Napriek tomu, prinajmenšom boli gramotní, narozdiel od približne 85 % predstaviteľov prostého ľudu nevediaceho zavše ani čítať, ani písať, a už toto bolo v tej dobe dostatočným k tomu, aby pri verejnej ukážkovej lojálnosti Sovietskej vláde vošli do riadiacej sféry. Niektorí z nich aj tak zostali apolitickými spotrebiteľmi či «vnútornými emigrantmi», nepriateľmi Sovietskej vlády a ideálov socializmu, a iní prijali zmysel života danej epochy a čestne slúžili ľudu.

A to ešte nie je všetko. Ak sa obrátime k dejinám občianskej vojny, k tomu, ako utkvela v pamäti detí tej doby, tak vyjde najavo ešte jeden fakt, dôležitý pre pochopenie nasledovných dejín. Tam, kde Sovietska vláda, zriadená spočiatku na celom území Ruského impéria, neokupovaného Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, bola vystriedaná vládou bielogvardejských režimov, decká pri pouličných hrách na vojnu[600] sa delili podľa toho, na ktorej strane v občianskej vojne stáli dospelí členovia ich rodín[601]. Rozdelenie malo jasne vyjadrený triedny charakter: deti robotníkov a roľníckej bedače — na jednej strane «frontovej línie», a deti trhovníkov, kulakov, popov, mnohých predstaviteľov «pracujúcej aristokracie» (najviac platení vysokokvalifikovaní pracovníci) a „bielo“ naladenej časti zvyšnej «inteligencie» — na druhej strane. A kým v pouličných hrách na vojnu červené deti víťazili na území, ktoré bolo v moci bielych, tak biely kozáci vstupovali do detských hier na strane svojich, a červené decká opúšťali pole boja pod hrozbou, a občas aj v dôsledku použitia korbáčov.

No koniec koncov dospelí červení zvíťazili, a začal sa mierový život krajiny bez akejkoľvek reálnej perspektívy obnovenia kapitalizmu (a tým skôr — stavovsko-kastového režimu a monarchie) v dohľadnej budúcnosti[602]. Deti, hrajúce sa v rokoch občianskej vojny na ulici na vojnu, s jasným vedomím toho, kto je koho nepriateľom a prečo — napokon vyrástli. Červení začali vstupovať do Komsomolu[603]. A bieli? — Bieli... tiež začali vstupovať do Komsomolu, s tým, že verejne oznámili zrieknutie sa svojich «triedne cudzích» rodičov a prerušenie s nimi kontaktov, alebo vstupovali tam, kde ich nikto nepoznal, nakoľko rodiny, ktoré počas občianskej vojny podporovali bielych, sa zbavovali dedičstva minulosti, a dosť často menili miesto svojho pobytu a vymýšľali si nové životopisy.

Prešiel nejaký čas. Komsomolci oboch druhov vyrástli, začali viesť dospelý život a mnohí z nich sa stali členmi vládnucej strany. V druhej polovici 1930-tych rokov sa ukázalo, že deti červených sa stali robotníkmi, poľnohospodármi, inžiniermi, lekármi, učiteľmi, veliteľmi Červenej armády a flotily (vrátane aj prostredníctvom špeciálnych náborov ÚV VKS(b) o čom bolo povedané skôr) atď. A deti bielych? — Nie všetky, ale mnohé sa ocitli: niektoré v obchode, niektoré vo výkonnom výbore[604] a ďalších formách byrokracie, a niektorým sa podarilo urobiť kariéru v «orgánoch» VČK-OGPU-NKVD[605].

Čo sa týka predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry, tak drvivá väčšina židovského obyvateľstva impéria bola k začiatku revolúcie gramotná — minimálne vedeli čítať a písať. Stačilo to k tomu, aby mohli začať robiť kariéru v stranícko-štátnom aparáte novej vlády. A ak nie väčšina, tak veľká časť židovsko-judejskej diaspóry revolúciu podporila, vrátane aj preto, že medzi jej vodcami na všetkých úrovniach bolo množstvo «svojich» a revolúcia obsahovala judejsko-internacistickú zložku. Niekto z nich sa stal presvedčeným boľševikom a dokazoval to svojou prácou v prospech socialistickej mnohonárodnej Vlasti, dokazoval to životom, a dokonca aj smrťou, často nespravodlivou a krutou v mučiarňach samotného ZSSR. A niekto, ako bol vychovaný v duchu biblického internacizmu a judejskej namyslenosti, tak si tento duch aj v sebe zachoval do konca svojich dní a odovzdal ho svojim deťom a vnukom[606], pričom stihol ZSSR narobiť nemálo škody počas svojho aktívneho života[607].

V tejto súvislosti ešte raz pripomenieme, že internacisti sa postarali o to, aby predstavitelia dôstojníckeho korpusu a impérsky činitelia v revolúcii 1917 a v občianskej vojne vystúpili v úlohe protivníkov porevolučnej moci. Kampaň vrážd dôstojníkov flotily v Helsingforse[608] (*Helsinkách*) i všade v armáde, nimi úspešne zrealizovaná po februárovej (purim-skej) revolúcii 1917, bola zameraná práve na to, aby si vytvorili voľné miesta pre svoju perifériu v porevolučnej vláde v Rusku.

Takto sa informačno-algoritmické zabezpečenie rodových egregorov prostého ľudu, nastaviac v detstve a mladosti záujmy — zmysel života — prejavilo v štatistike zamestnanosti a pracovných činností dospelých v prvých desaťročiach Sovietskej vlády.

A analogické, zdanlivo prirodzené sústredenie záujmov predstaviteľov prostého ľudu mimo sféry riadenia je typické pre všetky davo-«elitárne» kultúry. Henry Ford, zakladateľ «automobilového impéria», ktorý sám pochádzal z prostého ľudu, a podstatou svojej činnosti bol jedným z prvých amerických boľševikov[609] a odporcov svetového judejského internacizmu, bez toho aby sa púšťal do analýzy procesov formovania práve takejto štatisticky prevládajúcej psychológie, povedal:

«Výber <kandidátov pre postup na vedúce funkcie> nie je ťažký. Prebieha sám od seba napriek všetkým rečiam o nedostatku príležitostí postúpiť vyššie. Priemerný robotník si viac cení slušnú prácu, než povýšenie.

Ledva 5 % spomedzi všetkých, čo dostávajú pracovnú mzdu <t.j. z aktívnej dospelej populácie>, sú ochotní prevziať na seba zodpovednosť a väčší objem práce <t.j. väčšiu starostlivosť o spoločné dielo>, ktoré sú spojené so zvýšením platu. Dokonca počet tých, ktorí by chceli byť povýšený na vedúcich kolektívov, tvorí len 25 %, a väčšina z nich prejavuje túto odhodlanosť len preto, lebo plat je tu vyšší, než u stroja. Ľudia, ktorých priťahuje mechanika, ale majú strach pred vlastnou zodpovednosťou, prevažne, prestupujú do výroby nástrojov, kde je plat značne vyšší, než v bežnej výrobe. Avšak, drvivá väčšina si praje zostať tam, kde sa práve nachádza. ONI CHCÚ BYŤ VEDENÍ, CHCÚ, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH ROZHODOVALI ZA NICH DRUHÍ A SŇALI Z NICH ZODPOVEDNOSŤ <A STAROSŤ>[610]. Preto najväčší problém, nezávisle od veľkosti ponuky, nespočíva v úlohe nájsť tých, ktorí si povýšenie zaslúžia, ale <v úlohe nájsť> tých, čo si ho prajú» (zvýraznené nami v citáte, H.Ford. Môj život, moje úspechy, 6. kapitola «Stroje a ľudia»).

Pričom H.Ford rozpráva o USA, kde, ako sa zvykne uvažovať v liberálnych kruhoch, je osoba od začiatku slobodnejšia, sociálna organizácia demokratickejšia, a obyvateľstvo je celkovo iniciatívnejšie, tvorivejšie a komunikatívnejšie, než v monarchickej a postmonarchickej Európe, a tým skôr než v Rusku, «krajine otrokov a dozorcov». T.j. vplyv informácie a algoritmiky rodových egregorov prostého ľudu (v aspekte formovania zmyslu života osoby), odvádzajúci záujmy jednotlivca mimo sféru riadenia je objektívnou danosťou pre všetky davo-«elitárne» kultúry.

No aj tak, ak sa obrátime k životopisom tých prostých ľudí, ktorí sa dokázali uplatniť v profesiách mimo sféru riadenia, je potrebné dodať, že títo ľudia boli v práci svedomití a SAMI si jasne uvedomovali hranice, za ktorými (pri ich prekročení) strácajú svoju kompetentnosť. A uvedomujúc si hranice svojej kompetentnosti, nezasahovali do iných sfér činnosti ani radami, ani kvôli tomu, aby sa «predviedli»[611], ale dôverovali tým profesionálom, ktorí v nich pracovali; v komplexných projektoch, ktorých realizácia si vyžadovala spoluprácu profesionálov rôznej špecializácie, oni vyjadrovali svoje želania ohľadom výsledkov, ktoré sa snažili získať pre zabezpečenie svojej vlastnej profesionálnej činnosti.