Obeťami sociologicko-ekonomického vzdelania tohto typu v našej krajine sa stali všetci politici, ktorí mali účasť na prestavbe, postsovietskych reformách a realizácii štátnej a biznis-moci v postsovietskom období. Rozdiel medzi nimi je len v tom, že jedni z nich sú verní socialisticko-komunistickej paradigme v jej marxisticko-leninskej alebo marxisticko-pravoslávnej verzii, a druhí sú stúpencami kapitalizmu v jeho internacistickej liberálno-buržoáznej verzii alebo oligarchicko-kapitalistickej národnej/mnohonárodnej etatistickej monarchickej/republikánskej verzii. V tomto nie je žiadny rozdiel medzi, zdalo by sa, natoľko rozdielnymi dejateľmi, ako M.S.Gorbačov, J.K.Ligačjov, G.Ch.Popov[562], B.N.Jeľcin, J.T.Gajdar, V.S.Černomirdin, B.J.Nemcov, S.V.Kirijenko[563], I.M.Chakamada, A.B.Čubajs, A.J.Livšic[564], A.V.Dvorkovič[565], A.D.Sacharov, N.A.Andrejeva[566], A.A.Sobčak a jeho učeníci, účastníci «Helsinskej skupiny», ďalší predstavitelia dnešnej štátnej moci a predstavitelia všetkých druhov jej opozičného davu. A až v druhom rade je spoločnosť — obeť ich politiky, predajnosti a «zverbovanosti» niektorých z nich (konkrétne, M.S.Gorbačova, A.N.Jakovleva, A.I.Solženicyna).

Čo sa týka predstáv o sociológii a ekonomike u zvyšnej časti spoločnosti, ktorá nezískala vyššie vzdelanie, tak tie sa formovali pozvoľna, v malých dávkach, televíziou a rádiom (pamätáte sa na programy: «Spýtajte sa Livšica», «Podebatujeme s Michailom Vellerom»[567]a im podobné? a okrem toho, na dôverčivé, nestabilné a slabé umy majú vplyv aj každohodinové správy s ich sociálno-ekonomickým blokom), publikáciami v ostatných médiách, vedecko-populárnej a publicistickej literatúre. No autormi všetkých týchto publikácii, a tiež «výhybkármi» «filtrujúcimi bazár» autoritatívnych «intelektuálov» na historicko-politické a ekonomické témy, a púšťajúcimi ich do éteru a do tlače, boli obete sociologicko-ekonomických teórii, ležiacich v základe systematického vzdelávania.

Ak by politicko-ekonomická «mentalita» spoločnosti a predstaviteľov štátnosti bola k roku 1985 sformovaná na základe obsahovo iných — životu a riadeniu adekvátnych — teórii[568], tak za teóriami a vzdelaním na ich základe by nasledovala aj iná politika, aj dejiny by boli iné... Teraz by sme žili v inej krajine — jedinej svetovej «veľmoci», lídrovi a učiteľovi rozvoja globálnej civilizácie[569].

Táto okolnosť nás znova privádza k otázke: A prečo všetky tieto obete vyložene lživých a chybných teórií si nevšimli nezrovnalosti a nekládli prednášajúcim na VŠ otázky, na ktoré v týchto teóriách nie sú odpovede, a sami nevypracovali alternatívne teórie?

Odpoveď na ňu bola čiastočne daná v kapitole 2.4 pri objasnení témy kryptokolonizácie. No táto otázka je mnohovrstvová, a niektoré jej aspekty si vyžadujú dodatočné vysvetlenie.

Po prvé, počas študijných rokov pred vstupom na VŠ vo všeobecno-vzdelávacej škole jej pedagogická kultúra cielene potláčala poznávaco-tvorivý potenciál[570] žiakov. Ustáť jej moc, a o to viac — osvojovať si Bohom daný poznávaco-tvorivý potenciál pod jej tlakom a napriek nej, a rozvinúť si pritom do momentu vstupu na VŠ alternatívny svetonázor — dokázali len jednotlivci.

Po druhé, pedagogický systém v davo-«elitárnych» kultúrach je vytvorený tak, že ak žiak kladie otázky na ktoré niet odpovedí v teóriách povýšených na istinu učebným plánom, a o to viac, ak on svojimi otázkami a komentármi odhaľuje neadekvátnosť teórii a neschopnosť vyučujúceho vyvrátiť jeho komentáre, tak u takéhoto v drvivej väčšine prípadov vznikajú problémy: zlé hodnotenia, uštipačné poznámky k správaniu, cielený hon zo strany pedagogického kolektívu a druhých žiakov povzbudzovaných «pedagógmi». Pre túto osobitosť systému sa počas desaťročia u žiakov sformoval návyk-automatizmus správania: neklásť «superchytré» otázky, nepredvádzať nevšednosť svojho myslenia na verejnosti, «nezhadzovať» vyučujúcich a pedagogický systém otázkami a komentármi, na ktoré v učebnom programe niet presvedčivých odpovedí.

A toto sa týka nielen dejepisu, čo znázorňuje karikatúra vľavo, ale aj všetkých ostatných predmetov, ktorých štúdium je zahrnuté do učebného plánu všeobecno-vzdelávacej školy[571]. Avšak, aby situácia znázornená v tejto karikatúre bola v živote možná, je potrebné, aby «Maria Ivanovna» alebo niekto iný z učiteľov napriek korporatívnej disciplíne pedagogickej komunity dal určitým spôsobom žiakovi predstavu o existencii alternatívnych pohľadov a prebudil v ňom záujem k ich hľadaniu a samostatnému štúdiu a vypracovaniu; alebo je potrebné aby to urobila rodina alebo niekto z priateľov — no v tomto prípade je prakticky neodvratný konflikt medzi rodinou a školou, v ktorom na strane pomýlenej školy v mnohých krajinách už vystupuje nemenej pomýlená «juvenilná justícia» davo-«elitarizmu»...

No aj po absolvovaní školy, ňou sformovaný návyk «nevyčnievať z davu a demonštrovať lojálnosť»[572] funguje aj naďalej jak počas štúdia na VŠ, tak aj neskôr, keď bývalí žiaci a študenti sa začleňujú do pracovnej činnosti v kolektívoch.

Po tretie, pod vplyvom prvého a druhého, škola už v prvej triede odmieta ako «nevzdelateľných» a «robí» štvorkárov z tých, ktorí intuitívne cítia neadekvátnosť toho, čo im škola predkladá k štúdiu ako hodnoverné znalosti, a ktorých mravnosť im nedovoľuje na hodinách cynicky prednášať nezmysly z učebníc len preto, aby si nepohnevali učiteľov a dostávali dobré známky.

Pod vplyvom tohto všetkého sa v starších triedach stávajú jednotkármi tí, ktorých intuícia a vnímanie miery, ako aj dialektická kultúra sú potlačené, ktorí si však ľahko zapamätávajú rôzne slová bez uvažovania (t.j. bez účasti obrazného myslenia a pravej hemisféry mozgu vo svojej intelektuálnej činnosti) a bez toho, aby precítili, čo za nimi stojí; tí, ktorí sa naučili kombinovať hotové názory a na ich základe vedia logicky bezchybne kompilovať názory nové; a tiež mravne-bezzásadové typy, nezmrzačené v zmyslovom a čiastočne v intelektuálnom rozvoji, no schopné vďaka nemravnosti zopakovať učiteľovi hocijakú hlúposť z učebnice, ak je to nutné pre získanie dobrej známky, pre udržanie statusu «dobrého žiaka» a na demonštráciu lojálnosti systému ako celku. A práve predstavitelia týchto troch kategórií tvoria väčšinu uprostred tých, čo boli prijatí na VŠ, v ktorých sa charakter pedagogickej kultúry celkovo neodlišuje od pedagogickej kultúry všeobecno-vzdelávacích škôl davo-«elitarizmu». A nositelia s takouto mravnosťou a celkovou psychikou potom vstupujú do politiky, čo nemôže mať žiadne iné následky, okrem tých, ktoré vyvolávajú nespokojnosť spoločnosti.

A poukázať na neadekvátnosť sociologicko-ekonomických teórií, kultivovaných systémom vyššieho vzdelania, by mohli tí, ktorých intuícia a MRAVNOSŤ im neumožnila stať sa jednotkármi ešte v prvej triede, a ktorých všeobecno-vzdelávacia škola odmietla ako «nevzdelateľných» a «urobila» štvorkármi[573]. Mohli by... ak by si osvojili učebný program všeobecno-vzdelávacej a vyššej školy, stavajúc sa k nemu kriticky, alebo ak by získali alternatívne (systémovému vzdelaniu) životne adekvátnejšie vzdelanie alebo samovzdelanie.