Takéto typy sa vo «vládnucej strane» v riadiacej sfére môžu ocitnúť len na základe dedičného práva a na krátky čas v prípade, ak je riadiaca sféra viac-menej akcieschopná; ak sa v nej ocitajú masovo a bezalternatívne, tak sa jedná o záverečné štádium degradácie davo-«elitárnej» kultúry, tesne pred jej krachom (ako sa to stalo v r. 1917). Ak dedičné právo nefunguje dostatočne štatisticky masovo, tak sa v riadiacej sfére ocitajú vo výsledku protekcie niektorého z platných riadiacich pracovníkov. No udržať sa v nej a robiť kariéru oni nevedia a zostávajú v nej ojedinele len v tom prípade, ak niektorý z nadriadených riadiacich pracovníkov potrebuje pre seba lokaja a gaunera na vykonanie nejakých špecifických činov v jeho záujmoch.

Nakoľko najdostupnejšími pôžitkami v podmienkach davo-«elitarizmu» sú alkohol, ďalšie narkotiká a nemravnosť v «príjemnej spoločnosti», tak takéto typy (prepadávajúc procesu degradácie a nemajúc vôľu k tomu, aby mohli zmeniť svoj osud) dopĺňajú rady kriminálnej spodiny a lumpenu všetkých sociálnych skupín.

Podiel takýchto typov oboch pohlaví v zložení obyvateľstva postsovietskej RF počas postsovietskeho obdobia narástol, čo sa aj odráža v štatistike rozpadu rodín a vyššej úrovni zločinnosti v porovnaní so ZSSR[580]. No takéto typy existovali aj v sovietskych časoch. Existovali aj v Ruskom impériu. A v rokoch revolúcie a občianskej vojny práve oni tvorili masu ultrarevolucionárov-banditov, ktorí sa náhle stali «ideovými». V stalinských časoch (azda len s výnimkou obdobia «ježovčiny») práve oni tvorili základu masu kontingentu GULAGu, ale keďže pamäti a historicko-filozofické traktáty o tejto epoche nepísali oni, a «inteligenti» (typu I.A.Bunina a A.I.Solženicina) ich za ľudí nepovažovali, tak v dnešnom pokolení abstraktných «humanistov» sa o GULAGu sformovala iná predstava.

Druhá skupina tých, čo sa ocitli mimo «vládnucu stranu» (mimo sféru riadenia) — to sú viac-menej čestní ľudia, ktorí aspoň do katastrofy, ktorá rozbila ZSSR, viac-menej poctivo pracovali vo svojich profesiách mimo sféru riadenia. A práve preto, že takýto ľudia existujú a je ich mnoho, vzniká otázka: Prečo títo nebránili uchváteniu riadiacej sféry mafiózno organizovanou korporáciou idiotov a darebákov alebo sa snažili tomu zabrániť, no neboli v tom úspešní?

Veď ak by títo ľudia, ktorých čestnosť je potvrdzovaná prakticky ich prácou mimo sféru riadenia a celkovým ich životom, vstúpili do vlády a taktiež do tých spoločenských inštitútov, ktoré sú viac-menej spojené s prvými etapami plnej funkcie riadenia vo vzťahu k spoločnosti (veda a vzdelávací systém) — tak k roku 1985 by na všetkých úrovniach hierarchie straníckej a štátno-hospodárskej moci v ZSSR stáli celkom iní ľudia, čo sa týka mravno-etických kvalít a chápania sveta. V takomto dejinnom variante by vo vede, v štátnej a biznis- moci nebolo miesto pre takých činiteľov ako A.N.Jakovlev, A.G.Aganbegjan, T.I.Zaslavskaja[581], M.S.Gorbačov, A.A.Sobčak, B.N.Jeľcin, E.T.Gajdar, A.B.Čubajs, V.S.Černomyrdin, B.E.Nemcov, S.V.Kirijenko, B.A.Berezovskij, V.A.Gusinskij, A.V.Abramovič, M.B.Chodorkovskij, M.D.Prochorov a mnohých ďalších.

V dôsledku toho by na prestavbu a následné idiotsko-darebácke reformy v duchu liberálno-buržoázneho kryptokoloniálneho kapitalizmu v našej spoločnosti neexistovali zámienky, z ktorých hlavné boli:

·    vedecko-technické a ekonomické zaostávanie ZSSR v masovo vyrábanej produkcii od najrozvinutejších[582] kapitalistických štátov; 

·    mravno-etické problémy vo vzájomných vzťahoch medzi «vládnucou stranou» a zvyškom spoločnosti v podobe ničím nepodloženého prednostného prístupu predstaviteľov «vládnucej strany» a členov jej rodín k spotrebe spoločného verejného bohatstva, a z roka na rok narastajúcej (v po-stalinskom období) nezodpovednosti predstaviteľov «vládnucej strany» a členov ich rodín za nedotiahnuté veci, za zneužívanie svojej funkcie a sociálneho statusu, ako aj za zjavné trestné činy.

·    alkoholizácia života spoločnosti a ňou generovaná kriminalita, lumpenizácia a biologická degradácia obyvateľstva, čo sa stalo progresívne narastajúcou zložkou politiky Politbyra ÚV KSSZ v po-stalinskom období[583].

Odpoveď na poslednú zadanú otázku je v podstate rovnaká, ako aj odpoveď na otázku o príčinách skazenosti k dnešnému dňu sformovaného riadiaceho korpusu a jeho neschopnosti v riešení úloh spoločenského rozvoja: nie obsah a charakter vysokoškolského vzdelania; nie obsah a charakter povinného školského vzdelávania; ale hlavne nesprávna výchova v rodine, predovšetkých v aspekte formovania u detí (budúcich dospelých) ich chápania zmyslu života ako iniciatívnej starostlivosti a zodpovednosti za prítomnosť a budúcnosť a vôľových kvalít. Špecifikum odpovede je však trochu iné.

Ide o to, že z pohľadu majiteľov a pohlavárov akejkoľvek davo-«elitárnej» kultúry, je ideálnym predstaviteľom prostého ľudu ten — kto je vyučený profesii, čestne pracuje, mimo prácu rešpektuje zákony, «mentálne» je lojálny sformovanej sociálnej organizácii[584], a pritom nestrká nos do reálnej politiky, t.j. nepreniká do sféry riadenia celkového života spoločnosti s vlastným určovaním cieľov a vôľou zameranou na dosiahnutie týchto vytýčených cieľov[585].

Dokonca tie druhy činnosti, ktoré sa zakladajú na vedomostiach a zručnostiach riadiaceho charakteru, v davo-«elitárnych» kultúrach sa ocitajú v moci tohto princípu, čoho príkladom je heslo «armáda je apolitická», ktorého moc nad umami dôstojníckej zostavy armády, flotily a tajných služieb uľahčila realizáciu štátnych prevratov v r. 1917 a r. 1991, a v priebehu 1990-tych rokov umožňovala bábkovej klike «gajdarov-čubajsov-mau», stvárnenej «všeľudovo zvoleným» B.N.Jeľcinom devastovať krajinu.

Práve v dôsledku princípu «armáda je apolitická» sa v rôznej dobe, v rôznych historických okolnostiach stali L.G.Kornilov, L.J.Rochlin nepripravenými na to, aby priaznivo zareagovali na «výzvy doby», ale prejavili sa ako zlí politici a ich aktivity stroskotali; a iní, v dôsledku politickej slepoty spojenej s ambicióznosťou, boli vtiahnutí do vyložene antiruských politických projektov (M.V.Alexejev, A.V.Kolčak, G.K.Žukov, A.I.Lebeď, P.S.Gračjov).

Preto vo všetkých davo-«elitárnych» kultúrach je vždy prítomná zložka, ktorá je tak či onak zameraná na reprodukciu z pokolenia na pokolenie takéhoto «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu». Táto zložka sa realizuje jak cez sociálnu organizáciu a činnosť spoločenských inštitútov, tak aj cez egregoriálny segment života spoločnosti. Má svoje vlastné špecifikum v každej kultúrne svojráznej spoločnosti. Pritom je stabilnejšia a zachováva seba aj svoju funkčnosť dokonca aj po zmene legislatívy a politickej organizácie spoločnosti, pretože pracuje prevažne na základe rôznorodých psychologických automatizmov — jak vedomých, tak aj nevedomých, a nie na základe cielenej vedomej vôle každého z množstva ľudí. A práve pre poslednú okolnosť osobitú úlohu v tomto systéme reprodukcie «ideálnych predstaviteľov prostého ľudu» zohrávajú rodové egregory.

Počas mnohých storočí nadvlády stavovsko-kastového klanovo-hierarchického zriadenia na Rusi takisto fungoval systém reprodukcie «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu» — otroka a nevoľníka[586], z pokolenia na pokolenie. V dôsledku toho v informačno-algoritmickom zabezpečení rodových egregorov prostého ľudu nebola informácia celospoločenského významu, na základe ktorej by jednotlivec mohol prekročiť hranice tej-ktorej úzkoprofesionálnej činnosti a z Ja-centrického kruhu záujmov, geograficky lokalizovaných v bezprostrednej blízkosti miesta jeho pobytu, a tematicky vo sfére jeho profesionálnej činnosti. Je to charakteristické pre drvivú väčšinu rodových egregorov prostého ľudu, z výnimkou tých rodov, v ktorých sa niektorý z predkov dokázal pripojiť na egregory genetického jadra daného ľudu alebo regionálnej civilizácie, v dôsledku čoho prístupové práva k informácii a algoritmike egregoru genetického jadra boli prenášané na jeho potomkov v rodových líniách. Avšak na svoju realizáciu v živote musí byť takéto «egregoriálne právo» jednotlivcom vyžiadané uvedomelou disciplinovanou vôľou, k čomu kultúra a systém davo-«elitárnych» spoločností nielenže nevytvára podmienky, ale snaží sa aj tvrdošijne potláčať svojvoľné prenikanie prostých ľudí do sféry «kompetencie» výlučne «elity».