýšľané represie. Ich spravodlivosť s odstupom desaťročia priznal V.M.Molotov, čím zároveň priznal svoje vlastné odpadlíctvo od boľševizmu a ideálov komunizmu. V jednom z rozhovorov s ním F.I.Čujev začal reč o K.J.Vorošilovi (podobne, ako V.M.Molotov, M.I.Kalinin, N.I.Ježov a mnohí ďalší činitelia tých rokov boli ženatí s židovkou — k otázke ohľadom charakteru porevolučnej stranícko-sovietskej «elity»). V.M.Molotov, charakterizujúc K.J.Vorošilova, to zhrnul takto:
«Pravdaže, povedal by som, on (J.V.Stalin: naše spresnenie kontextu v citáte) mu celkom nedôveroval. Prečo? Nuž, všetci sme, prirodzene, mali také slabosti — flákať sa[328]. Priučili sme sa, to nemožno poprieť. Všetko máme už hotové, všetko zadarmo. A on sa začal flákať (vyčlenené nami v citáte[329])» (F.I.Čujev. Molotov: pološtátny vládca. — M.: OLMA-PRESS. 1999. — str. 380; viď. tiež: http://militera.lib.ru/db/chuev_fi/index.html).
— T.j. nejaká časť bojovníkov proti exploatácii «človeka človekom», upadnutím do «buržoázneho prerodu», sama sa vydala na cestu exploatácie «človeka človekom», zastávajúc rôzne funkcie na všetkých stupňoch všetkých vetiev hierarchii moci v ZSSR. A táto časť vykonávala kádrovú politiku, dávajúc prednosť pri postupe do riadiacich funkcií sebe podobným. O vyslovenom rozkvete «buržoáznych prerodov» v ZSSR vo vyšších mocenských orgánoch, 29 rokov po 17. zjazde, viď pamäti E.S.Vargu[330] «Otvoriť za 25 rokov», napísané ním krátko pred smrťou v r. 1963. Konkrétne, tu píše:
«Nikdy sa u nás nehovorilo a nepísalo tak veľa o «komunistickej morálke», o formovaní «komunistickej osobnosti», ako teraz. Nikdy nebolo tak do očí bijúce protirečenie medzi oficiálne vyhlásenou ideológiou a skutočnými vzťahmi medzi ľuďmi, ako teraz. Až na zriedkavé výnimky, každý človek v Sovietskom zväze sa usiluje o to, aby si zvýšil svoje príjmy. Tak ako v kapitalizme, toto tvorí hlavnú náplň života ľudí. Ak by šla reč len o tých širokých vrstvách obyvateľstva, ktorých mesačný plat tvorí 30 — 80 rubľov a u ktorých je takáto snaha pochopiteľná a odpustiteľná; ale keď to isté robia aj ľudia s dostatočným príjmom — to už nie je zlučiteľné so socializmom!
Vybudovanie spoločnosti výhradne na princípe «odmeny podľa práce», t.j. podľa prospešnosti, 46 rokov po Októbrovej revolúcii vedie k hlbokému morálnemu rozkladu sovietskej spoločnosti. Ľudia, vrátane vyššej vrstvy byrokracie, sa usilujú zvýšiť si svoje príjmy nielen pomocou väčšieho pracovného nasadenia, ale aj pomocou rôznych iných prostriedkov: okrádania štátu, špekulácií (Smirnov, tajomník Krymského krajského výboru), vydania vojenských tajomstiev (Peňkovskij), krádeže osobného majetku, až po prisvojenie si cudzích rukopisov; a to všetko — počnúc od školy. Opis všetkých vycibrených metód podvodov, pomocou ktorých sa majetok a príjmy štátu (a iných socialistických organizácií) dostávajú do súkromných rúk, by si vyžadoval veľa zväzkov.
Ako s tým možno skoncovať? Možno azda naplniť princíp rozdeľovania podľa práce komunistickým obsahom? A zlúčime vôbec v dlhodobom meradle princíp vlastníctva so socializmom? (...)
Zamestnanec sovchozu[331] mesačne zarába 30 — 50 rubľov; akademik približne 1000 rubľov, t.j. 20x — 30x viac. A aké sú reálne príjmy tých, ktorí patria k byrokratickej špičke, k vládnucej vrstve v štáte? A lepšie povedané, koľko platí štát mesačne sám sebe?
To nevie nikto!
Každý ale vie, že pod Moskvou existujú chaty — samozrejme, štátne; pri nich sa neustále nachádza 10 — 20 členná hliadka, okrem toho, záhradníci, kuchári, chyžné, špeciálni lekári a zdravotné sestry, šoféri atď. — dohromady 40 — 50 ľudí obsluhy. Toto všetko platí štát. Okrem toho, prirodzene, existuje ešte mestský byt s náležitou obsluhou a, prinajmenšom, ešte jedna chata na juhu. Majú špeciálne osobné vlaky, osobné lietadlá, oboje s kuchyňou a kuchármi, osobné jachty a, samozrejme, množstvo automobilov a šoférov, ktorí dňom i nocou obsluhujú ich samotných a členov ich rodín. Oni bezplatne dostávajú, alebo, prinajmenšom, dostávali skôr (ako to je teraz, presne neviem) všetky potraviny a ostatné predmety spotreby.
Koľko to všetko stojí štát? To veru neviem! Ale viem, že na zabezpečenie takejto životnej úrovne v Amerike je potrebné byť multimilionárom! Len odmena 100 ľudí osobnej obsluhy by mesačne stála približne 30 — 40 tis. dolárov. Spolu s ostatnými nákladmi by to tvorilo viac než pol milióna dolárov ročne!
Ako sa má udiať prechod ku komunizmu, k «rozdeleniu podľa potrieb» od takéhoto rozdeľovania príjmov a všeobecnej snahy k čoraz väčšiemu navyšovaniu «životnej úrovne»?
Hovorí sa, že bude úplný dostatok! Či sa však vzdá vrchnosť takéhoto života, pri ktorom ich obsluhuje celá 100 členná horda, či sa začnú azda obsluhovať sami? Veď je jasné, že za komunizmu nemôže byť nikto sluhom toho druhého (s výnimkou lekárov, zdravotných sestier atď.).
Je vôbec mysliteľný prechod ku komunizmu z dnešnej, morálne rozvrátenej spoločnosti, s tisícnásobnými rozdielmi v príjmoch a nespočetnými privilégiami?
Alebo je dnešný stav večný?
Zomriem žiaľom. (...)
Teraz sa bojím, že som veľmi podcenil rozmery tej časti národného dôchodku, ktorú dostávajú privilegované vrstvy. Napríklad, trinásť (!) dcér (a sestier) Kalinina dodnes žijú vo vládnych chatách s personálom, ktorý platí štát, sú dotované atď. (M.I.Kalinin zomrel v r. 1946, pamäti E.S.Vargu sú z r. 1963: naša poznámka k citátu). Chruščev si za desať rokov postavil 13 nových prepychových víl. V Kryme na brehu mora bola preňho postavená nová rezidencia; len spevnenie brehu vyšlo na 8 miliónov (nových) rubľov! (v r. 1961 bola vykonaná peňažná reforma — desaťnásobné zníženie nominálnych cien, výplat atď.: naše objasnenie v citáte). V Krymskej rezervácii na mieste starej loveckej chaty bol postavený mramorový palác atď.
V Sovietskom Zväze neexistuje žiadna štatistika ohľadom reálneho rozdelenia príjmov v rôznych vrstvách obyvateľstva. Preto nevieme povedať, aká veľká je časť, ktorú dostáva vládnuca byrokracia — takmer výlučne komunisti. Jednako však vieme, že počet ministrov, tajomníkov krajských výborov neustále narastá. V Číne s jej 700 miliónmi obyvateľov je dohromady 57 ministrov. U nás pri 230 miliónoch ľudí je ich niekoľko sto...» (http://library.rksmb.org/text/e4a96086501947c1955be017ff782b88.rtf: s odkazom na článok v časopise «Polis», № 2, r. 1991).