«Či nie je samotný človek bratstvom ľudí? Človek sa vyvíjal a stal silným, ako stádový (skupinový)* tvor, ako zviera, ktoré poľuje v svorke.» — „Dianetika“, str. 41.

Človek sa skutočne kedysi vyvíjal ako stádové zviera. Ale ak sa už vyvinul (v gramatike anglického jazyka tomu zodpovedá konštrukcia Perfect Tense — ukončený gramatický čas), tak to privádza k otázkam: prestal už byť zvieraťom, presnejšie, stádovým zvieraťom alebo nie? A v čom je rozdiel medzi bratstvom ľudí a stádovou existenciou civilizovaných zvierat, obdarených artikulovanou rečou? Odpovede na tieto nutne vznikajúce otázky v „Dianetike“ a „Scientológii“ nie sú zverejnené, čo je dôsledkom toho, že človek je v nich charakterizovaný podľa schopnosti racionálne myslieť, a nie podľa osobitostí režimu psychiky predstaviteľa biologického druhu «Človek rozumný». To je ešte jeden prejav poruchy v práci intelektu L.R. Hubbarda, ktorý nevidí rozdiely medzi stádom človeku podobných zvierat a bratstvom ľudí.

Uvažujúc o životných dynamikách (v scientologickom zmysle) L.R. Hubbard píše:

«Akonáhle sa vyjasnilo, že prežívanie je jedinou dynamikou foriem života, ktorá vysvetľuje všetky deje, vznikla potreba pokračovať v štúdiu dejov prežívania. Bolo odhalené, že jedine bolesť a pôžitok sú tým jediným potrebným v skutkoch, ktoré vykonáva všetko živé v snahe prežiť. <…> príťažlivá sila – to je pôžitok, odpudivá sila – to je bolesť.» — „Dianetika“, str. 27, 29.

Motivácia správania na základe snahy o pôžitok a vyhnutiu sa bolesti je skutočne charakteristická pre svet zvierat. L.R. Hubbard rozširuje tento stav aj na ľudstvo, čo je v zamlčaní uznanie zvieracieho a démonického režimu psychiky ako dianetickej normy psychického zdravia pre človeka, a toto odkrýva možnosti k tomu, aby sa dianetika a scientológia skutočne stali zbraňou nenávisti k Človeku na základe kultivovania v spoločnosti vlády neĽudských režimov psychiky presne tak isto, ako sa v minulosti stali takými zbraňami nenávisti k Človeku historicky sformované biblické kulty.

My ale nemôžeme súhlasiť s uznaním ako prípustnej normy pre ľudskú spoločnosť — zvieracieho režimu psychiky, režimu psychiky zombi alebo démonického režimu psychiky, — ktoré u jedincov plodia motiváciu správania na základe vlastnej príťažlivosti k pôžitkom u všetkých, čo sa podriaďujú inštinktom alebo u démonických osôb, ktorým slúžia programátori biorobotov.

Korán, ako i mnohé iné vierouky, na rozdiel od dianetiky a scientológie tvrdia, že normou správania sa pre človeka je mať motiváciu — vedome a dobrovoľne vyplniť na neho Bohom položenú misiu v spoločnosti, nepoddávajúc sa pritom vábeniu ne-pravdo-verných (Životu mravne neadekvátnych*) pôžitkov, ani vábeniu vyhnúť sa bolesti či duševným trápeniam[165] pri naozaj poctivom plnení zverenej misie. A človeku, dôverujúcemu Bohu, je v Koráne dané vysvetlenie:

·      Súra 46 — «2. My sme stvorili nebesia a zem i to, čo je medzi nimi, nie ináč ako pravdivo [Sabljukov: len na prejavenie pravdy*] a na určitý čas[166]. A tí, ktorí neveria, bočia od toho, čo im dohovárajú.»

·      Súra 21 — «16. My sme nestvorili Nebesia a Zem i to, čo je medzi nimi, zo zábavy. 17. Ak by sme si (My) želali nájsť zábavu, urobili by sme si ju od Seba [Sabljukov: našli by sme si ju v Nás samých*], ak by sme tak začali konať. 18. Áno, My pravdou prekonávame lož a ona ju drví, i hľa – tá mizne, a vám beda za to, čo (Bohu*) pripisujete.»

·      Súra 51:56 — «Veď Ja som stvoril duchov a ľudí iba <na to>, aby Mne slúžili[167].»

·      Súra 29:1 až 6 — «Vari si ľudia myslia, že ich nechajú, keď raz povedia: „Uverili sme (Bohu*)“ a nebudú viac preskúšaní? My sme preskúšali tých, čo tu boli pred nimi; veď pozná Boh pravdovravných a pozná lživých. Vari si myslia tí, ktorí tvoria zlo, že Nás prekonajú? Zle súdia! Kto dúfa v stretnutie s Bohom, — to veď hranica Boha prichádza (Sabljukov: pre toho nastane čas, určený Bohom). On počuje a vie! A kto horlí, ten pre samého seba horlí. Vskutku, Boh nepotrebuje svety! A tí, ktorí (Nám) uverili a tvorili dobro, — My odčiníme u nich zlé a odmeníme ich lepším, než sami tvorili.»

·      Súra 21:105 — «I napísali Sme už v Knihe žalmov, po napomínaní, že Zem zdedia Moji pravdoverní otroci.»

·      Súra 2:286 — «Nekladie Boh na dušu nič, okrem toho, čo je pre ňu možné.»

Popieranie v Koráne Ľudskej dôstojnosti u mnohých predstaviteľov druhu «Človek rozumný» nie je nenávisťou k Človeku o to viac, že všetci skutoční mizantropi, verejne vyhlasujúci odopieranie ľudskej dôstojnosti pre kohokoľvek alebo mlčiaci o takomto svojom postoji k okoliu (čo je charakteristické pre judaizmus a celkovo pre psychický trockizmus), — na tejto svojej nenávisti aj začali vytvárať všetko-si-dovoľovanie voči tým, ktorých označili za «podľudí».

Avšak vnesúc konkrétnosť do otázky o tom, koho uznať za Človeka, a komu odoprieť dôstojnosť Človeka, Korán, na rozdiel od skutočných mizantropických doktrín, v sebe obsahuje učenie o tom, ako každý môže žiť — ako Človek. A toto učenie môže každý objektívne jednoznačne pochopiť a každý má slobodnú vôľu ho realizovať vo svojom živote jedinečne jemu vlastným (t.j. unikátnym) spôsobom, alebo zrieknuť sa možnosti bytia v kvalite Človeka, ak si neželá nahromadiť Zhora mu dané schopnosti na uskutočnenie tejto možnosti.

Ale bezvýhradná dôvera Bohu podľa svedomia — to je len základ, na ktorom sa u jednotlivca buduje dôstojnosť Človeka. Buduje sa samotným jednotlivcom, jeho slobodnou vôľou s pomocou Boha. A aby mohol vôbec čokoľvek budovať, slobodnou vôľou v súlade s Božím Zámerom, musí jednotlivec aj samostatne myslieť a snažiť sa myslieť podľa možnosti objektívne bezchybne.

11. Rozlíšenie a stotožnenie

Kto, ako a na čo myslí? — na túto vec existuje mnoho názorov. Konkrétne L.R. Hubbard píše:

«Zdravie rozumu je schopnosť nachádzať rozdiely. Čím lepšie niekto dokáže poukázať na rozdiely – bez ohľadu na to, aké sú malé – a poznať veľkosť týchto rozdielov, tým viac je racionálnejší. Čím menej je človek schopný nachádzať rozdiely a čím bližšie pristupuje k mysleniu stotožňovaním[168](A=A), tým menej je zdravý jeho rozum a duch.» — „Dianetika“, str. 404.

S tým, čo sa týka videnia rozdielov, ako jedného z kritérií psychického zdravia, je možné súhlasiť. No galiba je v tom, že, hovoriac o nevyhnutnosti vidieť rozdiely, L.R. Hubbard nepovedal ani slovo o nevyhnutnosti určenia definície vzájomných vzťahov v súbore nájdených rozdielov.

Jeden a ten istý súbor rozdielov, pokiaľ medzi nimi niet vzájomných vzťahov, je iba «kaleidoskopom», presýpajúcim sa do nového vzoru s každým novým rozdielom, začleneným do skúmaného súboru (alebo odobratým z neho). No ak sú vzájomné vzťahy medzi rozdielmi v súbore určené, tak súbor rozdielov predstavuje «mozaiku» (v zmysle druhu výtvarného umenia, a nie hlavolamu pre slaboduchých dospelých), v ktorej všetky elementy (rozdiely) sú navzájom podmienené. Hoci určenie vzájomných vzťahov medzi rozdielmi nie je jednoznačne predurčené, aj tak sa všetky možné «mozaiky» odlišujú od všemožných «kaleidoskopov» práve prítomnosťou určitých vzájomných vzťahov.

Ak sú v «mozaikovom obraze sveta» odhalené nové rozdiely, tak sa tým spresňujú aj fragmenty mozaiky, aj vzájomné vzťahy medzi elementmi, ktoré ju tvoria. Samozrejme, môže byť zistený aj nejaký rozdiel, ktorý si bude žiadať rozbiť predchádzajúcu «mozaiku»[169] a následne ju vyskladať nanovo. No v živote «mozaiky» je to zriedkavá udalosť, nemeniaca kvalitu mozaiky ako systému, charakterizovaného prítomnosťou vzájomných vzťahov medzi jej elementmi. Pre «kaleidoskop» je naopak zriedkavou udalosťou jeho stabilita, pretože život prináša videnie nových a nových rozdielov; alebo sa jeho vplyvom nejako „spontánne“ „samy od seba“ rušia v kaleidoskope sformované vzájomné vzťahy medzi elementmi nemenného súboru rozdielov, následkom čoho sa «kaleidoskopický» „obraz sveta“ bezstarostne a nezmyselne „sám od seba“ presýpa do nového vzoru.