V «mozaike» sa dejiny jej rozvoja skúmajú ako ďalšia detailizácia jej fragmentov a rozšírenie malebnej plochy. Naopak «kaleidoskop» dejiny nepozná. No to sa týka aj smerovania ich rozvoja: možnosti rozvoja «mozaiky» sú predvídateľné na základe jej samotnej; «kaleidoskop» svoje perspektívy nepozná, pretože všetky jeho zmeny sú výsledkom otrasov prichádzajúcich zvonka.

V spoločnosti existujú jedinci, ktorých videnie sveta je viac kaleidoskopické než mozaikové; a existujú aj takí, ktorých videnie sveta je viac mozaikové než kaleidoskopické (t.j. v ich psychike existuje jedna alebo viacero stabilných «kostrových» mozaík, ktoré „plávajú“ v kaleidoskope, ktorý ich obkolesuje). Ale v živote sa «mozaikové videnie sveta» odlišuje od «kaleidoskopického» takisto, ako sa reálna «matematika» odlišuje od «ma-ky-ma-ti-te»[170]: slovo «ma-ka-ma-ti-te», ktoré je slabikovou prešmyčkou, sa dnes nevzťahuje na Objektívnu realitu, na rozdiel od matematiky, predstavujúcej jeden z jazykov opisu a modelovania procesov v Objektívnej realite, čo je nevyhnutné pre sebaurčenie človeka v živote.

Takisto aj kaleidoskopické videnie sveta podobné «ma-ke-ma-ti-te» je v živote neužitočné, a vytvára množstvo problémov pre jeho nositeľa a robí ho závislým od tých, ktorí žijú na základe hocakej «mozaiky». Konkrétne z tohto dôvodu – s cieľom nastolenia otrokárstva na základe zvrátenej, chybnej kultúry myslenia – sa kaleidoskopický idiotizmus cielene pestuje v ľudstve, predovšetkým na osnove Biblie a marxizmu.

Ako vyplýva z literárneho dedičstva L.R. Hubbarda, on rozdiely medzi kaleidoskopickým a mozaikovým videním sveta nevidel; alebo — čo je ešte horšie — videl, no neželal si nasmerovať pozornosť čitateľov na tento rozdiel, vábiac ich na ním vybrané sklíčko v podsunutom kaleidoskope («reaktívnej banke», zaplnenej ingrammi).

Nezávisle od toho, čím sa riadil samotný L.R. Hubbard – jemu vlastným «kaleidoskopickým idiotizmom»[171] alebo zlými úmyslami, opierajúc pritom sa o nejakú «mozaiku» – dianetika a scientológia sú pod jeho vedením zostrojené tak, že, určiac vlastnú normu psychického zdravia, neoslobodili klírov a ostatných nasledovníkov od kaleidoskopického pohľadu na svet. Tým vytvorili podmienky pre ďalšiu podporu otrokárstva na osnove kultivovania v spoločnosti chybnej „mentality“ (osobnej kultúry myslenia), no už pri prevahe rovnakej organizácie psychiky množstva jedincov v spoločnosti, čím sa scientologická etapa odlišuje od predchádzajúcej biblickej etapy v histórii otrokárstva, tiež kultivujúcej kaleidoskopický idiotizmus.

Podpora nadvlády kaleidoskopického idiotizmu v spoločnosti je iba ďalšou príčinou, pre ktorú sme scientológiu a dianetiku zaradili medzi druhy psychického trockizmu.

Avšak treba uznať, že otázka týkajúca sa schopnosti odhaľovať rozdiely medzi objektmi jak vo vonkajšom, tak aj vo vnútornom svete človeka, na význam ktorej poukázal L.R. Hubbard v uvedenom citáte, je vrcholom úspechov psychológie svojvoľného individualizmu, ktorou žije Západ.

No bez vypracovania vedomého, konkrétneho postoja ku kaleidoskopickému vnímaniu sveta a od neho odlišnému mozaikovému videniu sveta je zameranosť psychiky na odhalenie čoraz väčšieho a väčšieho množstva rozdielov — iba drobením obsahu kaleidoskopu na more pohyblivého piesku, roztrieštených faktov, v ktorých sa jedinec dusí. To je priama cesta do blázinca alebo „mäsového mlynčeka“ katastrofických riešení všemožných nejasností s množstvom stresov.

Okrem toho, problematika odhaľovania rozdielov a významu tejto schopnosti pre život človeka nie je novou témou, akoby prvýkrát v histórii tejto civilizácie odhalená L.R. Hubbardom. On, hoc aj pritiahol k nej pozornosť čitateľa, no súčasne karhal myslenie stotožňovaním, ktoré leží v základoch určenia vzájomných vzťahov (systému*) medzi rozdielmi v mozaikovom obraze sveta.

«Ó tí, ktorí uverili! Ak si budete hlboko ctiť Boha <t.j. budete sa vystríhať vyvolať Božiu neľúbosť>, On vám dá Rozlíšenie a očistí vás od vašich zlých činov a odpustí vám. Vskutku, Boh vládne veľkou milosrdnosťou!» — Korán, súra 8:29.

Takže celistvý svet (vrátane každej z podskupín: vonkajší i vnútorný svet jedinca) sa vo vedomom vnímaní človeka rozpadáva podľa tejto koránickej informácie na dve kategórie: v celistvom svete je odhaľované  «to» a «nie to», na zostávajúce (po odhalení) «to» a nové «to» – dopĺňajúce vnímanie sveta  do jeho plnosti. Takéto rozdelenie celistvého sveta vo vedomí človeka predstavuje darovanie mu Zhora jedného bitu informácie, ak máme hovoriť v termínoch súčasnej vedy: 1 bit — je formálnou mierou množstva informácie; a v podstate ide o informáciu, nevyhnutnú pre vyriešenie neurčitosti 50 % : 50 % (t.j. neurčitosti typu «to» — «nie to», «áno» — «nie»).

«Jeden bit» je pre mnohých od života odtrhnutá abstrakcia, a preto koránická informácia 8:29 sa im môže na prvý pohľad zdať bezvýznamne malichernou. No toto zďaleka nie je maličkosť – chýbanie celého jedného bitu informácie – môže mať v každodennom praktickom živote veľmi ťažké následky. Takým príkladom bola skaza „Titaniku“, ktorú si po odvysielaní rovnomenného filmu J. Camerona v roku 1997, primerane aj neprimerane, pripomenuli mnohí.

Jedinou povinnosťou pred seba pozerajúcich (hliadky na Titaniku*) je v každom okamihu riešiť neurčitosť typu «áno» — «nie», a konkrétne: buď je priamo v kurze lode prekážka, kvôli ktorej treba vykonať manéver na zabránenie zrážky s ňou, alebo prekážky niet a loď môže pokračovať v pôvodnom kurze. Hliadka „Titaniku“ ľadovec nerozlíšila a riešenie neurčitosti typu «áno» — «nie», vyžadujúca len jeden bit informácie, sa zavŕšila katastrofou.

Či už hliadka zízala na pár, bozkávajúci sa na palube pod «vraním hniezdom»[172], ako to zobrazil vo svojom filme J. Cameron, a čo sa reálne nesmie stať; alebo či kvôli chybe jedného z pomocníkov kapitána „Titaniku“ zostala hliadka bez ďalekohľadov[173]; alebo to bola ešte nejaká iná príčina, každopádne v poslednom okamihu, keď manéver lode ešte umožňoval vyhnúť sa smrteľnej zrážke, hliadka pred sebou nič nerozoznala: pred nimi stála len černota noci a mora ako jednoliata stena; nebolo im dané Rozlíšenie a ich informačný stav nebol zmenený tak, aby mohli včas vyriešiť (nemenne pred nimi stojacu počas celej hliadky) neurčitosť «je prekážka» — «niet prekážky».

Navyše, oni ľadovec uvideli v najnevhodnejšom momente. Ak by ho uvideli o niekoľko sekúnd neskôr, alebo by ho neuvideli pred okamihom nárazu vôbec, tak by „Titanik“ nestihol zahájiť obrat a náraz by prišiel na provu (čelne*). Ako ukazuje skúsenosť havárií na mori a čo aj potvrdili nasledujúce výpočty, viedlo by to k poškodeniu trupu lode v dĺžke jedného až dvoch prvých čelných úsekov a linková loď by garantovane ostala na hladine[174]. Pri takom variante nárazu by trhliny o dĺžke asi 90 m (cca 1/3 dĺžky trupu), cez ktoré sa voda valila naraz do šiestich úsekov lode z celkového počtu šestnásť neboli(čo nevydrží ani každá vojnová loď, naprojektovaná na jej zámerné zničenie). Ak by bol ľadovec odhalený o trochu skôr, loď by sa stihla obrátiť a vyhnúť nárazu, čím by sa predišlo poškodeniu a na samotnú epizódu aj s loďou by sa časom zabudlo.

Môžu vzniknúť otázky «prečo?» a «s akým cieľom?» bol „Titanik“ privedený ku skaze. Existujú na ne odpovede:

·      pre samoľúbosť. «Sám Hospodin by nedokázal túto loď potopiť», — slová, ktorými bola charakterizovaná technická dokonalosť „Titaniku“ po ukončení jeho výstavby;

·      pre finančný a iný kanibalizmus civilizácie, ktorej obraz života sa okate skoncentroval v tomto parníku, ktorej symbolom sa následne aj stal: týždenná cesta z kontinentu na kontinent v luxusnej kajute stála toľko, koľko obyčajný človek zarobil za 20 až 40 rokov života i viac;