Približne rovnako to je aj s meraním času. Nakoľko každý proces, ktorý sa periodicky opakuje, môže byť zvolený za etalónový, tak jednotkou merania času sa stáva doba periódy etalónového procesu, s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné procesy, disponujúce vlastným tokom času.

Takto to funguje vo videní sveta trojjednoty matérie-informácie-miery. Ale úplne ináč je to vo videní sveta štvorhypostáznosti[212] Vesmíru. Z dejín vedy, rozvíjajúcej sa na základe «Ja-centrického» videnia sveta štvorhypostázneho Amuna, je známe, že ona vždy zažívala problémy s poznaním priestoru a času (samých osebe), t.j. bez podmienenosti ich charakteristík matériou. Rodili sa tak zábavné citáty na túto tému, ako napríklad výrok blahoslaveného Augustína o tom, že kým sa ho nepýtajú na podstatu času, tak mu je všetko jasné, no len čo sa ho na to spýtajú, zrazu nevie, čo má povedať…[213] V skutočnosti ale platí: čo objektívne existuje, to je aj objektívne poznateľné. Abstraktný priestor a čas štvorhypostázneho Amuna — prázdne úložiská materiálneho Vesmíru — sa ukázali byť problémom, aj tak vedou behom tisícročí nerozpoznaným, z toho dôvodu, že objektívne neexistujú. No v priebehu tých istých tisícok rokov boli objektívne materiálny priestor a materiálny čas vždy bez problémov merateľné: menili sa len požiadavky spoločnosti na etalónovú bázu meraní, menila sa samotná etalónová báza a rozširovalo sa množstvo metód merania.

Nepoznateľnosť priestoru a času v «Ja-centrickom» videní sveta štvorhypostázneho Amuna, panujúcom v civilizácii po celý ten čas, je následkom neprítomnosti miery v súbore prvotných rozdielov a hraničných stotožnení. Ak sa však v súbore prvotných rozdielov a hraničných stotožnení miera nachádza, potom abstraktný priestor a čas neexistujú, existujú len konkrétne priestory a časy, vždy objektívne merateľné každým, kto si to želá. Otázka je len vo výbere etalónovej bázy a metód merania a primeranosti cieľom konania subjektov.

Teraz môžeme rozobrať otázku o vzájomnej jednote matérie, informácie a miery. Vedomie väčšiny ľudí behom tisícročí nebolo zvyknuté vidieť za obrazom (maliarskym alebo sochárskym), za zvukom (hocijakou melódiou) súhrn čísel. Avšak koncom 20. storočia sa laserový kompaktný disk  (počítačový CD-ROM) stal univerzálnym nosičom zvukového, obrazového a textového zápisu v digitálnom kóde, predstavujúcom číselnú zákonitosť, t.j. rôznorodosť miery. Hoci systémov kódovania, formátov „digitalizácie“ obrazu, zvuku, textu môže byť vytvorených množstvo, avšak v každom z nich je jednoznačne preddefinovaná zhoda dvojíc «súboru kódových skupín čísel» a «obrazu, zvuku alebo zápisu iného druhu informácie».

Pritom objektívne, informácia (obraz, melódia, myšlienka a pod.) zostáva sama sebou nezávisle od toho, na akom materiálnom nosiči a v akom kóde je uchovaná (zašifrovaná).

Aj keď je kompaktný disk umelým výtvorom civilizácie (artefaktom), aj tak v živote spoločnosti nachádzajú svoj špecifický prejav IBA zákony bytia celého Vesmíru; nič z toho, čo nie je v Najvyššej predurčenosti bytia (Najvyššej miere[214]), sa v kultúre civilizácie objaviť nemôže. Preto treba len uvidieť číselné zákonitosti (mieru) v obrazoch vlastných Objektívnej realite mimo výtvory civilizácie, a výtvory civilizácie používať ako modely, ktorých fungovanie umožňuje pochopiť všeobecnejšie objektívne zákonitosti bytia: «Boh vytvoril život a všetko v ňom jestvujúce tak, aby boli Slovom večného života a slúžili ako Učenie pre človeka o Zákonoch pravého Boha»[215](vyššie citovaný apokryf „Evanjelium Sveta Ježiša Krista od učeníka Jána“).

Na vytvorenie číselnej zákonitosti v priestorovej proporcionalite na úrovni makrosveta je potrebný bod, tri navzájom odlišné smery a etalón jednotkovej dĺžky. V tomto súradnicovom systéme tri čísla — zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v určitom poradí (formáte), udávajú polohu bodu vzhľadom na začiatok súradníc. Ak sú v priestorovej proporcionalite/súrozmernosti vymerané súradnice množstva bodiek, tak tieto v priestore určujú obraz, či už sa jedná o množstvo izolovaných bodiek, plochu alebo objem.

Toto je priestorová forma, rozmeraná v matérii-priestore, nachádzajúcej sa v nejakom agregátnom stave (a nie v prázdnom priestore-úložisku). Ak úlohu pridania číselnej zákonitosti riešime vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že číselné charakteristiky je nutné pridať kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám), následkom čoho sa agregátny stav matérie mimo a vo vnútri priestorovej číselne zadefinovanej formy môže začať odlišovať a na základe rozdielov agregátnych stavov matérie vo vnútri a mimo predtým metricky zadanej priestorovej formy sa v matérii-priestore objaví nejaký nový objekt.

Ak je agregátny stav matérie-priestoru vo vnútri aj mimo priestorovej formy jedno a to isté, tak sa potom dostaneme k aforizmu, pripisovaného v rôznych dobách rôznym vynikajúcim sochárom. Na otázku, ako robí svoje majstrovské diela, sochár odvetil: „Zoberiem balvan mramoru a osekám z neho všetko zbytočné“, — veru, lepšie sa to povedať nedá.

Tento proces osekávania prebytočných častí z balvanu, obsahujúceho v sebe priestorovú formu, môže byť zapísaný aj číselne (digitálne) ako program pre prácu obrábacieho stroja s digitálnym programovým riadením. Sochár pracuje na základe svojho očného meradla a myslí v obrazoch, následkom čoho proces číselného porovnávania matérie-priestoru v procese tvorby na úroveň jeho vedomia nevystupuje, hoci obrazy jeho vnútorného sveta v sebe takisto obsahujú číselné zákonitosti (miery), ako aj všetko ostatné. V procese sochárstva, realizovaného či už obrábacím strojom s digitálnym programovým riadením, alebo tvorivým úsilím človeka, prechádza obraz — objektívne už jestvujúci ako informácia zapísaná vo forme nejakého kódu — na iný materiálny nosič. Rozdiel je len v tom, že v obrábacom stroji s digitálnym programovým riadením, funguje jeden z kódov vytvorený ľudskou kultúrou, a človek-sochár tvorí na základe Zhora mu danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu. Inými slovami, kód obrábacieho stroja začal pracovať až potom, ako kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, a kód človeka pracuje od počiatku, od momentu objavenia sa druhu Človek rozumný.

No potom, ako dostaneme obraz v podobe sochy, zostáva si ešte spomenúť na starogrécku legendu o sochárovi Pygmalionovi a Galatei, ktorá ilustruje proces zmeny číselnej zákonitosti, podmieňujúcej agregátny stav matérie vo vnútri priestorovej formy, v dôsledku čoho sa chladný mramor premenil na telo a socha sa zmenila na devu, ktorá sa stala sochárovou manželkou. A ako sa v dejinách už neraz vravelo, každý človek si je vo vzťahu k sebe samému aj «neotesaným mramorom» (alebo «hlinou»), aj «Pygmaliónom», aj «Galateou».

Pohyb priestorovej formy voči vybranému systému súradníc premieňa formu na melódiu, a zápis melódie v priestore vytvára priestorovú formu. Tento vzťah sa v kultúre civilizácie najlepšie prejavil v gramofónových platniach s mechanickým zápisom zvuku v podobe reliéfovej drážky. Preto aforizmus — «architektúra – to je stuhnutá hudba» je v podstate správny.

Tieto príklady ukazujú, že číselné zákonitosti a obraznosť sveta (prirodzene materiálneho) sú navzájom späté. Možno uviesť ďalšie príklady, ktoré ukážu, že rovnako vzájomne späté sú aj číselné zákonitosti a «melódie i aranžmány» jak v prírode, tak aj v spoločnosti. Ale preukázať neprítomnosť tejto vzájomnej väzby sa nepodarí. No svetonázorové systémy zrodené ľudstvom sa môžu rozchádzať v odpovedi na otázku, čo je čoho následkom:

·      buď je obraz (alebo iná informácia) — prejavom a následkom číselnej zákonitosti,