Okrem toho, do tejto charakteristiky rodových egregorov prostého ľudu nezapadá ani informačno-algoritmický obsah rodových egregorov predstaviteľov židovsko-judejských diaspór, nech už je to kdekoľvek, vrátane územia Ruskej mnohonárodnej regionálnej civilizácie. Ako možno pochopiť z predchádzajúceho textu v kapitolách 4 a 6, je to dôsledok tej osobitej misie, ktorá bola uložená na židovsko-judejské diaspóry majiteľmi a pohlavármi biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha. V dôsledku toho značná časť predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry je vždy psychologicky pripravená uchvátiť moc, špeciálne voči etniku obklopujúcemu diaspóru.

Vyjasniac si tieto principiálne postoje, obrátime sa k obsahu algoritmiky druhých nábožensky podmienených egregorov, fragmentmi ktorých boli rodové egregory väčšej časti prostého ľudu Ruského impéria.

Historicky sformované kresťanstvo (vrátane jeho «pravoslávnej» vetvy, kultivovanej hierarchiou RPC behom posledného tisícročia) je priamo a bezostyšne zamerané na formovanie «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu» — otroka a nevoľníka:

«Otroci, podriaďujte sa svojim telesným pánom so strachom a chvením, v jednoduchosti srdca svojho, ako Kristovi, nie iba s predstieranou ochotou, ale ako otroci Kristovi, plniaci Božiu vôľu z duše a slúžiaci horlivo ako Hospodinovi, a nie ako ľuďom, vediac, že každý dostane od Hospodina podľa miery dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný (list apoštola Pavla Efezanom, 6:5-8)[587].

Tento program správania sa v priebehu storočí úspešne vštepil do rodových egregorov tej časti prostého ľudu, ktorá tvorila väčšinu slovanského a etnicky iného obyvateľstva čo prijalo «pravoslávie» a nepatrilo k znacharským védickým klanom, ktorých rodové línie siahajú do predkresťanského staroveku, a ich rodové egregory nesú inú informáciu a algoritmiku.

V tej časti prostého ľudu, ktorá vyznávala historicky sformovaný islam, prispôsobený na obsluhu politických potrieb «elity» (rovnako ako historicky sformované kresťanstvo), bola do psychiky ľudí vštepená myšlienka, že «všetko je v rukách Alaha»[588], pritom sa však nijako nevysvetľovalo, ako, nasledujúc vôľu Alaha, je každý človek POVINNÝ a môže realizovať svoje predurčenie — byť námestníkom Alaha na Zemi. «Vôľa Alaha» v aspekte politickej organizácie života spoločnosti bola interpretovaná ako vnútrosociálna moc «elity» a osobná moc niektorého z jej lídrov-stelesnení, v mnohých prípadoch oficiálne nazývaných titulom «vládca pravoverných» napriek tomu, že z Koránu je jednoznačne zrejmé, že:

·    jediným vládcom pravoverných je Boh, po arabsky «Alah»,

·    medzi Ním a kandidátmi na pravovernosť nikto iný na to nemá právo; a ten, kto prijíma svojský výmysel takýchto «vládcov pravoverných» za «vôľu Alaha» je odpadlík od Boha a istinného Islamu[589].

V tej časti obyvateľstva, ktorá vyznávala budhizmus, sa ako zmysel života kultivovali dve idey:

·    vyslobodiť sa z postupnosti prevteľovaní,

·    a trpieť všetko, čo sa v živote deje s nekonečnou pokorou, pretože všetky útrapy nášho života sú «karmickou odplatou» za hriechy predchádzajúcich životov[590].

Pritom budhistická obradnosť, architektúra dacanov[591] a normy správania veriacich v nich sú, podľa našich dojmov, «najpokročilejšími» v porovnaní s inými vo veci poníženia človeka pred svojou «elitou» — «osvieteno-prebudeným» budhistickým duchovenstvom.

Takto vyzeralo informačno-algoritmické zabezpečenie nábožensky podmienených egregorov, pod mocou ktorých boli rodové egregory prostého ľudu k roku 1917.

Historickou realitou je, že Veľká Októbrová socialistická revolúcia zlikvidovala tie stavovsko-kastové a súkromnícke finančné obmedzenia, ktoré v Ruskom impériu neumožňovali väčšine prostého ľudu realizovať svoj poznávaco-tvorivý potenciál vo veci spoločenského rozvoja. A v dôsledku toho mnohí znamenití činitelia rôznych odvetví sovietskej epochy, ktorých osobnostno-psychologické a profesionálne sformovanie pripadlo na obdobie rokov 1910 až 1930, si mohli osvojiť a realizovať svoj poznávaco-tvorivý potenciál tak, ako to nebolo možné v ktorýchkoľvek iných pamätných časoch dejín vlasti[592].

A ak sa obrátime k spomienkam detí robotníkov a roľníkov, ktorých detstvo a mladosť pripadli na roky revolúcie a občianskej vojny, tak sa vyjasní nasledovné: keď sa skončila občianska vojna a krajina vstúpila do obdobia obnovy a rozvoja, oni sa na tom chceli podieľať — ako robotníci, roľníci, inžinieri, lekári, učitelia, vedci; niekto sa chcel stať umelcom, maliarom, činiteľom iných umení; no málokto sa chcel stať profesionálnym riadiacim pracovníkom — straníckym alebo štátnym činiteľom[593]; málokto sa chcel, dokonca po hrôzach občianskej vojny, ktoré mnohí z nich pocítili osobne, stať veliteľom Robotnícko-roľníckej Červenej armády a flotily.

To posledné sa stalo problémom pre kádrovú politiku boľševikov, ako aj pre účel upevnenia pozície a rozšírenia podielu ideovo presvedčených boľševikov vo veliteľskej zostave Ozbrojených síl ZSSR konca 1920-tych až prvej polovice 1930-tych rokov. ÚV VKS(b) uskutočnil niekoľko špeciálnych náborov[594] členov strany spomedzi pracujúcej mládeže, absolventov „robfak“-ov[595] na štúdium v školách všetkých druhov vojsk. A tí, ktorí sa nechceli stať veliteľmi, mali právo odmietnuť špeciálny nábor, za čo však boli vylúčení zo strany, pre porušenie straníckej disciplíny. A mnohí tak aj robili, po čom im nikto nebránil nastúpiť na civilné VŠ ani naďalej pracovať v národnom hospodárstve (t.j. za odmietnutie študovať vojenské veci a slúžiť na základe špeciálneho náboru ÚV VKS(b) žiadne represie vo forme sedenia v GULAGu a iných hrôz — neboli: zákonnosť sa dodržovala).

No mnohí z povolaných špeciálnym náborom ÚV, ktorí si čestne odslúžili v Ozbrojených silách ZSSR 25 i viac rokov a v mierkach vtedajšieho vojenského profesionalizmu urobili celkom dobrú kariéru, na sklonku svojich rokov aj naďalej ľutovali, že špeciálny nábor ÚV im neumožnil realizovať ich sny z detstva a mladosti, hoci si plne uvedomovali, že povinnosť boľševika byť pripraveným k ochrane socialistickej Vlasti[596]vojenskou mocou bola naliehavou potrebou tých rokov a oni ju naplnili svedomito a čestne.

A tieto dejinné fakty vedú k otázke: A kto sa v tých istých rokoch chcel stať štátnym činiteľom a robiť kariéru v stranícko-štátnom aparáte?

Ukazuje sa, že robiť kariéru riadiacich pracovníkov, vrátane v štátnom aparáte, si želali predstavitelia tých skupín obyvateľstva Ruského impéria (ktoré po jeho rozpade neemigrovali, ale zostali v Sovietskom Rusku) — ktoré sú označované slovom «inteligencia», t.j. držitelia vzdelania od neúplného stredného a vyššie; a taktiež deti dorevolučnej «inteligencie».

Ak by Nikolaj II svojou vonkajšou a vnútornou politikou, egregoriálne podriadenou antiruskému impérskemu egregoru Veľkej Británie cez imperátorku Alexandru Fjodorovnu[597], nepriviedol krajinu do revolúcie a krachu vtedajšieho spoločenského zriadenia[598], tak na rozdiel od detí prostého ľudu, všetky deti «inteligencie» by sa venovali každý niečomu: niekto biznisu, niekto by začal robiť úradnícku alebo vojenskú kariéru, niekto by sa uplatnil vo vede, v inžinierskej oblasti, v umení atď. A realita je taká, že drvivej väčšine z nich Veľká Októbrová socialistická revolúcia nielenže neodkryla akékoľvek nové možnosti osobnej sebarealizácie, ale v čomsi ich aj ohraničila. Predovšetkým im ohraničila spotrebiteľské možnosti, znížila úroveň spotreby ich rodín a rozbila určité nádeje na rast sociálno-hierarchického statusu v buržoáznej davo-«elitárnej» spoločnosti impéria[599].