Po druhé, pretože celý zbor učiteľov a učňov v znacharskej védickej kultúre sa nachádza v rôznych štádiách osvojenia si potenciálu možností individuálneho[225]organizmu, a práve ona zrodila predstavu o duchovnosti ako „indikátore kvantitatívnej miery hierarchickej dôležitosti“[226]: čím vyššie v „hierarchii“, tým je očividne menej tých, u koho sa možno učiť, a tým viac je tých, koho možno očividne poúčať.

A preto, každý v nej pracuje mierou chápania na seba, a mierou rozdielu v chápaní – na tých, ktorí chápu viac. Pri porovnaní frekvencií etalónových procesov biologického a sociálneho času[227], charakteristických pre dejinnú epochu do začiatku 19. storočia, tento princíp — «mierou svojho chápania pracujem na seba, a mierou nechápania na tých, ktorí chápu viac» — zabezpečoval stabilitu davo-„elitárnych“ spoločenských útvarov (formácií, organizácií).

No v určitej etape rozvoja civilizácie (hierarchicky organizovaného davu a „elít“) vybudovanej na týchto základoch, morálne prijateľných pre nositeľov démonického režimu psychiky, „vyšší hierarchovia“ zachádzajú priďaleko vo svojom démonickom všetko-si-dovoľovaní a/alebo niektorý z „nižších“ démonov začne konať nad rámec svojej kompetencie, následkom čoho prichádza k strate riadenia a prebieha katastrofa civilizácie, ktorej tiaž je určená tým, aké sily vo Vesmíre sa im podarilo zvaliť na hlavu sebe, aj svojmu okoliu.

Po tretie, pre vnútrospoločenských „hierarchov“ je charakteristické potláčať procesy samoriadenia v spoločnosti, čo vedie k hromadeniu chýb hierarchicky centralizovaného riadenia a takisto hrozia katastrofické následky, ak sa spoločnosti nepodarí zavčasu spamätať, ovládnuť svoj démonizmus a dať slobodu prejavom ochranného samoriadenia, fungujúceho mimo jej legitímnych štruktúr.

Celkovo sú šamanizmus a démonická znacharská kultúra navzájom neodlíšiteľné svojou spoločnou vlastnosťou: kultúrou svojvoľných činov jednotlivcov na vlastnú päsť, v im vymedzených hraniciach Božieho dopustenia.

3. ISLAM — kultúra, naposledy opísaná v Koráne. Ešte raz zopakujeme, že v súčasnom ruskom jazyku arabské slovo «islam» NEMÁ jednoslovný ekvivalent. Arabské slovo «islam» neoznačuje klaňanie sa modlitebnému koberčeku počas čítania Koránu, ale vedomé zladenie človekom jeho osobnej ZMYSLU_PLNEJ, CIEĽA_VEDOMEJ vôle do jednoty s Božím Zámerom. Nakoľko sa to ľuďom darí a nakoľko úprimne sa snažia realizovať islam u seba i v spoločnosti – to je druhá otázka.

V Koráne sa tvrdí, že niet obsahových rozdielov, a tým skôr vzájomných protirečení, v tých učeniach o živote ľudí na Zemi, ktoré boli dané v Zvestovaniach Zhora: Adamovi, Noemu, Abrahámovi, Mojžišovi, Ježišovi, Mohamedovi a mnohým iným známym aj ľuďmi zabudnutým Poslom Božím.

«Povedz: “Uverili sme Bohu i tomu, čo nám bolo zoslané, a čo bolo zoslané Abrahámovi i Izmaelovi, i Izákovi, i Jakubovi a kolenám izraelským, i tomu, čo bolo darované Mojžišovi i Ježišovi, i prorokom od ich Hospodina. My nerozlišujeme medzi nikým z nich a Bohu sme oddaní”. Kto ale nehľadá islam <Kráľovstvo Božie> ako relígiu <bezprostredné spojenie medzi sebou a Bohom*>, od toho nebude prijaté <ospravedlnenie svojich činov počas života v Súdny deň: naša vysvetlivka kontextu>, a v poslednom živote sa ocitne medzi tými, čo utŕžia škodu.»— súra 3:78, 79. (A takisto 2:130, 3:93 — 105, 4:161, 41:43).

Rozdiely, ktoré existujú v historicky sformovanom judaizme, kresťanstve, islame, v ich vetvách a sektách, nevyplývajú z rozdielneho zmyslu Zvestovaní, ležiacich v ich základe —ale sú to buď formálne, navonok viditeľné rozdiely v rituáloch, alebo vyplývajú z ľudských výmyslov a domýšľavosti, zdeformujúcej spočiatku všetkým spoločný zmysel pravdivých Zvestovaní: «A tí, rozdrobili sa medzi sebou na rôzne skupiny, podľa svojej vierouky, a každá časť sa raduje tomu, čo má. Nechaj ich teda dočasu v tomto víre.» — Korán, súra 23:55, 56.

BIBLICKÁ — ADEISTICKÁ[228] KULTÚRA je druhoradá vo vzťahu ku kultúre Islamu. Reč nie je o tom, v akej chronologickej postupnosti sa v dejinách objavili slová „Mojžišov Zákon“, „Biblia“, „Nový Zákon“, „Korán“, „Islam“. Reč je o tom, že biblicko-adeistická kultúra – to je vnútrospoločenská reakcia vládnucej „elity“ (nositeľov démonického režimu psychiky) na objavenie sa učenia o Kráľovstve Božom na Zemi – Islame, ako vedomom ľudskom chápaní vôle Boha – Tvorcu a Všedržiteľa[229] – a Jej tvorivom napĺňaní človekom v pozemskom živote. Biblická adeistická kultúra súčasnosti zahŕňa v sebe: judaizmus; „kresťanské“ cirkvi a ich sekty; pseudoislam, t.j. bezduché hromadné vykonávanie rituálov tými, čo sa za moslimov považujú, a menia Islam na klaňanie sa modlitebnému koberčeku počas čítania Koránu; materialisticko-adeistické svetonázorové školy.

V biblickej adeistickej kultúre sú zhromaždené chronologicky odlišné, no vzájomne prepojené deformácie kultúr, NÚTIACICH (podľa nimi vyhlasovaných ideálov) patriť k typu, opísanému v Koráne. Biblická adeistická kultúra je v histórii umelo zavedená s cieľom nedopustiť Kráľovstvo Božie na Zemi – t.j. Islam, v arabskom ponímaní tohto slova, označujúceho spôsob života ľudí v ZMYSLU_PLNEJ harmónii každého s Božím Zámerom a v inšpirovaní sa Ním[230].

Biblická kultúra mnohotvárneho idealistického adeizmu je zrodená jednou zo skupín védickej, znacharskej kultúry, v ktorej sa prejavuje nadvláda hierarchicky organizovanej korporácie nositeľov démonického režimu psychiky nad spoločnosťou. Práve nimi boli do kultúr, založených na rôznych pravdivých Zvestovaniach, vnesené skomoleniny, nezlučiteľné s jednotným zmyslom všetkých Zvestovaní. Navyše k tomu bolo ešte predhodené „sústo“ v podobe materialistického adeizmu (pre tých, čo nesúhlasia so skomolenými vieroukami), ktorý sa tváril ako skutočná alternatíva «náboženskému tmárstvu». Skomoleniny v každej z vetiev biblickej adeistickej kultúry sa navzájom nezhodujú. Preto každá z vetiev — hoc aj má v čomsi pravdu pri usvedčovaní tých ostatných, avšak, v ich vzájomných sporoch sa nerodí skutočná pravda, pretože oni sa ju nesnažia zrealizovať v živote, len sa každý utvrdiť v tom svojom, vytlačiac toho druhého.

V každej vetve sú skomoleniny dostatočne závažné, aby sa z jedinca, ktorý vyrástol v jej prostredí, stal nezodpovedný príslušník davu, bezmyšlienkovito žijúci podľa tradície a rozhodujúci sa podľa názorov autorít. Jednotlivci, schopní od narodenia neprijímať skomoleniny alebo ich vykoreniť zo svojho vnútorného sveta, sú štatisticky zriedkaví a nepredstavujú hrozbu pre stabilnú generačnú obnovu celého systému biblickej bezbožnosti (a taktiež aj iných typov znacharskej démonickej kultúry) pri pomere etalónových frekvencií biologického a sociálneho času, ktorý bol charakteristický pre davo-„elitarizmus“ do 19. storočia.

Kultúra biblickej bezbožnosti je ako celok: — kultúrou premeny dorastajúcich pokolení na robotov (ak to dáme do súvisu s režimom psychiky); — zbraňou agresie metódou „kultúrnej spolupráce“, ktorú dospelé obete agresie nosia v sebe. — Je to dezintegrovaný bojový robot (t.j. rozdrobený na množstvo fragmentov) zostavený na ľudskej elementárnej báze (t.j. z ľudí ako súčiastok), ktorého program a vlastné ovládacie prvky sú svojimi fragmentmi rozdelené v dušiach veľkého množstva ľudí (v každom z pokolení v ich nadväznosti) a zafixované v hmotných (zvykne sa vravieť: v materiálnych) kultúrnych pamiatkach; no vo vnútrospoločenských procesoch tieto rozdrobené fragmenty programu robota sa skladajú do celku, a navzájom sa dopĺňajú v činnosti množstva ľudí. Vo výsledku takáto spoločnosť individuálnych osôb (nepravdivo utvrdených o svojej slobode) sa v histórii správa ako neslobodný robot, reprodukujúci v priebehu storočí jeden a ten istý program s určitými obmenami.