To jest súbor prvotných odlišností tvoriacich štvorjediného Amuna (Amona, Amiňa, Amena, Omena: v rôznej transliterácii) alebo «Thétu — MEST» L.R. Hubbarda je očividne prirodzený. Jednou zo zvláštností tohto videnia sveta je neschopnosť jeho nositeľov pozrieť sa na Svet z iného uhla pohľadu, nezhodujúceho sa s ich «Ja-centrom[191]». Táto zvláštnosť sa prejavuje tým zreteľnejšie, čím je nami prezentovaný uhol pohľadu vzdialenejší od ich «Ja». Ak sa podarí do ich vedomia priniesť pohľad z iného uhla, tak mnohí z nich to berú ako pokus zbaviť ich vlastného «Ja», svojráznosti ich individuality a pod. Pritom treba osobitne podčiarknuť tú zvláštnosť takéhoto „očividne prirodzeného“ videnia sveta, z ktorej sme začali skúmanie jeho pôvodu:

Takýto pohľad na svet sa buduje smerom od jednotlivca (ako centra Vesmíru) k hraniciam priestoru a času (ktoré si jednotlivec predstavuje) a vyúsťuje do rozličných mozaík «Ja-centrizmu» (filozofického egocentrizmu, ak požijeme latinskojazyčnú terminológiu medzinárodnej vedy).

Pritom termín «Ja-centrizmus» poukazuje len na miesto kde myšlienkový strom korení, vôbec sa pod ním nemá na mysli zjavne vyjadrený egoizmus, plodiaci videnie sveta typu «kaleidoskop, znehybnený ľadom sebectva».

Samotná predstaviteľnosť hraníc priestoru a času je podmienená hraničnými stotožneniami a prvotnými rozdielmi v kategórii «všetko». Ak súbor hraničných stotožnení a prvotných rozdielov nezodpovedá Objektívnej realite ako takej, tak priamoúmerne „úletu predstavy v priestore a čase“ sa bude hromadiť aj chyba (rozdiel) medzi subjektívnou predstavou a Objektívnou realitou, ktorá bude narastať tým viac, čím ďalej predstava „odlieta vo svojich fantáziách“ od priamo hmatateľného «Ja-centrom». Takto sa rodia predstavy chápané doslovne ako «krištáľová klenba nebies» a Zem, ležiaca na chrbtoch troch gigantických veľrýb, plávajúcich v bezbrehom oceáne a pod.

Ak sa systematická chyba videnia sveta v spoločnosti naozaj vyskytuje, tak táto sa bude odovzdávať v rámci kultúry z pokolenia na pokolenie, prejavujúca sa (napriek panujúcej, avšak nefunkčnej abstraktnej dobromyseľnosti) v živote civilizácie ako rôzne prehrešky, problémy a životné nesváry, obmedzujúce mnohých jednotlivcov i celé národy.

V bilancii za niekoľko tisíc rokov rozvoja Západu na osnove rozmanitého mozaikového «Ja-centrizmu» a kaleidoskopického idiotizmu (ako alternatívy k mozaikám «Ja-centrizmu») sa všemožné chyby — prameniace z tohto pohľadu na svet — nakopili a aktuálne vyústili do globálnej biosféricko-ekologickej krízy a množstva vnútrospoločenských kríz a problémov.

Možno sa toto tvrdenie bude zdať niekomu nezmyselným: ale je to preto, lebo pre mnohých sa vedomý a dohľadný časový rozsah rozprestiera nanajvýš «od dvoch týždňov dozadu — do priamo teraz»; a v priestorovej lokalizácii «ich svet» „existuje“ len v hraniciach ich priameho vnímania zmyslami. Vnímania všetkých tých, čo už zabudli ako vyzerá hviezdna obloha. Pri takomto postoji k životu chýba záujem riešiť chyby niekoľkých tisícročí, ktoré sa v dejinách civilizácie nahromadili všade na Zemi. Preto celé to bremeno chýb, nahromadených za tisícročia nejednou globálnou civilizáciou, je ľuďmi s takýmto pohľadom na svet vnímané ako ničím nezapríčinená «náhoda» (zhoda náhod: tragická alebo osudná súhra okolností, alebo jedno aj druhé, v závislosti od uhlu pohľadu).

No takýto jednotlivci by sa mali zamyslieť nad dôsledkami toho faktu, že predtým ako veda súčasnej civilizácie vyvinula teóriu informácie, tak informácia bola v živote objektívne prítomná, avšak pod inými menami. V prírode ju ľudia nazývali «obrazom», «formou»; v spoločnosti «ideou», «myšlienkou». A ak na chvíľu zabudneme na ľudské «jazyky», tak mimo spoločnosť existuje celá biosféra Zeme na základe procesov premeny informácie v činnosti genetického aparátu rozmanitých živých organizmov. Inými slovami, v Objektívnej realite je informácia — objektívna; t.j. existuje nezávisle na tom, či existuje vo Vesmíre subjekt, schopný uvažovať o jej objektívnosti alebo subjektívnom plodení informácie ním samým.

Informácia je vždy nehmotná a nemení svoju objektívnu kvalitu, a to bez ohľadu na to, v akom materiálnom nosiči je uložená: jeden a ten istý obraz/zmysel môže byť zaznamenaný i v mramore, i na fotografii, i v digitálnom kóde počítačového súboru. A prítomnosť informácie v materiálnych nosičoch im dáva osobitosť, ktorá umožňuje subjektom prebývajúcim vo Vesmíre odlíšiť jeden hmotný objekt od druhého.

No nehľadiac na to, že celý Vesmír je bez výnimky popretkávaný informačnými prúdmi, informácia sa pod žiadnym názvom nedostala do súboru hraničných stotožnení a prvotných rozdielov «očividne prirodzeného súboru» prvotných kategórií štvorjediného staroegyptského Amona, na ktorom sa následne (bezo zmeny) rozvíjali všetky filozofické «Ja-centrické» systémy Západu. A toto, samozrejme, nemôže nemať smutné následky pre civilizáciu, vybudovanú na takýchto svetonázorových základoch. Tieto následky sa prejavili v podobe biosféricko-ekologickej krízy, ktorú aj cestou rozumu (a nie len priamym videním) možno ľahko spojiť so systémom hraničných stotožnení a prvotných rozdielov ležiacich v základoch kaleidoskopického idiotizmu a mozaikového mnohotvárneho «Ja-centrizmu»[192].

Ničmenej V.I. Daľ uvádza príslovie: «Niet veci bez obrazu», ktoré žilo už stáročia v ruskom národe. Možno v jazykoch iných národov existujú aj jeho analógie. Avšak výrok «niet veci (=matérie) bez obrazu» (poukazujúci na objektívnu všeobecnosť obrazov =informácií) odkrýva možnosť vytvorenia iného súboru hraničných stotožnení a prvotných rozdielov, ktorú obišli všetky aktuálne panujúce vedecké školy. Treba očakávať, že život na základe mozaikového videnia sveta, vyrastajúceho ako myšlienkový strom z iného systému hraničných stotožnení a prvotných rozdielov, odlišného od filozofického «Ja-centrizmu», bude takisto iný.

Jedna z mnohých príčin oddanosti civilizácie (a hlavne vládnucej „elity“ a filozofickej vedy) smerom OD SEBA rozvíjanému, „očividne prirodzenému“ videniu sveta štvorjediného Amona má mravno-psychologický základ a spočíva v tom, že civilizácia venovala príliš veľa pozornosti otázke autorských práv, hladkajúcich ctižiadostivosť mnohých pokolení prírodovedcov a mysliteľov. A tak primerane kultu autorstva a personálií, prevažovali medzi profesionálnymi výskumníkmi egoisti, ctižiadostivci (minimálne podvedomo-psychologickí), ktorí boli týmto odsúdení k «Ja-centrizmu» a budovali mozaikový obraz sveta OD SEBA smerom k nimi vnímaným hraniciam priestoru a času, namiesto toho aby začali ODZdroja Objektívnej reality k sebe. A hoci mnohí z nich si aj uvedomovali, že «stoja na pleciach gigantov»[193], smerovanie budovania ich pohľadu na svet sa týmto nezmenilo, napriek tomu že viditeľné pole sa zväčšovalo (legendu o stavbe Babylonskej veže možno chápať aj v zmysle bezperspektívnosti «Ja-centrizmu», pokúšajúceho sa vyrásť vyššie než nebo, a môcť si tak rozšíriť svoj obzor a byť «ako bohovia»).

Rovnako aj pohľad na svet vyjadrený v oficiálnej literatúre scientologickej cirkvi je jedným z variantov filozofického «Ja-centrizmu». Z tohto uhla pohľadu sa pozrieme ešte raz na už spomenuté postoje dianetiky podľa Hubbarda.

Ako už bolo povedané, celý život človeka sa v dianetike podľa Hubbarda skúma ako súbor «dynamík». Pojem «dynamika» je spojený s pojmom «prežívanie». «Prežívanie, uznané za jediný cieľ <existencie jedinca: naša vysvetlivka pri citovaní>, sa delí na štyri dynamiky». Termín «dynamika» v dianetike a scientológii má nasledujúci význam: «Dynamika: snaha žiť, energickosť a vytrvalosť v prežívaní.» Inými slovami, všetky dynamiky v dianetike sa týkajú vedomého určovania cieľov a vedomej činnosti smerom k vybraným cieľom. Dianetika vydeľuje štyri dynamiky, a scientológia osem. Prvé štyri dynamiky dianetiky a scientológie sa zhodujú.