Celá táto mnohovariantnosť organizácie psychiky (u tých, ktorým bolo Zhora dané byť Ľuďmi, v Bohom predurčenom zmysle tohto slova) —  je objektívnou danosťou terajšej etapy rozvoja dejín, ktorú možno rozobrať ešte detailnejšie, než je to urobené v tejto práci. A nie je to žiadny nový objav sociológie. Idries Shah (pseudonymom Arkon Daraul)* v knihe „Súfizmus[158]“ (Moskva: „Klyšnikov, Komarov a spol.“, 1994, str. 184) uvádza výroky súfiho Al-Ghazaliho (1058 — 1111):

«Zmes svine, psa, diabla a svätca – nie je vhodným základom pre rozum, snažiaci sa získať hlboké pochopenie, ktoré pomocou takejto zmesi nebude možné získať.»

Ako vidíte, Al-Ghazali dal do súvisu psychické črty veľkej časti jedincov druhu «Človek rozumný» v podstate s rovnakými kategóriami ako aj my, hoci ich sám nazval inými menami. Sviňa – v jeho výroku stvárňuje zvierací režim psychiky, úplne podriadený inštinktom. Pes, hoci je tiež zvieraťom, patrí však medzi tie, ktoré sa dobre podriaďujú drezúre, inými slovami, — cielenému programovaniu správania. Ten stvárňuje režim psychiky biorobota, slúžiaceho svojim pánom. Diabol – popredný hierarcha určitej časti démonov – všeobecne zodpovedá démonickému režimu psychiky. Svätec — zodpovedá normálnemu Ľudskému režimu psychiky, pretože podľa Koránu je predurčením človeka (biol. druhu i každej osoby) stať sa Božím zástupcom na Zemi (súry 2:28, 27:63, 35:37)[159].

A práve z pozície uznania tejto objektívnej danosti je možné povedať, že spoločenský pokrok (alebo inými slovami — spoločenský rozvoj) sa v spoločnosti prejavuje vytlačením jedných typov organizácie psychiky druhými typmi. Takto sa ľudstvo môže pohybovať buď:

·      smerom k zhovädilosti, pri štatistickej prevahe zvieracieho režimu psychiky, keď človekupodobné civilizované opice budú pásť bioroboti, naprogramovaní kultúrou, pri panovaní démonických osôb nad jednými aj druhými;

·      smerom k biorobotizácii, kedy zhovädilosť bude nemilosrdne potláčaná a nad masou biorobotov budú, ako aj v prvom variante, panovať démonické osoby;

·      smerom k Človečenstvu, v ktorej zhovädilosť, biorobotizácia i démonizmus nebudú mať možnosť realizovať sa.

Rovnako tak globálna politika je činnosť zameraná na postrkovanie ľudstva k jednému z týchto navzájom sa vylučujúcich «konečných cieľov», nezávisle na tom, či sa táto činnosť uskutočňuje pod vedením zvieracích inštinktov a ich kultúrnych obalov; pod vedením naprogramovanosti kultúrou; pod útlakom posadnutosti démonických osôb inými démonmi; alebo podľa slobodnej vôle rozumného človeka, nie hluchého k Jazyku Života, v ktorom každá udalosť má pre človeka Zhora adresovaný objektívny zmysel, ktorý je človek schopný subjektívne pochopiť jak mierou vlastnej pravdo-vernosti[160], tak aj mierou vlastnej skazenosti. To jest človek je schopný odhaliť dvojaký zmysel a následne môže podľa svojej subjektívnej vlastnej vôle určiť, ktorý z nich je bližšie k objektívnemu Dobru, a ktorý k objektívnemu Zlu, a primerane tomu sa aj správať.

Je užitočné sa zamyslieť aj nad tým, snahu o ktorý z týchto konečných cieľov globálnej politiky podporuje Stvoriteľ Svojou svätou mocou počas dejín terajšej civilizácie, a čo vykoreňuje zo života spoločnosti každého z národov Zeme, keďže Ním bolo priamo sľúbené:

«A tak, povedal pán Boh tvoj anjelom: “Určím na zemi zástupcu.” Oni povedali: “Vari Ty určíš na nej toho, kto tam bude tvoriť bezbožnosť a prelievať krv, kým my Ťa chválime a svätíme?” On povedal: “Vskutku, Ja viem to, čo vy neviete!”» — súra 2:28(30).

Sú dva uhly pohľadu. Jeden tvrdí, že všetci jedinci druhu Človek rozumný, nezávisle od okolností pôvodu a úspechov v oblasti osobného rozvoja sú ľuďmi. Druhý tvrdí, že ľuďmi sa stali len tí, ktorí disponujú určitými kvalitami: pôvodom od predkov, vrodenými vlastnosťami, osvojenými zručnosťami a vedomosťami a pod., a všetci ostatní, ktorí nimi nedisponujú, sa ľuďmi nestali. Druhý uhol pohľadu, hoc je aj pre mnohých nepríjemný, no predsa len, ako už bolo preukázané vyššie, stojí na reálnych základoch, ktoré v živote nemožno ignorovať nielen v osobnom styku, ale o to viac v politike, ktorá má dosah na život mnohých generácií.

V spoločenstvách dnešnej globálnej civilizácie reálne existujú dobromyseľný nedočkavci, ktorí (vyjadrujúc tento špecifický druh hlúposti) sa zoskupujú do svoriek. Ak takéto svorky, napredujúc „aj cez mŕtvoly“, získajú štátnu alebo inú moc nad spoločnosťou a začnú realizovať svoj abstraktný humanizmus pod heslom všeobecnej rovnosti práv, poskytovaných «priamo teraz», tak to vyúsťuje do lavíny všemožnej zločinnosti, nakoľko rozdiely v režimoch psychiky jedincov predsa len reálne existujú. Tieto rozdiely v režime psychiky vytvárajú u každého z množstva jedincov vzájomne sa vylučujúce chápanie konkrétneho dobra a konkrétneho zla, alebo celkovo neprítomnosť akéhokoľvek konkrétneho chápania takýchto kategórií. To ďalej vyúsťuje do vnútrospoločenských konfliktov mnohých človekupodobných neľudí: zvierat, biorobotov, svojvoľných démonických individualistov a v každej dejinnej epoche i jedincov v stave Človeka, ktorí všetci spoločne tvoria spoločnosť[161], reálne sformovanú v procese dejín.

Takéto konflikty, podmienené rozdielom správania, v ktorom sa prejavuje každý v spoločnosti existujúci režim psychiky, sú potláčané alebo odstraňované inštitútmi spoločenského samoriadenia pomocou rôznych prostriedkov: «naviať sen» – umelo vytvoriť nové záujmy pre konfliktné skupiny mimo sféru ich konfliktu (odviesť pozornosť od konfliktu*), fyzicky izolovať od spoločnosti (uväznenie lídrov a propagátorov*), alebo zničiť jednu alebo viac strán, zúčastnených v konflikte (použitie ozbrojených zložiek*).

Ak chceme v živote rozlíšiť režim psychiky jednotlivca vo vyššie definovanom zmysle tohto termínu a v každom z množiny vyššie preskúmaných variantov, je treba sa pod tlakom odkrývajúcich sa okolností zrieknuť názoru, že všetci jedinci druhu Človek rozumný, už len faktom svojej príslušnosti k tomuto biologickému druhu sa stali Ľuďmi.

Ale, aby sme si nezlomili väz v šialenstve odopierania ľudskej dôstojnosti u kohokoľvek z ľudí, tak z druhého pohľadu je tiež nutné sa konkrétne a presne vyhraniť. Predovšetkým treba zdôrazniť, že odopieranie ľudskej dôstojnosti na základe pôvodu od určitých predkov, podľa v živote si osvojených zručností a poznatkov — nie je dejinami potvrdené (ako čosi správne a trváce)*.

Kastový systém, „akoby“ určujúci mieru ľudskej dôstojnosti všetkých jedincov v spoločnosti, krachol dokonca aj vtedy, ak na začiatku niekto správne rozdelil ľudí do kást podľa ich schopností a návykov, vlastností psychiky a pod. Ale potom v rodinách vyšších kást sa rodili tí, ktorí si nedokázali osvojiť sebadisciplínu, zručnosti a vedomosti nevyhnutné pre spoločenskú činnosť. Vyrástli tak, že nedisponovali osobnými kvalitami, kedysi dávno vloženými do základov kastového delenia. A v rodinách nižších kást sa rodili tí, ktorí vyrastajúc získavali osobné kvality, vyhlasované za neoddeliteľnú vlastnosť vyšších kást. Rodili sa tí, ktorí si dokázali osvojiť „vyššie“ vedomosti a návyky, ktorým to ale „vyššie“ kasty nedovoľovali, odopierajúc im toto právo na základe ich pôvodu. Takto sa kasty vnútorne premiešali, hoci forma kást navonok sa zachovala a «nastúpila Kali-Juga», ako to vysvetľujú znachari-hermetici.

Potom približne rovnako krachol otrokársky a stavovský systém, kde neboli nepriechodné kastové hranice, kde stavovské hranice boli priepustné, hoc len v štatistickom zmysle: t.j. existovalo všeobecné pravidlo, no jestvovali aj viac či menej početné výnimky z neho.