Avšak uvidieť projekt vcelku a zhodnotiť kvalitu jeho riadenia a profesionalizmus koordinátorov-riadiacich pracovníkov, kvôli úzkosti svojho profesionalizmu väčšinou nedokázali. Z tohto dôvodu len zriedkakedy mohli bezchybne vedomo-podložene presadiť zo svojho prostredia spôsobilých vedúcich[612].

Otázky (*vlastného*) sociálneho postavenia, podmieneného sférou činnosti a obsadenou funkciou, ich v podmienkach budovania socializmu a komunizmu, ktorého ideálom boli verní, nezaujímali. Nezaujímala ich ani otázka o hromadení osobného bohatstva, aby v spotrebe rôznych vymožeností prevyšovali iných[613].

A takýto bol ich postoj ku všetkému, čo sa dialo v riadiacej sfére, počas celého ich života: aj v Stalinskej epoche, aj v neskoršom období, keď byrokracia, ktorá sa sformovala do exploatátorskej triedy a zliala do jedného celku s medzinárodnou mafiou «bratov»-masonov, nastavila kurz na obnovu kryptokoloniálneho kapitalizmu a rozčlenenie krajiny — považujúc sa za nekompetentných v úlohe riadenia štátu, vyjadrovali svoje želania a celkovo s dôverou sa stavali k straníckym a štátnym činiteľom, predpokladajúc, že kádrová politika v straníckom a štátnom aparáte stojí na výbere najlepších ľudí, čo sa týka znalostí, mravno-etických a pracovných kvalít[614].

A hoci sféra riadenia nebola pre predstaviteľov tých pokolení pochádzajúcich z prostého ľudu príťažlivou, napriek tomu, ak si dielo, ktoré si oni vybrali, vyžadovalo aby profesionál — nie riadiaci pracovník — prevzal na seba riadiace funkcie, tak si osvojovali aj tieto funkcie. Niektorí z nich sa stali vynikajúcimi riadiacimi pracovníkmi vo svojich pracovných odvetviach: letecký konštruktér A.S.Jakovlev, delostrelecký konštruktér V.G.Grabin, S.P.Koroljov — k takýmto ľuďom patrili.

Takýchto ľudí zaujímala samotná práca a výsledky, a nie kariéra. Mnohí z takýchto vynútených riadiacich pracovníkov (ako riaditelia veľkých podnikov, konštruktérskych kancelárií a vedecko-výskumných inštitútov) sa stávali poslancami Sovietov rôznych úrovní. A keď sa po absolvovaní takejto zdĺhavej a neľahkej cesty ocitli vo sfére štátneho riadenia, prinášali úžitok spoločenskému rozvoju oveľa viac, než I.D.Kobzon, A.M.Kabajeva, S.V.Chorkina a drvivá väčšina dnešných poslancov, akože profesionálnych politikov.

V stalinskom období sa profesionálni byrokrati príliš nemiešali do ich práce, a veľmi sa nesnažili ich «vytlačiť» a zameniť vo vedení podnikov (v mnohých prípadoch nimi vytvorenými od nuly), na čele ktorých stáli, pretože pracovná nekompetentnosť bola trestaná veľmi prísne — bezcitne a nemilosrdne. V po-stalinskom období sa situácia zmenila, a profesionálni byrokrati, prahnúci po sláve, vyznamenaniach a vysokých výplatách, začali «vytláčať» tento typ ľudí a obsadzovať ich funkcie, výsledkom čoho práca, ktorá bola predtým úspešne realizovaná, spela ku krachu. Jedným z najvýraznejších príkladov tohto druhu bol osud Rostislava Jevgenjeviča Aleksejeva (1916 — 1980), pod vedením ktorého boli v oblasti techniky uskutočnené dva prelomové objavy: výroba lodí na podvodných krídlach («Rakety», «Meteóry», «Kométy») a vytvorenie ekranoplánov. «Vytlačili» ho z vedenia, pochovali, a pod vedením byrokrata-nástupcu projektovo-konštruktérska vedecká škola a jej dielo zvädli ešte do začiatku prestavby, ktorá ich nadobro dorazila.

Taliansky sociológovia v rámci analýzy mládežníckeho slangu zistili, že slang sa mení približne raz za päť rokov. Takto behom storočia vstupuje do života 20 pokolení, ktoré sa v niečom psychologicky navzájom odlišujú a tieto odlišnosti vyjadrujú v slangu. A hoci by bolo zaujímavé sa oboznámiť s psychologickými portrétmi všetkých takýmto spôsobom sa vyčleňujúcich pokolení v domácich dejinách konca 19. — začiatku 21. storočia, avšak toto nepatrí k cieľom aktuálnej práce. Môžeme opísať len niektoré z nich.

Tí, ktorých detstvo a mladosť pripadli na 1930-te až 1940-te roky, sú charakteristickí tým, že medzi ich rodičmi ešte nebolo sformované osobné a rodinné vyčleňovanie sa podľa princípu «elita — prostý ľud»: ono sa ešte len formovalo úmerne izolovaniu sa byrokracie od spoločnosti. No deti už vnímali toto sociálne rozvrstvenie vo svojej psychike, a ak sa aj nevyčleňovali jeden od druhého vo svojich hrách, tak vo svojej psychike niesli tendencie k vyčleňovaniu sa v budúcnosti. Okrem toho, značná časť predstaviteľov týchto pokolení bola vystrašená udalosťami r. 1937 a obdobia hitlerovskej okupácie mnohých území krajiny, a od týchto strachov sa nedokázali oslobodiť do konca svojich dní. Podriadenosť strachom v podstate vyradila takýchto ľudí z množiny aktívnych činiteľov spoločenského rozvoja a napomáhala u nich rozvoju apoliticko-spotrebiteľského, bezcharakterno-konformného postoju k životu — jak u nich samotných, tak aj u ich detí a vnukov, ktorých detstvo a mladosť pripadli na obdobie od začiatku 1960-tych rokov do začiatku prestavby.

No v tých istých pokoleniach bol aj veľký podiel tých, ktorým Víťazstvo vo Veľkej Vlasteneckej vojne dalo krídla (prvý kozmonaut J.A.Gagarin bol jedným z nich). Aj v mravno-psychologickom ohľade boli v mnohom identickí tým predstaviteľom prvých pokolení budovateľov socializmu v ZSSR, ktorí si zvolili profesie mimo sféru riadenia, svedomite v nich pracovali, uvedomujúc si hranice svojej kompetentnosti, a nemiešali sa do tých pracovných oblastí, voči ktorým boli nekompetentní, dôverujúc tým profesionálom, ktorí v nich pracovali. Rovnaký bol aj ich vzťah ku sfére riadenia.

Avšak v čase ich vstupu do aktívnej fázy tvorivej činnosti sa kádrová politika chruščevsko-brežnevskej byrokracie odlišovala od kádrovej politiky stalinizmu. Väčšinou sa už nemohli stať riadiacimi pracovníkmi ani v tých prípadoch, keď si to situácia žiadala, nakoľko nepatrili ku klanom byrokratickej nomenklatúry. Riadiace funkcie boli v drvivej väčšine prípadov obsadzované «pánmi-byrokratmi», a skutoční profesionáli — ľudia činu — v chručšovsko-brežnevsko-gorbačovskom období[615], obzvlášť ak neklamali v prospech straníckych a štátnych papalášov, mohli byť len poradcami vládnucich byrokratov, v lepšom prípade — v hodnosti ich «zástupcov pre oblasť vedy», «hlavných inžinierov» a pod. V dôsledku nadvlády marxizmu boli ich sociologicko-ekonomické pohľady, sformované školou a univerzitami, neadekvátne a nepoužiteľné pre riadenie, následkom čoho tí z nich, ktorí si želali rozvoj socializmu a zlepšenie života v krajine, sa ocitli vo svojho druhu «mentálnej pasci», z ktorej sa z rôznych príčin nevedeli dostať: k tomu bolo potrebné sa nespoliehať na «nevýslovnú múdrosť» Politbyra ÚV KSSZ a analytických služieb KGB, MVD, GRU, ale vziať ráznu zodpovednosť za osud krajiny a ľudstva na seba[616].

No okrem nich a zastrašených dali tieto pokolenia aj prvé skupiny ľudí, narodených a vychovaných v ZSSR, ktoré boli v opozícii ideálom socializmu — «šestdesiatnikov»[617] a následných disidentov liberálno-buržoázneho prozápadného typu. Títo sú charakteristickí nie tým, že by boli «romantikmi-idealistami bez bázne a hany», akými ich predstavujú, ale tým, že nemali vôľu a boli posadnutými. Ich chápanie sveta sa sformovalo na základe odmietania marxistických textov a skláňania sa pred nemarxistickými a antikomunistickými textami, avšak nie na základe ich vlastného precítenia života a jeho pochopenia.

Teraz sa obrátime k psychológii pokolení, ktorých formovanie osobnosti pripadlo na druhú polovicu 1950-tych — 1970-tych rokov. Pre väčšinu z nich, bez delenia na deti «elity» a «prostého ľudu», bola charakteristická orientácia na spotrebu, a nie na tvorbu. Prejavilo sa to napríklad v tom, že profesionálny parazit O.Bender sa stal idolom, vzorom napodobovania pre mnohých z nich, hoci v chápaní sveta mravno-eticky zdravých ľudí sa také typy ako Ostap Ibrahimovič Bender a Pavel Ivanovič Čičikov[618]javia ako hrozba pre spoločnosť, horšie od Trockého a Hitlera.