K momentu narodenia týchto pokolení sa v ZSSR už sformoval stabilne fungujúci systém «sociálnych výťahov» (ak to povieme v jazyku davo-«elitarizmu»), a reálne — systém výberu a nasadenia kandidátov do sociálno-riadiacich funkcií. V prvej triede, tesne pred pravidelným výročím Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, všetci vstupovali k „októberčatám“[619]; v tretej triede, zvyčajne na deň narodenia V.I.Lenina, takmer všetci (až na zriedkavé výnimky, podmienené veľmi hrubým správaním alebo zlým prospechom v škole) vstupovali k pionierom; vo veku 14 rokov, v siedmej triede, masovo vstupovali do Komsomolu, a predstavitelia menšiny, ktorí z nejakých príčin nevstúpili do Komsomolu vo veku 14 rokov, vstupovali doň individuálne vo veku približne do 22 — 23 rokov (v Komsomole zotrvali do 28. rokov).

Vo všetkých týchto detsko-tínedžersko-mladíckych organizáciách sa konali hry na demokraciu pod dozorom pedagogickej zostavy škôl, straníckych organizácií škôl a nadriadených výborov Komsomolu a strany. Pritom deti si sami medzi sebou volili vedúcich októberčatských pätíc («hviezdičiek»), na ktoré sa delila trieda, a ktoré medzi sebou súťažili o lepšie študijné výsledky; sami si volili vedúcich pionierskych krúžkov v triede a predsedov rady triedneho pionierskeho oddielu; volili rady pionierskych školských družín, triednych komsomolských organizátorov, výbory školských Komsomolov a ich predstaviteľov v pionierskych a komsomolských organizáciách oveľa vyššej úrovne, štáby vojensko-športových pionierskych a komsomolských hier atď.

Celá táto októberčatsko-pioniersko-komsomolská detsko-tínedžerská nomenklatúra nemala reálne moc. Napriek tomu v jej politicko-hravej činnosti prebiehalo vypracovávanie zručností psychologického vplyvu «vodcov» na zvyšnú masu. A úloha, ktorú sa dospelí kurátori týchto «hier» snažili riešiť, spočívala v tom, aby odhalili neformálnych autoritatívnych lídrov v detskom prostredí, aby sa títo postupom času mohli stať systému lojálnymi formálnymi lídrami na rôznych úrovniach a vetvách vtedajšej «vertikály moci».

Celkovo, však, elementy skutočnej demokracie, v ktorej každý kto chcel, mohol oznámiť svoj záujem o «funkciu», a deti samotné ho mohli navrhnúť ako kandidáta — existovali. A takíto kandidáti z «ľudu», aj samokandidáti sa volili do «funkcií», po čom sa spustil proces vychovania v nich lojálnosti k systému (vernosť nomenklatúrnej disciplíne). A sformovaný systém už sám oddeľoval tých, ktorí po nástupe do «funkcie» prejavovali nelojálnosť systému a nedisciplinovanosť, vo výsledku tak v miere toho, ako pionierski a komsomolskí aktivisti podriadení výcviku dospievali — tak sa ocitali na reálne vplyvných nomenklatúrnych funkciách v dospelom Komsomole, v strane, v odboroch, v štátnych orgánoch; a pritom tí, ktorí prejavovali lojálnosť a nomenklatúrno-korporatívnu disciplinovanosť — dostávali „odpustky“: pri štúdiu, aj v rámci trestov za prečiny[620]. A prakticky celá stranícko-štátna nomenklatúra posledných rokov ZSSR aj mnohí činitelia postsovietskej RF boli odchovancami tohto systému detsko-tínedžerských organizácií.

Pritom deti sa dostávali do tohto systému prípravy a výberu sociálne vplyvnej nomenklatúry v tom veku, kedy ešte nechápali ani poslanie tohto systému, ani princíp jeho práce[621]. V tomto vekovom období ich postoj k tomuto systému bol určovaný najmä autoritatívnym názorom členov rodiny a informačno-algoritmickým zabezpečením rodových egregorov každého z nich.

A ak analyzujeme to, čo sa dialo v tomto systéme, tak vychádza najavo, že od čias vzniku Sovietskej moci sa zmenilo len máločo. Zvolenými chceli byť predovšetkým deti predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry. V prípade nezvolenia do «funkcie» vec zvykla dospieť až do nefalšovaného úprimného bezútešného plaču v triede pred očami všetkých, hneď po oznámení výsledkov hlasovania.

Ak z nejakých príčin zvolili niekoho, kto nepochádzal z židovsko-judejskej rodiny, tak vo väčšine prípadov sa vo «funkcii» flákal, hoci aj využíval všetky výhody, ktoré poskytovala. Ak sa mu podarilo absolvovať nomenklatúrny výber celou cestou od októberčaťa až do straníckeho aparátčika, tak svoje flákačské kvality si zvyčajne zachoval, no zdokonaľoval si zručnosť manipulovania davom a zavďačovania sa vyšším nadriadeným[622], výsledkom čoho sa stal profesionálnym byrokratom a parazitom, neovládajúcim žiadnu prácu.

Ak sa neflákal a snažil sa plniť všetko, čo od neho žiadali vyšší nadriadení, tak skôr či neskôr sa dostával do konfliktu so svojimi podriadenými, čo si žiadalo buď jeho odchod zo systému, alebo prestúpenie na inú funkciu, pri podpore «starších súdruhov» perspektívneho «kádra».

Ak sa snažil riadiť diktátom svedomia, tak skôr či neskôr mohol vzniknúť konflikt jak s podriadenými, tak aj s nadriadenými. Tento druh konfliktov jednoznačne privádzal k odchodu z funkcie a oddeleniu od «kolektívu».

A drvivá väčšina na možnosť zvolenia do funkcií v tomto systéme, počnúc od detského veku, reagovala podľa princípu — «voľby? — len nie mňa: nech druhí muklujú, ja mám dôležitejšie záujmy, než je spoločenská práca»; a ak ich navrhovali, tak sami seba «zamietali» alebo, ak ich zvolili aj napriek ich vôli[623], riadili veci tak, aby ich kolektív už nabudúce nenavrhoval alebo ich nadriadení odvolali z funkcie, prípadne namietali proti opakovanej kandidatúre. Motivácia práve k takémuto postoju ohľadom obsadenia takýchto funkcií mohla byť hlbinno-psychologicky rôznorodou:

·    v horšom prípade — šlo o prejav orientácie rodových egregorov na reprodukciu dobytčieho typu režimu psychiky;

·    v lepšom prípade — dieťa intuitívne cítilo mravno-etickú defektnosť systému a preto sa nechcelo zúčastňovať v jeho činnosti, zatiaľ ešte nevediac (kvôli nezavŕšenosti procesu osobného rozvoja) samostatne vypracovať jeho alternatívu a nenachádzajúc funkčné odpovede na podobné «výzvy doby» v rodových egregoroch a svojej rodine.

V rozsahu medzi týmito motivačnými extrémami sa ocitali tí, ktorých informačno-algoritmické zabezpečenie rodových egregorov v sebe nezahrňuje formovanie záujmu k činnosti vo sfére sociálneho riadenia, ale predpokladá formovanie osobnosti a následný život na základe vlastnej voľby a svedomitej práce v profesiách, ktoré nemajú riadiaci charakter. Všeobecne, je to ten typ osobnosti, ktorý u väčšiny ľudí vzbudzuje úctu a s ktorým by mnohí chceli stotožniť seba aj svoje deti, a o ktorom sa rozpráva v piesni V.S.Vysockého «Cestná historka» («dookola päťsto»[624]):

Vydaril som sa vzrastom aj charakterom —

Vďaka matke s otcom —

S ľuďmi si rozumiem — nesúril som, nevnucoval,

Chrbát neohýbal — vzpriamene chodil,

Daromne sa netrápil, žil ako žil,

A hlave svojej rukami pomáhal....

No tento ideál je lživý pre jeho neúplnosť. Je to najproblematickejší typ osobnosti v davo-«elitárnych» kultúrach:

·    z jednej strany — pre vládnucu «elitu» je neprijateľný, nakoľko nie je schopný ani robiť druhému lokaja, ani rituálne predvádzať svoju lojálnosť, v dôsledku čoho je v očiach «poelitárčeného» vedenia nevhodný do ľubovoľného pracovného kolektívu, pretože lokajom a pokorným dáva príklad «nesprávneho» správania, i keď v práci sa naňho možno spoľahnúť;

·    z druhej strany — neprijíma na seba ani misiu Božieho zástupcu, starostlivosť o celú spoločnosť, starostlivosť o Vesmír, a preto nie je schopný vytvoriť sociálne procesy, ktoré nepravdovernú vrchnosť (tvrdošijne sa snažiacu moriť jeho samého a takých ako on) pošle do historického nebytia.