Tie isté verše v preklade G.S. Sablukova:
«1. Požehnaný Ten, kto zoslal Furkan[203] otrokovi svojmu na to, aby on bol učiteľom svetov, 2. — Ten, komu patrí kraľovanie na nebesiach i na zemi; kto nikdy nemal deti, kto nemal spoločníka v kraľovaní; kto stvoril všetky bytosti a predurčujúc predurčil ich bytie. 3. A oni si vybrali bohov, zaprúc Ho, tých, ktorí nič nestvorili, ale sami sú stvorení; 4. Ktorí nemajú silu nič spraviť, ani škodlivé, ani užitočné pre seba, nemajú silu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.»
To isté v preklade I.J. Kračkovského:
1(1). Požehnaný ten, ktorý zoslal rozlíšenie Svojmu otrokovi, aby sa stal pre svety kazateľom, — 2(2). Ktorý má moc nad nebesami a zemou, a nezaobstaral Si On dieťa, i nemal On spoločníka v moci. On vytvoril každú vec a rozmeral ju mierou. 3.(3). A obstarali si oni miesto Neho bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení. 4. Nemajú moc sami sebe ani uškodiť, ani prospieť, a nemajú moc ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.
Rôzne preklady vyjadrujú rôzne významové odtiene zahrnuté v slove, preto sme uviedli niekoľko vydaní. Nami hrubým zvýraznený text – to sú kľúče k vstupu do systému nemenne prvotných rozdielov, zodpovedajúcich koránickým názorom na stvorený Vesmír, nad ktorým plná moc (celkovo i fragmentárne) neobmedzene patrí iba Bohu: «… Boh daruje Svoju moc, komu si Sám zaželá» (súra 2:248), a samovláda kohokoľvek je len iluzórna a funguje vo vymedzených preň hraniciach Božieho dopustenia.
Predovšetkým treba poznamenať, že Korán všade ohlasuje videnie sveta odlišné od všetkých druhov «Ja-centrizmu».
Skrze Korán sa ľuďom ponúka prijať (ako vedomú normu organizácie psychiky jedincov a spoločenstiev) VIDENIE SVETA SMERUJÚCE OD BOHA KU KAŽDÉMU ČLOVEKU, prichádzajúcemu do styku s Koránom a jeho prekladmi.
Videnie sveta, smerujúce od Boha v minimálne dvoch navzájom sa dopĺňajúcich významoch: aj ako dané v Zvestovaní Zhora, aj ako určujúce usporiadanosť rozvetvovania mozaiky myšlienkového stromu človeka v jednoznačne určenom poradí: po prvé – Obraz Boží v duši každého, po druhé – obrazy stvoreného Vesmíru, súčasťou ktorého je aj samotný človek (spolu s organizáciou jeho psychiky a vnútorným svetom).
Tí, ktorí nesúhlasia s týmto názorom, mali by sa zamyslieť nad otázkou postavenou vo vyššie uvedenom verši 41:52. A kým nastane termín odpovede na ňu, zvestovať (z etickej povinnosti voči svojmu presvedčeniu*), že Alah Koránu je objektívne lžiboh, v dôsledku čoho Korán nikoho k ničomu nezaväzuje, preto ho treba nielen ignorovať, ale rovno aj prekonávať jeho vplyv pre dobro seba a okolia. AVŠAK, predtým než vstanete na cestu vykorenenia Koránu a následkov jeho vplyvu na život globálnej civilizácie, zamyslite sa aj nad týmto: Prečo za viac ako 1300 rokov existencie Koránu v kultúre ľudstva nikto zo zainteresovaných oponentov[204] v ňom neodhalil a nepotvrdil jalové táraniny, lži a zlo — ani počas života Mohameda medzi ľuďmi, ani po jeho smrti?
Teraz prejdeme k otázke o nemenne prvotných rozdieloch, zodpovedajúcich koránickým názorom na stvorený Vesmír. Ako je viditeľné z vyššie uvedených textov prekladov Koránu do ruštiny, jedni prekladatelia dali prednosť tomu, aby po rusky vyjadrili zmysel predurčenosti bytia, iní dávali prednosť tomu, aby vyjadrili zmysel miery, (mernej) pravidelnosti bytia a (mernej) proporcionalite[205]udalostí. To jest arabské slovo s ktorým sa stretli v sebe nesie oba zmysly, ktoré v ruštine možno zjednotiť len v dvojslovnom spojení «predurčená miera», ktorú Osmanov nazval «náležitou» — slovom, vyjadrujúcim jeden z odtieňov určitosti — súčasti predurčenosti.
Preto ak sa pozrieme na slová zvýraznené v uvedených prekladoch veršov 25. súry Koránu, tak ich zovšeobecnený mnohostranný význam možno vyjadriť v našom jazyku aj nasledujúcou súhrnnou frázou:
Boh stvoril všetko čo je vo Vesmíre a pridal tomu Ním predurčenú mieru (mhru)[206].
Ak máme hovoriť jazykom súčasnej vedy, tak všetko jestvujúce v stvorenom Vesmíre predstavuje matéria v jej rozličných agregátnych stavoch, ako: vákuum[207], fyzické polia, plazma (vysoko ionizovaný plyn, v ktorom elektróny majú tak vysokú energiu, že sa nedokážu udržať na stabilných orbitách atómov), plynné skupenstvo hmoty, tekuté skupenstvo hmoty, tuhé (kryštalické) skupenstvo hmoty. Agregátne stavy, cesty a spôsoby prechodu z jedného do druhého, vlastnosti matérie v každom z nich i v prechodných procesoch sú predurčené Zhora. A predstava ľudí o týchto rôznych agregátnych stavoch tak či onak zodpovedá prísloviu «niet veci bez obrazu». Čo je to ale miera a aký má vzťah k obrazom matérie? — táto otázka sa v «Ja-centrických» filozofických systémoch nerozoberá.
Veda o miere, číselných zákonitostiach samotných — to je matematika. Avšak v materiálnom Vesmíre miera — t.j. číselné zákonitosti — neexistuje sama osebe: je vyjadrená a stvárnená v objektoch a subjektoch Vesmíru (,v každom detaile i celku*) — každej stvorenej veci i bytosti je Zhora nameraná predurčená miera. Vo Vesmíre je všetko materiálne a miery jedných fragmentov sú číselne porovnateľné s mierami iných fragmentov, to jest každý jeden fragment Vesmíru disponuje určitou proporcionalitou jak medzi sebou, tak aj voči fragmentom, z ktorých sa sám skladá.
Miera — to je predovšetkým číselná zákonitosť[208]: 2x2=4; 1 sekunda je 9 192 631 770 periód žiarenia, zodpovedajúceho prechodu medzi dvoma veľmi jemnými hladinami základného stavu atómu133 Cs (céziový etalón frekvencie a času); 1 meter — 1 650 763, 73 násobok dĺžky vlny žiarenia vo vákuu, zodpovedajúce prechodu medzi úrovňami 2p10 a 5d5 atómu kryptónu-86 (86Kr) (údaje o etalónoch sekundy a metra sú prevzaté zo „Sovietskeho encyklopedického slovníka“, vydanie z roku 1986); «dĺžka veľhada je 38 papagájov a jedno krídelko» (hovorí známy kreslený film); atómy chemických prvkov sa navzájom od seba odlišujú počtom protónov v ich jadrách, určujúcich poradové číslo každého z nich v Periodickej sústave D.I. Mendelejeva; izotopy jedného a toho istého prvku sa navzájom odlišujú počtom neutrónov v zložení ich jadier. A tak ďalej: na čo sa len pozrieš – všade sa objaví číselná zákonitosť — miera: buď jednotková, alebo množinová (predstavujúca štatistiku umožňujúcu odlišovať množiny navzájom).
V procese vedomého alebo podvedomého porovnania jedného fragmentu Vesmíru s inými, odhalenými na základe Rozlíšenia, sa odhaľujú dva druhy vnímania proporcionality:
· vnímanie priestoru;
· vnímanie času.
Vnímanie priestoru a času vytvára dva druhy číselných zákonitostí: jednotky dĺžky a jednotky času, objektívne spolu zviazané skrz materiálnosť oboch[209] na hierarchickej úrovni mikrosveta pomerom (zákonitosťou) neurčitosti Heisenberga[210], v ktorej sa prejavuje nemožnosť izolovaného vnímania priestoru bez času, ako aj času bez priestoru, lebo priestor a čas sú výtvormi matérie rozmeranej mierou vo všetkých jej agregátnych stavoch.
Pre vnímanie času a priestoru je, vo všetkých prípadoch bez výnimky, potrebný etalónový proces, s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné časy a priestory. Takýmto etalónom môže byť aj samotný človek (staroveký aforizmus: človek je mierou všetkých vecí[211]), ako aj rôzne objekty Vesmíru. Ak nemáme etalónový proces, tak nám vzniká „veľhadov problém“ z kresleného filmu, ktorý sa osamote mučil otázkou — aký je dlhý? — až dovtedy, kým mu nepomohol papagáj, ktorý vzal na seba funkciu dĺžkového etalónu a určil, že dĺžka veľhada je «38 papagájov a jedno krídelko». Bez tohto aktu zmerania by veľhad ostal rovný sám sebe v nedefinovanej, jedinečnej dĺžke veľhada.