Ontopsychológia sa objavila práve v takomto období, keď biblická kultúra aj v svojej nábožensko-kultovej, aj v otvorene ateistickej svetskej forme vošla do hlbokej systémovej krízy. Avšak ontopsychológia sa predsa len nestala prostriedkom riešenia problémov, ale neživotaschopným «potratom» pri pokuse splodenia konceptuálnej moci pre život v pobiblickej epoche, pretože:

·   súhlasí s davo-„elitárnou“ organizáciou života spoločnosti;

·   jej pedagogika je zameraná na výchovu nositeľov démonického typu režimu psychiky, ktorí majú vytvoriť „elitu“ novej spoločnosti, a nie Ľudského typu režimu psychiky ako normy pre všetkých;

·   vyjadruje Ja-centrické vnímanie sveta a rozvíja sa (nakoľko je to len pre «potrat» možné) na osnove Ja-centrického vnímania sveta;

·   (typické pre Ja-centrické vnímanie sveta) Systém hraničných zovšeobecňujúcich  kategórií v ich chápaní sveta vôbec nie je trojjedinosť matérie-informácie-miery, ale «In Sé» (analógia scientologickej «Q» - Théty) — hlbinné vnútorné pravé «Ja» človeka, deformované vplyvom tohto sveta, implicitne zastúpeného hmotou a energiou v priestore a čase;

·   Primerane kultivovaniu démonizmu, schopného korporatívnej spolupráce pri „pasení“ tlupy, sú tradičné vierouky zaradené do kategórie dočasných historických javov, jednako však otázky vzájomných osobných vzťahov medzi človekom a Bohom sa medzi tie najdôležitejšie pre osobu a spoločnosť neradia.

·   Pre ontopsychológiu je typická dvojitá morálka, odkrývajúca možnosť pre vybudovanie systému «ezoterizmus — exoterizmus», využívajúcej neznalosť a omyly a preto samovražednej pre spoločnosť: «múdry človek v tomto sveta potrebuje dvojitú morálku» (А.Meneghetti “Múdri človek a umenie života”, Perm, «Horton Limited», str. 40). «Treba sa učiť všetkému, čo nám príde do cesty, a len vlastnú najvyššiu pravdu ochraňovať pre samých seba. Hlúpe vedenie predstavuje nebezpečenstvo pre masy a výhodu pre najmúdrejších» (rovnaká kniha, str. 21).

[349] V zmysle: cítim emóciu, chápem jej význam, zmysel. Ak sa človek učí chápať význam svojich emócií, nemôže sa mu neskôr stať, že povie: „Nevyznám sa v sebe...“. – pozn. prekl.

[350] Vedome navodená nálada, rozpoloženie. Prípadne aj samočinne navodená, pri korektne pracujúcej psychike. – pozn. prekl.

[351] O čom sa hovorilo v 2. kapitole aktuálneho zborníka.

[352] Uzavretosť duše v osobnom systéme psychologickej ochrany (osobnej informácie, energetiky, algoritmiky a egregoriálnych príloh) — je následkom nedôvery k Bohu alebo výrazom podvedomého samovyhodnotenia slabosti psychiky (osobnostnej nedovyvinutosti) vo vzťahu k okolnostiam (vrátane iných ľudí), v ktorých sa človek ocitá. To isté sa týka aj rôznych druhov urážania sa na niekoho alebo niečo.

[353] V historicky sformovanej kultúre ľudstva, v masovo rozšírených exoterických nábožensko-filozofických systémoch, sa otázka vytvorenia určitého emočno-významového režimu samotným človekom predkladá ako kľúčová pred začiatkom činnosti. Napríklad v budhizme:

«Niet veci, ktorá nás zvonka môže donútiť trpieť; všetko závisí od výkladu našej skúsenosti. Odtiaľto je evidentná veľká úloha rozumu v tom, či zažívame trápenie alebo radosť».

«Neschopnosť vykonať nejakú vec nie je dôvodom pre nepokoj. Schopnosť vykonať nejakú vec tiež nie je dôvodom pre znepokojenie. Tak načo sa znepokojovať? Buďte šťastní».

«Jediným zdrojom vašich trápení sú vaše vlastné činy. Vždy si všímajte, ako konáte».

«Naučte sa vždy byť pokojným a múdrym. Keď ste pokojný a múdry, vaše činy budú zodpovedať situácii a nebudú pokazené negatívnymi emóciami».

«Múdrosť bez súcitu je suchá a škodlivá. Súcit bez múdrosti je slepý a nevládny. Nepohŕdajte ani múdrosťou, ani súcitom».

«Prvým krokom k múdrosti je uvidieť vlastné chyby. A tak, najprv, napravte svoje chyby».

«Činy, vnuknuté hnevom svedčia o tom, že ste stratili moc nad sebou a viac nie ste schopný jasne vidieť a myslieť. Je to dosť nebezpečná cesta».

Tieto budhistické pravidlá sú uvedené z internetového článku na adrese (uvedené v stave z apríla 2005, citáty sú tematicky vyberané: http://buddhism.buryatia.ru/doc/nast.shtml )

Po ich prečítaní treba ešte dodať, že autori učebnice „Spoločenskej náuky“, ktorý rozprávali žiakom akoby o budhizme, neuznali za vhodné uviesť nič z toho, čo je v budhizme skutočne užitočné pre organizáciu vlastného života a života spoločnosti.

[354] Spomedzi klasikov dialektického materializmu v tomto smere a v tých rokoch boli užitočné „Dialektika prírody“ a „Anti-Duhring“ od F.Engelsa, a málo vtedy dostupné práve J.V.Stalina (zbierka jeho diel, po XX. zjazde KSSZ,  bola vyradená z všeobecného prístupu v knižniciach, a nájsť ich bolo možné prevažne len v tých domácich knižniciach, kde sa aj archivovali).

Pokiaľ ide o V.I.Lenina, tak v jeho dielach je málo dialektiky a viac «diabolskej logiky» (to sa týka predovšetkým hlavného filozofického diela V.I.Lenina — „Materializmus a empiriokriticizmus“), ktorá v závislosti od sprievodných okolností dávala výsledky, potvrdzované alebo popierané životom. Paradox je v tom, že ako virtuóz v «diabolskej logike», bol V.I.Lenin utvrdený v tom, že dialektiku ovláda, a bol pritom jedným z najnástojčivejších a najhorlivejších propagandistov dialektiky ako metódy poznávania, za čo mu treba samozrejme poďakovať. V.I.Lenin, napríklad N.I.Bucharina charakterizoval takto: «Bucharin je nielenže najcennejší a najväčší teoretik strany, ale je právom považovaný za obľúbenca celej strany, avšak jeho teoretické názory len s veľmi veľkými pochybami môžu byť zaradené k plne marxistickým, lebo je v ňom čosi scholastické (nikdy sa neučil a myslím, že ani nikdy celkom nechápal dialektiku)» („List k zjazdu“, zápisy z 25. decembra 1922).

V tomto hodnotení Bucharina ako ne-dialektika mal Lenin pravdu, hoci zároveň s tým, že Bucharin neovládal dialektiku, tak bol slabý aj v «diabolskej logike» (ktorú V.I.Lenin od dialektiky neodlišoval). Ohľadne Leninových slov: «je v ňom čosi scholastické»: t.j. v Bucharinovi bola akási znevoľnenosť a neistota v sebe, časom prechádzajúca do hystérie, v prítomnosti ktorých sa «diabolská logika» javí byť nemožná.

L.D.Trockij, podobne ako aj V.I.Lenin, bol tiež nositeľom «diabolskej logiky», ale zaostával v nej za V.I.Leninom, a každý z nich oboch zaostával v živote za J.V.Stalinom ako dialektikom, hoci J.V.Stalin nenapísal ani jeden „talmud“ o dialektickej filozofii ako takej. J.V.Stalin skrátka používal dialektiku a vyjadroval ju vo svojich dielach (toto tvrdenie zároveň znamená, že Boh ho v mnohom podporoval, pretože dialektika mimo relígie bez Rozlíšenia sa mení na «diabolskú logiku»). A z diel J.V.Stalina možno prevziať zručnosť dialektického myslenia (poznávania a tvorenia), čo sa nedá povedať o „Materializme a empiriokriticizme“ V.I.Lenina, pretože v ňom niet živej dialektiky; to isté sa týka aj K.Marxa, v ktorého dielach je viac «diabolskej logiky», než akejkoľvek dialektiky.

[355] Vrátane narušenia genetických programov k zníženiu priemernej dĺžky života „hovoriacich nástrojov“.

[356] Bola jej poskytnutá možnosť zahynúť v Božom dopustení.

[357] Nákladné lode triedy «Ro-Ro» (

Roll on Roll off

) s horizontálnou nakládkou/vykládkou tovaru (na kolesách) cez výklopnú hermetickú rampu takýchto rozmerov sa objavili až v 1960-tych rokoch; tankovo-výsadkové lode s nosovou rampou takých rozmerov až v priebehu 2. svetovej vojny. Takže v rokoch 1916 a 1939 sa bolo čomu diviť...