[323] T.j. pre rusSionskú žurnalistiku je «pidžin ingliš» nedosiahnuteľná, preto potrebuje „light verziu“.

[324] Mnohí dospelí upustia od toho, aby lozili po tých stromoch a spúšťali sa na lyžiach z tých kopcov, ktoré boli miestom ich každodenných hier v detstve, keď ich ešte nezdolala kultúra dnešnej civilizácie; upustia od toho nie preto, lebo dospelým «sa to už nehodí robiť», ale pretože pociťujú, že:

·   Kultúra zablokovala tie prirodzené (evolučne nadobudnuté biologickým druhom „Človek rozumný“) podvedomé zručnosti ovládania tela, ktorými disponovali v detstve.

·    Kultúra, spoločne s rôznymi znevoľňujúcimi psychickými blokmi (svorkami, brzdami), vniesla do ich psychiky rôznorodé strachy byť videný neschopným v tej či onej životnej situácii. A v moci nadobudnutých strachov, dospelý už nie je schopný robiť to, čo s ľahkosťou robil v detstve, keď strachy v jeho psychike ešte neboli: napríklad preskakovať z trámu na trám na stavbe mnohoposchodového domu atď.

Otázka nie je v tom: „A načo by to dospelému bolo dobré?“ Otázka je v tom, že ak si životné okolnosti  budú čosi podobné od dospelého žiadať, tak väčšina ľudí sa tomu vyhne pod vplyvom strachov a pocitu vlastnej slabosti a neschopnosti vo vzniknutej situácii; a ak sa aj nevyhne, tak strachy vnútorne paralyzujú ich psychiku natoľko, že nedokážu urobiť čosi podobné, ani keby si pritom mali «dolámať väz». Len malé množstvo dospelých je schopné za kritických okolností prejaviť svoju situačnú adekvátnosť, improvizujúc na osnove geneticky vloženej akejsi «gracióznosti», nech by sa táto gracióznosť človeka prejavovala v akejkoľvek činnosti,  ktorú si  pred vznikom situácie netrénovali.

Práve preto jedno z Kristových odporúčaní znie: «pravdivo hovorím vám, ak sa nezmeníte a nebudete ako deti, nevojdete do Kráľovstva Božieho» (hoci v kanonickom texte od Matúša 18:3 nie je «Božieho», ale «Nebeského» — cenzori a prekrúcači sa postarali);

[325] V štýle práporčíka z anekdoty: Práporčík by sa rád dostal k vysoko visiacemu jablku a neúspešne trasie stromom. Vedľa jabloni sa na zemi povaľuje dlhá palica...

Okoloidúci vraví: Zastav sa, uvoľni a porozmýšľaj...

Práporčík odpovedá: Načo tu rozmýšľať?!! — silnejšie potriasť treba!!!

[326] V zmysle formovania osobnosti (mravnosti a charakteru, ktoré sa prejavujú v osobnej kultúre správania sa v spoločnosti, vo vzťahu človeka k iným ľuďom, k prírode i umelému životnému prostrediu, vo vzťahu k prevzatému dielu a zodpovednosti za jeho výsledky a sprievodné efekty).

[327] V zmysle umožnenia prístupu k vedomostiam a zručnostiam i preukázania pomoci pri ich osvojovaní.

[328] To sa týka aj učebného procesu.

[329] Jeden z problémov spoločenstiev, totalitne ideologizovaných svetskými a náboženskými dogmami,  spočíva v tom, že um a vôľa sú v nich nadbytočné, niet tam pre nich miesta.

Hlavný problém totalitne de-ideologizovaných spoločností spočíva v tom, že um a vôľa nositeľov démonického typu režimu psychiky má vo vzťahu k týmto spoločnostiam ničivo samovražedný charakter.

No oba menované problémy majú rovnaké riešenie — prechod ku kultúre, v ktorej sa Ľudský typ režimu psychiky považuje za jediný normálny pre človeka a v spoločnosti aj prevláda, následkom čoho vôľa každého a všetkých celkom rozumne a bezkonfliktne zapadá do Zámeru, vzájomne pritom podporujúc a dopĺňajúc vôľu jeden druhého.

Tiež treba chápať, že: totalitne de-ideologizovaná spoločnosť, je vo svojej podstate spoločnosťou totalitne ideologizovanou «liberálnymi hodnotami», ideou «liberalizmu», v ktorej sa prejavuje korporatívno-démonický typ režimu psychiky a ktorá je zameraná nato, aby mohla „pásť“ dav nositeľov režimu psychiky typu zombi a potláčať nositeľov zvieracieho typu režimu psychiky ako «antisociálny element». Práve preto «liberálom» v Rusku tak nevyhovovalo slovo «свобода» [sloboda*], označujúce «c-овестью во-дительство Бо-гом да-нное»[riadenie (sa) svedomím Bohom dané*], čo démonizmu nevyhovuje.

[330] Pod «vôľou» v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova v danom kontexte chápeme schopnosť jednotlivca podriaďovať rôzne zdroje, okolnosti a priebeh udalostí dosiahnutiu ním vnímaných cieľov, t.j. schopnosť ich riadiť (ináč povedané, vôľa, to je: jednotlivcom si uvedomované zacieľovanie jeho rôznych schopností). Inými slovami, vôľa sa vôbec nemusí prejavovať iba v podriadení (čohosi, kohosi) sebe, hoci «podriadenie čohosi sebe» môže byť tiež cieľom použitia osobnej vôle.

Vôľa vždy koná z úrovne vedomia a prejavuje sa vo vedomom výbere určitých cieľov činnosti a v realizácii činov podriadených vedomiu, zameraných na dosiahnutie týchto vedome zvolených cieľov, a tiež sa prejavuje vo vedomom realizovaní činov, zameraných na nedopustenie realizácie vedome odmietaných cieľov; z nevedomých úrovní psychiky pôsobia príslušné k nim vlastné automatizmy a vonkajšie mámenia.

[331] Pretože ak je um vazalom inštinktov a emócií (čo býva sprevádzané aj egregoriálnou závislosťou), všetok čas v živote premrhá preberaním nepodstatných vecí, a na pochopenie Zámeru mu nezvýši čas. Preto vôľa musí byť silnejšia ako inštinkty, emócie a rozum. A rozum nesmie odmietať intuíciu a reč Života. – pozn. prekl.

[332] T.j. bez vnútorných blokov, negatívneho naladenia pred a počas čítania či už k autorovi, textu, alebo sebe samému. Pri správnom psychickom naladení sa môžu určité informácie šíriť aj cez biopoľové prepojenia, neostane emočno-logicky zacyklený v starých myšlienkových vzorcoch a jeho okruh pojmov a chápania sa môže rozšíriť. – pozn. prekl.

[333] Ak si vnútorný monológ hovorí čosi vlastné, a neopakuje čítaný text alebo nemlčí, tak sa prikladá do pamäťového zápisu zmyslového prúdu a takým spôsobom predstavuje «šum», skresľujúci celý proces, ktorý sa človek usiluje prijať a osvojiť.

Т.j. ak vzniká vnútorný monológ, treba si ho buď vypočuť, alebo mu navrhnúť vyrozprávať sa až po prečítaní textu.

Dialóg s textom je užitočný pre jeho pochopenie. Avšak v danom prípade nejde reč chápaní, ale o tom, aby sme si skrze text uložili do svojej pamäte (a nie do aktívneho procesu psychickej činnosti) ten proces psychickej činnosti — dialektického poznávania, ktorý autor niesol v sebe počas jeho písania.

[334] Môže ich byť viac než jeden a môžu robiť hluk, čo je verným príznakom sklonu subjektu k posadnutosti.

[335] V súvislosti s tým je tu ešte jedna poznámka: samotný akt kladenia rúk, pri ktorom sa duch (nositeľ určitej informácie a algoritmiky) prenáša z jedného človeka na druhého (napríklad pri vysviacke do cirkevného stavu) — očividne nestačí; musí tam byť aj ústretový akt, ktorý možno nazvať «prijatím rúk». Ak «prijatie rúk» nie je, potom kladenie rúk nenachádza pre seba adekvátnu ústretovú psychickú činnosť a preto ani nedosahuje svoj cieľ, hoci domýšľavosti u subjektu „kladúceho ruky“ môže byť po zavŕšení obradu «nad mieru».