«Niet prinútenia v relígii. Už sa jasne odlíšila priama cesta od poblúdenia.» — súra 2:257(256).

[Vysvetlivka z 10.kap. práce VP ZSSR: „Príď na pomoc mojej neviere...“. – pozn. prekl.]

[247] „Ísť priamo“ – v kontextovom zmysle možno ruskú frázu „prjamoj puť“, „iďti prjamo“ chápať aj ako: „jednať spravodlivo“. – pozn. prekl.

[248] Т.j. netreba byť ako Starena z rozprávky o Zlatej Rybke.

[249] Etika zaväzuje človeka akceptovať právo Boha realizovať svoj Zámer v podobe predurčenej samotným Bohom a teda nepožadovať od neho čosi „nadprirodzené“: keď z toho bude osoh, Boh uskutoční „zázrak“ z vlastnej iniciatívy.

[250] Tento citát sa priamo prelína so známou epizódou z románu M.A.Bulgakova „Majster a Margaréta“, za ktorým nasledovala tragická smrť M.Berlioza pod kolesami električky, čím M.A.Bulgakov čitateľovi poukázal na neadekvátnosť bohosloveckých presvedčení I.Kanta aj na mravno-etický charakter potvrdení Bohom svojho bytia priamo a každému. Podrobnejšie je táto téma opísaná v materiáloch KSB v knihe “«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery”.

[251] Prečo je to práve tak? — možno si prečítať na stránke www.vodaspb.ru v knihe „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“ alebo v prílohe k osnovným materiálom učebného kurzu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“.

[252] O takýchto, na Boha sa urážajúcich, démonoch a smerovaní ich vplyvu na iné rozumné subjekty písal A.S.Puškin v roku 1823 takto:

V tých dňoch, keď pre mňa boli nové /Všetkého bytia dojmy — /Pohľady diev, šumy dúbravové, /I slávikov spev nočný, — //Keď pocity vznešené, /Sloboda, sláva, ľúbosť /I umelecké nadšenie /Búrili vo mne krv dosť —//Čas nádejí a vášní /Jesennej clivoty vkus, /Tu začal ma navštevovať tajne/Akýsi zlostný génius. //Stretnutia naše boli clivé: /Jeho úsmev, divný očí sled, /Jeho reči zádrapčivé /Do duše vlievali chladný jed. //Bezodnými klebetami  /On Prozreteľnosť pokúšal; /Krásu nazýval vidinami; /Tvorivým nadšením pohŕdal; //Neveril on láske ani slobode; /A na život  posmešne len zrel — /Ničoho v celej tej prírode /Blahorečiť, pochváliť nechcel.

(Báseň “Démon”).

[253] Pritom tí čo požívajú alkohol, fajčia akoby „s mierou“, akoby len keď chcú (a keď nechcú, tak nefajčia ani nepijú) by sa nemali poddávať sebaklamu. Reálne je intenzita systematického účinku rôznych narkotík na ich psychiku taká, že hovoriť o triezvosti ich ducha sa nedá (následky novoročného prípitku šampanského, pri preskúmaní intelektuálnej činnosti človeka v medziach jeho možností, sa kompenzujú behom 2 až 3 rokov, a to isté sa týka aj účinku jednorazového požitia pol litra piva).

Tým samým, jedinec, ktorý rozširuje svoju potravu o rôzne narkotiká a psychotropné látky v ľubovoľnom množstve, — už zišiel z tej cesty, na ktorej sa môže stať človekom a realizovať Boží Zámer. Špeciálne sa to týka tých, ktorí už boli o tom upovedomený, no aj naďalej trvajú na tom, že majú právo žiť, ako sa im zachce. Podrobnejšie je to rozpísané v knihe „Princípy kádrovej politiky“, ktorej veľká časť je zaradená ako Príloha do osnovného kurzu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ fakulty Aplikovanej matematiky — procesov riadenia Petrohradskej štátnej univerzity a fakulty Bezpečnosti (IVTVB – Inštitút vojensko-technického vzdelávania a bezpečnosti) Petrohradskej štátnej polytechnickej univerzity.

[254] Charles Darwin kedysi povedal: «Opica, ak sa raz opije z Brandy, nikdy viac sa ho už nedotkne. A v tomto je opica podstatne múdrejšia než väčšina ľudí» (uvedené v jednej z vyššie spomenutých publikácií “Orangutany sú kultúrnym plemenom” v novinách “Zvesti” z 8. januára 2003).

[255] Kým k tomu smeroval, myšlienková činnosť mohla prebiehať pod heslom: «Vedcom byť nemusíš, ale byť kandidátom (a potom doktorom, potom profesorom, potom členom korešpondentom, potom akademikom) je povinnosť!» Každopádne takýmto dojmom pôsobí učebnica, vytvorená autorským kolektívom, ktorý viedol.

[256] Nie až tak ťažké, pretože v epoche už sformovanej kultúry doby kamennej sa zhotovenie kamennej sekery z vyhovujúceho na tento účel (druhom i veľkosťou) kameňa zakladalo na určitých zručnostiach a trvalo(na základe archeologických rekonštrukcií starobylých technológií) niekoľko hodín individuálnej práce. No ak tieto technológie nepoznáme, nevieme ich použiť a ocitneme sa pred nevyhnutnosťou vyrobiť kamennú sekeru „z nuly“ niekde na neobývanom ostrove alebo hlboko v džungli, — bude to naozaj ťažké. Ale napísať, že «zhotoviť ju bolo veľmi ťažké», možno len vtedy, ak človek nevie k akým záverom dospeli historici a archeológovia, ktorí podnikli pokus zrekonštruovať v dnešnej dobe prastaré postupy a technológie.

[257] A ešte osobitá otázka: o čom čítať a s akými cieľmi?

[258] A kto by mal byť hodnotiteľom množstva a kvality ich práce? A bude autorita tohto hodnotiteľa všeobecne akceptovaná? A kto by mal hodnotiť množstvo a kvalitu práce samotného hodnotiteľa?

Ako ukazuje naša analýza, učebnica „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou L.N.Bogoljubova je príkladom toho, že ani Vyššia atestačná komisia, ani Ruská akadémia vzdelávania, ani experti Ministerstva vedy a vzdelávania si neporadili s úlohou zhodnotenia množstva a kvality práce L.N.Bogoljubova a ním vedeného autorského kolektívu. No pre tých, ktorí nesúhlasia s našim hodnotením kvality posudzovanej učebnice, je táto možno majstrovským dielom pedagogickej mysle a studnicou životne dôležitých vedomostí.

T.j. univerzálne kritériá hodnotenia množstva a kvality práce v spoločnosti nie sú. Okrem toho nie všetky druhy pracovnej činnosti sú navzájom merateľné na základe porovnania vynaložených «človekohodín»; a v medziach jedného druhu činnosti môžu hrať osobnostné kvality rozhodujúci charakter. A tak teda ponuka o rozdelení práv na uspokojenie svojich potrieb v súlade s množstvom a kvalitou práce predstavuje vo všeobecnosti životu neadekvátnu hlúposť.

[259] Dnes dosiahnutá úroveň ekonomiky priemyselne vyspelých krajín, jej výrobné kapacity, by sa väčšine ekonómov  a politikov na začiatku 20. storočia zdali vyslovene nadbytočné pre uspokojenie vtedajších potrieb ľudí. Avšak nie našim súčasníkom, ktorým je všetkého málo. T.j. možnosti uspokojenia potrieb sa určujú nielen rozvojom ekonomiky, ale aj kvalitou (či nekvalitou) kultúry, v ktorej ľudia žijú a ktorá v mnohom formuje ich potreby.

[260] Táto veta a predchádzajúci odsek ukazujú, že L.N.Bogoljubov akoby nepoznal spoločnosť, v ktorej žije. V nej reálne nemôžu byť uspokojené vcelku skromné spotrebiteľské požiadavky učiteľov, lekárov, vojakov, dôchodcov, množstva bežných pracujúcich dolnej úrovne, ale zato garantovane sa uspokojuje spotrebiteľská neskrotnosť oligarchov, hláv zločineckých skupín, bohémov, politikánov typu M.S.Gorbačova, B.N.Jeľcina a zvyšnej „elity“.

[261] A prináleží vôbec človeku robiť si nárok na sobolí kožuch? Alebo sa L.N.Bogoljubov domnieva, že u jedných sú takéto nároky — indikátorom ich jemného vkusu a sociálneho statusu, a preto aj musia byť uspokojení; a u iných je nárok na sobolí kožuch — výrazom ich chamtivosti, neprimeranej ich sociálnemu statusu a kultúrnej vyspelosti, a preto musia byť zbavení možnosti uspokojiť svoj nárok na sobolí kožuch a iný luxus? A zasa len, kto bude rozhodovať, koho nároky na luxus sú opodstatnené a mali by byť uspokojené, a koho nároky sú len podkopaním pilierov sociálneho systému? Má zmysel tento sociálny systém podporovať, alebo nemá právo na existenciu v budúcnosti?