Ak pred otázkou o maximálne zovšeobecňujúcich stotožneniach a o súbore prvotných rozdielov utečieme (či už vedome, alebo podvedome automaticky), tak vytvorenie mozaikového pohľadu na svet sa ukáže byť nemožným, lebo pozíciu nemenných prvotných rozdielov a stotožnení budú vždy obsadzovať tie aktuálne prebiehajúce.

Ich zmena bude teda pod vplyvom prúdu udalostí neprestajne krútiť «kaleidoskopom», premiešavajúc v ňom vzory (v ruštine sa tomu hovorí «hlava sa z toho krúti», toto však nie je hodnotenie seba z pohľadu «permanentného» (neprestajne sa krútiaceho) «kaleidoskopu», ale hodnotenie niečieho náhodného dočasného prechodu videnia sveta do stavu «kaleidoskop», z pohľadu vlastnej «mozaiky»). To isté sa týka aj upadnutia do kaleidoskopického idiotizmu pod vplyvom neprestajného alebo impulzívneho sebectva a vypočítavosti (egoizmu). V tomto prípade sa maximálne zovšeobecňujúcim stotožnením podvedome (málokedy vedome) stáva «Ja», izolované od všetkého a nafúknuté do ním viditeľných hraníc Vesmíru, a informácia, neprestajne prinášaná zmyslami, tá tiež nahradzuje nemenné prvotné rozdiely, ako aj v prípade vyhnutia sa otázky o maximálne zovšeobecňujúcich stotožneniach a prvotných rozdieloch. Z tohto dôvodu egoistom vybudovaný pohľad na svet predstavuje «zmrznutý kaleidoskop», v ktorom sú «sklíčka» znehybnené ľadom jeho egoizmu. Zmrznutý kaleidoskop je podobný mozaike, no napriek tomu mozaikou nie je: len čo sa aktuálne chtíče egoistu zmenia, tak sa všetko v tomto kaleidoskope presype, pretrasie a zamrzne v novom vzore; mozaika má určitú nemennosť vo vzťahu k zmene záujmov a charakteru činnosti jej nositeľa.

Avšak otázka o maximálne zovšeobecňujúcich stotožneniach a prvotných rozdieloch, bez ohľadu na jej očividnú dôležitosť, nie je základnou filozofickou otázkou, ale len jej pokračovaním.

Základnou otázkou filozofie je otázka predvídateľnosti jak «spontánneho» prúdu udalostí, tak aj prúdu udalostí ovplyvneného jednotlivcom, kultúrne špecifickou spoločnosťou, ľudstvom ako celku.

Je základnou otázkou preto, lebo predvídateľnosť následkov predchádza výberu jedného konkrétneho a očakávaného variantu z množiny všetkých možných variantov budúcnosti. Je to základ riadenia priebehu udalostí a zmien podmienok. Pritom predvídateľnosť je rovnako podmienená Rozlíšením, pretože pri absencii Rozlíšenia všetky objektívne možné varianty sa vo vnímaní subjektu zmiešavajú do jednej hmlistej neurčitosti.

Práve v takejto formulácii privádza základná otázka filozofie k nevyhnutnosti výberu «mozaiky» ako najvhodnejšieho typu pohľadu na svet. A vybudovanie «mozaiky», na základe ktorej možno úspešne riešiť otázky predvídateľnosti, vyžaduje, čo do poradia krokov, vyriešenie otázky o maximálne zovšeobecňujúcich stotožneniach a prvotných rozdieloch, pretože ich ignorácia odsudzuje na kaleidoskopickosť videnia sveta, ktoré vylučuje predvídateľnosť.

Ako je známe, v dialekticko-materialistickej filozofii marxizmu je «základná otázka» formulovaná inak: tam ide o otázku prvotnosti — buď vedomia, alebo matérie[181] — a nie o otázku predvídateľnosti prúdu udalostí, vrátane následkov realizácie koncepcie riadenia týchto udalostí. Kým otázka o predvídateľnosti následkov má praktický význam (čo sa odzrkadlilo aj v otvorene parazitickom zmýšľaní: «Ak by som poznal talón, už by som žil v Soči...»[182]; tak otázka o prvotnosti «matérie alebo vedomia» je otázkou odtrhnutou od života v tom zmysle, že nech by už ktorákoľvek z odpovedí bola pravdivá, tak nie je v silách človeka ju zmeniť. Hoci otázka o úlohe vedomia všeobecne (a konkrétne ľudského vedomia) v Objektívnej realite, samozrejme, význam má, ale odpoveď na ňu netreba hľadať v dialektickom materializme.

No aj keď postavíme ako základnú otázku filozofie „otázku o prvotnosti matérie, či vedomia“, a maximálne stotožníme všetko bez výnimky v «matérii» (v zmysle: všetko, celá Objektívna realita je z matérie*), tak dialektický materializmus neprešiel od tohto maximálne zovšeobecňujúceho stotožnenia k preskúmaniu systému prvotných rozdielov v ňom. A to je jedna z príčin, kvôli ktorej sa marxizmus rozsypal na množstvo subjektívnych variácií dialekticko-marxistickej filozofie, ktoré dali základ množstvu sektárskych prúdov v samotnej „marxistickej cirkvi“, pretože oni dávali na jedny a tie isté otázky vzájomne sa vylučujúce odpovede v jednej a tej istej historickej súvislosti.

A ako ukazuje historická skúsenosť ZSSR, z leninskej definície matérie nevyrástol o nič lepší myšlienkový strom, ktorý sa zrútil pod tiažou rozbujnenej na ňom neúnosnej hlúposti. Ako už bolo neraz povedané, funkčnosť videnia sveta skrz dialektický materializmus — ktorý splodil metrologicky nekonzistentnú a škodlivú politickú ekonómiu, prakticky nepoužiteľnú pre spoločensko-prospešné riešenie riadiacich úloh a nastavenie samoorganizácie výrobno-spotrebiteľského systému spoločnosti — je nevyhovujúca; nevyhovujúca vo vzťahu k základnej kvalite, ktorou disponuje bežná múdrosť[183]— schopnosti riešiť otázku predvídateľnosti následkov ekonomickej politiky s presnosťou bezpečnou pre prax.

Objasnenie príčin nepoužiteľnosti adeistickej filozofie dialektického materializmu nachádzame aj v Koráne, v súre 43:

«35(36). A kto si nerád pripomína Milosrdného, tomu My pridelíme satana a ten stane sa jeho spoločníkom. 36(37). A oni <satani> ich <vyhýbajúcich sa prihovárať sa k Bohu>, samozrejme, zvedú z cesty, a budú si namýšľať, že idú po správnej ceste[184]…»

No samotná voľba presného súboru maximálne zovšeobecňujúcich stotožnení a prvotných rozdielov je nejednoznačná. Dejiny poznajú varianty riešenia tejto otázky, odlišné od dialekticko-materialistického adeistického druhu absurdity, na základe ktorej prastarý psychický trockizmus nadobudol formu marxizmu.

Teraz sa pozrieme na „Knihu pre počiatočné čítanie“ V. Vodovozova (SPb, r. 1878), koncom 19. storočia predurčenej k samovzdelávaniu obyvateľov Ruska, v ktorej sa píše o názoroch starovekých Egypťanov na Objektívnu realitu.

«Najhlavnejšia kasta, riadiaca všetko (t.j. nesúca plnú vnútrospoločenskú moc, vrátane konceptuálnej moci, v oboch významoch tohto termínu – naša vysvetlivka), bola kasta duchovných alebo žrecov. Oni aj kráľovi (t.j. faraónovi — naša vsuvka), predpisovali ako žiť a čo robiť... Najvyšším božstvom Egypťanov bol AMUN. V jeho osobe sa zjednocovali štyri božstvá: hmota, z ktorej pozostáva všetko na svete — bohyňa NET; duch, oživujúci hmotu, alebo sila, ktorá ju núti vyvíjať sa, meniť sa, fungovať — boh NEF; nekonečné priestranstvo, zaplnené hmotou – bohyňa PAŠT; nekonečný čas, ktorý sa nám predstavuje pri neustálych zmenách hmoty — boh SEBEK. Podľa učenia Egypťanov, všetko čo na svete jestvuje pochádza z hmoty, pôsobením neviditeľnej sily sa mení v čase a zaberá priestor, a toto všetko sa tajomne spája v štvorjedinej bytosti AMUN.»

Ak si v uvedenom úryvku odmyslíme mená staroegyptských bohov, tak hmota zodpovedá dnešnej «hmote»; duch — väčšinou «silovým poliam»; a «priestor» i «čas» zostali stále nezmenenými kategóriami videnia sveta z tých čias.

To čo pripomenul V. Vodovozov o starovekom Egypte potvrdzuje, že prvotnými rozdielmi a zovšeobecňujúcimi kategóriami (v úlohe základných pojmov pre pochopenie objektívnosti Vesmíru) terajšej civilizácie už tisícročia nemenne zostávajú:

1) „matéria“ (hmota); 2) „duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“ (silové pole, pripisované „matérii“ dialektickým materializmom), aj ako riadiaca podstata, t.j. „informácia“; 3) „priestor“; 4) „čas“...  Niekedy nejednotné, a niekedy zjednotené raz v štvorjedinom bohu-vesmíre Amunovi, a raz v „dvojjedinom“ bezmennom a nepersonifikovanom «časopriestorovom kontinuu», obsahujúcom «matériu» vo všetkých jej agregátnych stavoch.