Pritom «významný činiteľ» revolúcie J.Larin pomlčal o tom, že revolúcie r. 1917 sa začali sériou provokácií, organizovaných židovskými internacistami a zameranými na to, aby dôstojnícky korpus armády a flotily, ako aj úradníci, videli v revolúcii svojho nepriateľa — neľútostného a krutého, ktorý ich odsúdil k smrti z jemu známych príčin, kvôli čomu s ním nie je možné sa dohodnúť na garanciách života, a ktorého — aby bolo možné prežiť — treba poraziť v nekompromisnej vojne. O jednej z takýchto provokácií viď pamäti Garaľda Karloviča Grafa «Krv dôstojníkov», ktoré uvádzajú svedectvo veliteľa pancierovej lode «Andrej Pervozvannyj» G.O.Gadda o sérii vrážd dôstojníkov na Baltickej flotile, organizovanej internacistami začiatkom marca 1917. Boli publikované v časopise «Slovo», № 8, r. 1990, str. 22 — 25; viď aj: http://www.fedy-diary.ru/?page_id=6201 (s niektorými skráteniami sú skopírované v prácach VP ZSSR «Trockizmus-„leninizmus“ preberá „moc“» — «Rozhermetizácia», hlava 5, § 8 a v analytickej správe r. 2000 «Výmena názorov» — odpoveď VP ZSSR na list chopjorských kozákov). Zabíjali nielen tých dôstojníkov, ktorí skutočne stihli za roky služby «zmoriť» mužstvo bitkami a inou šikanou; zabíjali jednoducho preto, že ľudia mali na pleciach výložky. Vraždy prebiehali aj na lodiach, aj na pozíciách vojenských jednotiek, aj v uliciach miest. No stalo sa to možným len vďaka platnosti aj dnes kultového princípu «armáda stojí mimo politiku».

Uvedieme svedectvo G.O.Gadda o organizátoroch tejto vražednej kampane, ktorá napokon popudila dôstojnícky korpus do nekompromisnej kontrarevolučnej antisovietskej činnosti a k emigrácii:

«Len výrazne neskôr, celkom náhodne, jeden z popredných boľševických činiteľov, žid Špicberg, v rozhovore s niekoľkými morskými dôstojníkmi vrhol svetlo na túto drámu.

Celkom otvorene oznámil, že vraždy boli organizované boľševikmi v mene revolúcie. Boli nútení sa k tomuto uchýliť, pretože sa nepotvrdili ich kalkulácie ohľadom toho, že pre ťažké životné podmienky, režim a správanie dôstojníkov, štátny prevrat automaticky vyvolá aj masaker dôstojníkov. Špicberg hovoril: „prešli dva, tri dni od začiatku prevratu, a Baltická flotila, schopne riadená svojim Veliacim admirálom Nepeninom, zostávala stále v kľude. Vtedy za účelom prehĺbenia revolúcie bolo potrebné, kým nebolo ešte neskoro, oddeliť námorníkov od dôstojníkov a vykopať medzi nimi neprekonateľnú priepasť nenávisti a nedôvery. Kvôli tomu bol zabitý admirál Nepenin a ďalší dôstojníci. Vytvárala sa priepasť, nebolo viac schopného veliteľa, dôstojníci na námorníkov už hľadeli ako na vrahov, a námorníci sa báli pomsty dôstojníkov v prípade reakcie...“

Špicberg mal pravdu. Nezabudneme na tieto dni, na tie vraždy. No zodpovednosť za ne sme položili nie na zblbnutých námorníkov, ale na osnovateľov a vodcov revolúcie.

Tie vraždy boli hrozné. No ešte hroznejšie bolo to, že tieto vraždy neboli nikým odsúdené. Vari si spoločnosť osobitne žiadala ich vyšetrovanie, vari ich rázne odsúdila?... Mimochodom, o čom sa vôbec máme baviť, keď samotný vojensko-morský minister novej vlády Gučkov schválil vyznamenanie Georgievským krížom poddôstojníka záložného bataliónu Volyňského pluku Kirpičnikova za to, že zabil veliteľa svojho bataliónu...

Svojho času páni Kerenskí, Gučkoví, Ľvoví, Miľjukoví atď. udelili amnestiu všetkým takýmto vrahom a tým nielen prikryli vraždy v mene revolúcie, ale ich aj uzákonili po prevrate. Tým na seba vzali krv preliatu nájomnými vrahmi, ktorí boli poslaní «vykopať priepasť», tým si zaslúžili večné prekliatie aj od príbuzných týchto obetí, aj od celého Ruska».

Tieto vraždy neboli organizované boľševikmi, ale revolucionármi-internacistami. Viď aj R.M.Meľnikov. „Vojnová loď «Andrej Pervozvannyj» 1906 — 1925“. — Hlava 26. «Svetlá na sťažňoch» (http://www.navylib.su/ships/bkm-andrey-pervozvanny/26.htm).

A dejinná pravda, ktorá sa dnes ponecháva zabudnutiu, spočíva v tom, že v organizácii revolúcií r. 1917 dominovala internacistická zložka, a jedným z cieľov internacistickej revolučnej politiky bolo — nepustiť samostatne mysliace národné riadiace kádre, ktoré získali na ten čas dobré vzdelanie, k porevolučnej štátnej a hospodárskej moci. A kvôli tomu ich bolo treba vyprovokovať k nekompromisnej antirevolučnej činnosti. Všetko v plnom súlade s doktrínou «Deuteronómium-Izaiáš» a vyjadreniami bláznivých a zbesilých rabínov o zmysle života nežidov — o tom ale až ďalej...

Ak máme súdiť podľa pamätí E.S.Vargu «Otvoriť za 25 rokov», on túto zložku nechápal a preto ním spomínaný román, v ktorom v jednej z dejových línií komisár Leizerman tvorí genocídu, bol vzatý ako ohováračský a preto «antisemitistický». No internacistická zložka v organizácii «ruských» revolúcií rokov 1905 a 1917 predstavuje dejinnú pravdu. Viď tiež:

·   nemytologizovaný životopis poručíka P.P.Šmidta (V.Šigin, «Neznámy poručík Šmidt») — «Náš súčasník», № 10, 2001; http://www.nash-sovremennik.ru/p.php?y=2001&n=10&id=4);

·   prácu VP ZSSR «Rozhermetizácia».

Takže chlapík, ktorý namietol komisárovi Feľdmanovi, že «nie je dosť židov!» (o čom svedčí I.A.Bunin v «Prekliatych dňoch») — sa nemýlil v hodnotení charakteru riadiacich síl revolúcie a občianskej vojny.

[379] V «politkorektnej» forme je podstata tejto nepolitkorektnej odpovede vyjadrená Lionom Feuchtwangerom (1884 — 1958) v románe «Španielska balada» (názov v pôvodnom jazyku znie «Židovka z Toleda» — r. 1954) viď napr., http://www.gramotey.com/?open_file=1269066427. Ako tvrdí wikipédia, v tomto diele L.Feuchtwanger «rozvíjal idey pokroku a humanizmu». Podstata toho «pokroku a humanizmu» spočívala v tom, že žid si vzal na starosť všetky dane a poplatky jedného zo španielskych kráľovstiev (*kúpil si funkciu pri kráľovi*), po čom kráľovstvo prekvitalo, kým tomu bolo tak. Akonáhle s tým skončil, začal sa úpadok.

[380] Jedným z následkov rozšírenosti tohto stereotypu je to, že každého, kto svojim talentom čo len trochu vytŕča na pozadí, sa obe strany tvrdošijne snažia prirátať k židom, občas aj bez akéhokoľvek opodstatnenia. Nie všetci, koho počas života zarátajú medzi židov voči tomu protestujú, pretože aj tichý súhlas s takýmto zarátaním, vrátane aj keď nemá pod sebou reálny základ v rodovej línii, vo väčšine prípadov v biblickej kultúre napomáha k úspešnejšiemu napredovaniu v kariére. Tento následok pracuje na upevnenie stereotypu «židia sú múdrejší, pracovitejší atď.».

[381] Menej DRZÍ a menej blázniví rabíni neprednášajú takéto slová, keď sa ich názor môže dostať za hranice židovsko-judejskej diaspóry, no ani verejne nespochybňujú názory svojich bláznivejších kolegov, čím vyjadrujú svoj tichý súhlas s ich názormi. A na to, aby vytvorili o judaizme dobrú mienku, píšu knihy ako: Dennis Prager & Joseph Telushkin «Osem otázok o judaizme. Manuál k judaizmu pre inteligentného skeptika» (alebo iný variant názvu «Osem otázok ohľadom judaizmu pre inteligentného skeptika». — Los Angeles: 1980. Prekl. do ruštiny). Jedna z internetových publikácií tohto traktátu je uvedená na odkaze: http://lib.rus.ec/b/123204/read. Naše komentáre k nemu viď v práci VP ZSSR «K Bohodŕžave...».

V reklamnom traktáte D.Pragera a J.Telushkina sa judaizmus prezentuje ako náboženstvo lásky každého judeja k Bohu a všetkým ľuďom bez rozdielu rás a vierovyznaní. Rabíni dokonca tvrdia, že podľa talmudickej legendy bude Mesiáš synom nežida, ktorý príjme judaizmus, po čom čitateľovi samému zostáva urobiť záver, že obvinenia judaizmu z rasizmu a zamerania na zotročenie ľudstva atď. — sú len neopodstatnenou klebetou «antisemitov». Rabíni sa dokonca odvážili objasniť, prečo Ježiša nemôžu uznať Kristom-Mesiášom, hoci nemôžu popierať ideály humanizmu Nového Závetu, ktoré vyrástli z učenia Krista, po čom čitateľovi už len zostáva si uvedomiť súcitnú trpezlivosť celého judaizmu k zblúdilým nežidom.