Zatiaľ čo postoj a úloha «elity» ako politicky vládnucej sily v tomto procese je pre väčšinu pochopiteľná, tak postoj a úloha «elite» podriadeného prostého ľudu v takýchto katastrofách si vyžaduje objasnenie. Vklad prostého ľudu do rozvoja ďalšej katastrofy kultúry v minulosti spočíval v jeho ľahostajnosti k celoštátnym veciam. Čiastočne to bolo zapríčinené historickými okolnosťami — zaneprázdnenosťou prostého ľudu v hospodárskej činnosti, ktorá nenechávala dostatok voľného času a síl na rozšírenie vlastného obzoru a účasť vo veciach celospoločenského významu; chýbajúcim dostupom k zdrojom adekvátnych informácií celoštátneho významu; nerozvitosťou na Rusi spoločenských inštitútov vedy a mimorodinného vzdelávania, ku ktorým by mali dostup široké vrstvy obyvateľstva.

No v prvom rade to bolo spôsobené aj mravným postojom samotného prostého ľudu: «my sme len jednoduchí ľudia... nech rozhoduje vrchnosť...»; «mám (máš) byť prehnane iniciatívny? — sú to len samé starosti, nech si s tým láme hlavu vrchnosť...»; «sám vstúpiť do vedenia? — niet horšej roboty, ako «pásť hlupákov» — nech iní drú ako osly...» atď.

Prevaha práve tejto mravno-etickej pozície medzi prostým ľudom bola kultivovaná «elitou», pretože otvárala možnosti zneužitia právomocí pre všetku malú i veľkú rôznorodú vrchnosť — «vládcových ľudí», cirkevných dejateľov, podnikateľov. Ináč povedané, história Rusi a súčasnosť potvrdzujú ázijskú múdrosť: «aký ľud, taký kráľ».

V dnešnej dobe, v ďalšom úplnom cykle rozvoja smuty na Rusi, ktorého druhú fázu práve prežívame[548], sa v charakteristikách základnej štatistickej masy «elity» a prostého ľudu zmenilo len málo čo. Napriek tomu, charakter budúcnosti je určovaný nie postojom k životu základnej štatistickej masy davu prostých ľudí, štátnych úradníkov, poslancov a ostatných «elitárov», ale činnosťou genetického jadra civilizácie. A nato, aby sme pochopili, ako sa vyhnúť ďalšej katastrofe kultúry a nevyhnutných (v takomto prípade) masových a ťažkých všadeprítomných sociálnych pohrôm[549], je potrebné odhaliť tie faktory, na ktoré možno aplikovať cieľavedomý riadiaci (premyslený vôľový) vplyv.

Ako sa neraz uvádza v materiáloch KSB, ak sa budeme vzťahovať na plnú funkciu riadenia, tak kvalita života civilizovanej spoločnosti je podmienená:

·    po prvé, aktuálne funkčnou koncepciou riadenia, t.j. načrtnutými cieľmi spoločenského rozvoja (vedome zvoleným zmyslom života spoločnosti) a predstavami o spôsoboch a prostriedkoch dosiahnutia týchto cieľov, ktoré vštepuje do spoločnosti tá-ktorá konceptuálna moc;

·    po druhé, kvalitou riadenia (predovšetkým, riadenia štátu) realizovaného v súlade s touto koncepciou.

Pritom, civilizovaná spoločnosť (samoriadiaca sa alebo riadená zvonka v duchu nejakej koncepcie, alebo prežívajúca konflikt koncepcií) sama osebe predstavuje súbor vzájomne spolupracujúcich spoločenských inštitútov.

Spoločenský inštitútje vnútrospoločenský útvar, nesúci v sebe z pokolenia na pokolenie špecifickú sadu funkcií, ktoré iné spoločenské inštitúty alebo jednotliví ľudia nedokážu vyplniť buď vôbec, alebo s takou úrovňou kvality, aká je potrebná pre stabilitu spoločnosti a jej rozvoj.

Objektívne nevyhnutné funkcie a vzájomné vzťahy medzi spoločenskými inštitútmi, zabezpečujúce stabilitu rozvoja spoločnosti v nadväznosti pokolení, sú uvedené v tabuľke 2.

Tabuľka 2.

Objektívne nutné funkcie a vzájomné vzťahy spoločenských inštitútov

Na základe tabuľky 2 môže byť model vzájomnej spolupráce spoločenských inštitútov pri plnení funkcie každého z nich rozšírený do nevyhnutnej úrovne detailnosti. Avšak ignorovať v politike a biznise to minimum, ktoré je zobrazené v tabuľke 2 — znamená rozbíjať spoločnosť, telesne a psychicky mrzačiť množstvo ľudí a znášať ich zo sveta.

Ako už bolo spomenuté skôr v kapitole 5, ak budeme skúmať minulosť, tak všetky spoločenské inštitúty vyrástli z inštitútu rodiny, ako zo «semiačka». A v dlhodobých časových intervaloch, obopínajúcich život mnohých pokolení, je určujúcim faktorom rozvoja spoločnosti fungovanie inštitútu rodiny[550]. No ako ukazujú výsledky ankiet starších žiakov, predstavy mestských tínedžerov o svojom budúcom rodinnom živote sú vzdialené aj od reality, aj od ideálu uvedeného v tabuľke 2 — viď Príloha 2. A toto je jedna z hrozieb pre budúcnosť krajiny.

V kratších časových intervaloch (v hraniciach aktívneho života jedného-dvoch pokolení) je kľúčovým fungovanie inštitútu štátnosti, podmienené fungovaním inštitútu rodiny a systému vzdelávania počas života niekoľkých predchádzajúcich pokolení.

A tak prichádzame k otázke: Čo je potrebné urobiť v systéme vzájomných vzťahov spoločenských inštitútov, uvedených v tabuľke 2, aby prebehla zmena koncepcie riadenia panujúcej nad spoločnosťou a výsledkom toho sa kvalita života civilizácie zmenila tak, aby parazitizmus bol navždy odstránený?

Ak, vychádzajúc z objektívneho poriadku spolupráce spoločenských inštitútov (uvedeného v tab. 2), budeme analyzovať subkultúru štátnosti postsovietskej RF ako informačno-algoritmický systém, tak ten je taký, aký je, hlavne preto, lebo v základe jeho činnosti ležia sociologicko-ekonomické teórie (vrátane takej zložky právnického vzdelania, ako «teória štátu a práva»), ktoré sa učili dnešní štátni úradníci, poslanci, činitelia veľkého a stredného biznisu počas svojho štúdia na VŠ, cez «prizmu» ktorých oni dnes skúmajú a hodnotia aktuálne veci aj perspektívu a vypracovávajú líniu správania, ktorou sa riadia v praktickej činnosti.

Všetky tieto teórie BEZ VÝNIMKY boli vytvorené v duchu biblickej koncepcie zotročenia ľudstva v mene Boha a sú predurčené na jej obsluhu, a v dôsledku poslednej spomenutej okolnosti — ani na nič iné nie sú vhodné[551].

Okrem toho, v civilizácii na základe spoločenského zjednotenia úzko-špecializovanej profesionálnej práce, možno v ľudskom chápaní sveta vyčleniť dva funkčne odlišné komponenty: jeden zabezpečuje profesionálnu činnosť jednotlivca, a druhý zabezpečuje prepojiteľnosť nositeľov úzkeho profesionalizmu navzájom v spoločenskom zjednotení práce a organizačno-kultúrnu jednotu každej spoločnosti.

Prítomnosť druhého komponentu pri absencii alebo nedostatočnej rozvinutosti prvého mení jednotlivca na diletanta a kibica[552], neužitočného pre spoločnosť. Preto je význam prvého komponentu väčšine jasný. Význam druhého nechápe každý: najmä v dôsledku jeho nerozvitosti u samotných ľudí, ktorí nechápu jeho význam.

Avšak druhý komponent chápania sveta jednotlivca, ktorý možno charakterizovať slovami «vedomosti — z každého rožku trošku», je nemenej dôležitý ako ten prvý. Všetci tí, u koho tento komponent nie je rozvitý, sú odsúdení byť nie viac, ako doplnkom k svojmu pracovnému miestu, «pešiakmi» rôznych postavení v cudzích «hrách», hoci vo svojej väčšine plnia zverené im úlohy v režime akoby samoriadenia. O týchto hrách nemusia mať ani len tušenia, no keďže sú do nich zatiahnutí, sú odsúdení žať plody svojho aj cudzieho nestranného postoja k nim.

A čím väčší je v spoločnosti podiel takýchto «doplnkov k pracovnému miestu», tým menej je táto spoločnosť schopná k realizovaniu demokracie a tým viacej sú rozdelení jej členovia, pretože ich nespájajú žiadne ideály; žijú preto, aby pracovali[553]; a pracujú len preto, aby zarobili a mohli míňať úmerne svojmu platu a cenníku v súlade s diktátom módy a reklamy. Nimi nie je ťažké manipulovať, dokonca napriek ich objektívnym záujmom, využívajúc pritom rozdiel v ich chápaní mimo sféru ich úzkoprofesionálnej kompetencie, podobne ako to predviedol chlapík, ktorý vybabral s lenivým medveďom v rozprávke «Vŕšky a korienky». Stav sa ešte zhoršuje, keď je medzi «doplnkami k pracovnému miestu» veľký podiel diletantov, poriadne neovládajúcich ani tú profesiu, ktorej sa venujú[554].