«On je ten, Kto prijíma priznanie si chýb Svojich otrokov, odpúšťa zlé činy a pozná to, čo vy tvoríte. On odpovedá tým, ktorí mu uverili a tvoria dobro, a znásobuje im Svoje milosrdenstvo. A tí čo Mu nedôverujú – pre nich prísny trest[153]!» — súra 42:24, 25. «Azda nevieš, že Boh má moc nad nebesami a zemou a okrem Boha nemáte ani blízkeho, ani pomocníka?» — súra 2:101. «… Pán tvoj má odpustenie pre ľudí aj pri ich nečestnosti! A vskutku, Pán tvoj je silný aj v trestaní!» — súra 13:7 (6). Ak niekto, posadnutý samoľúbosťou, nevníma napomínanie Zhora, robí si čo chce, pokúšajúc sa pritom preraziť hlavou múr hneď vedľa otvorenej širokej brány, ktorou ho navyše pozývajú vojsť; alebo chce tvrdošijne zmeniť Vesmír, len aby si osladil svoju žiadostivosť, tak takéto správanie je tiež jeho právo (pretože mu je Zhora daná sloboda vôle), no len do určitého času. Avšak múr je vždy neporovnateľne pevnejší ako jeho hlava, a Objektívna realita je silnejšia než možnosti, ovládané jeho žiadostivosťou. Aj o takých sa v Koráne hovorí:

«A My sme stvorili duchov i ľudí, z ktorých mnohí sú dedičstvom geenny[154],  lebo majú srdcia, ktorými nechápu; oči, ktorými nevidia; uši, ktorými nepočujú. Sú ako dobytok, dokonca ešte zblúdilejší. Sú ľahostajní.» — súra 7:178, preklad v chápaní zmyslu pisateľmi, odlišný od prekladov I.J. Kračkovského a G.S. Sablukova.

To jest Korán priamo hovorí o neuznaní ľudskej dôstojnosti u veľkej časti obyvateľstva zeme, a ako následok – neuznanie u nich ani objektívne vesmírnych práv človeka.

Dejinne sformovaná spoločnosť je tvorená jak skutočnými Ľuďmi, tak aj jedincami nachádzajúcimi sa v rôznych kvalitách človekupodobných neľudí: civilizovaného zvieraťa, biorobota, démona. Všetky tieto kvality prežívania jedinca ako človekupodobného nečloveka sú charakterizované zvláštnosťami organizácie psychiky každého z nich a sú nezlučiteľné s dôstojnosťou Človeka v Objektívnej realite.

A to nie sú prázdne slová, ani krivé obviňovanie kohokoľvek z ľudí. Podstata dotknutej otázky spočíva v tom, že správanie jedinca biologického druhu, dnes nazývaného Človek rozumný, občas bez akýchkoľvek k tomu dôvodov v správaní u väčšiny predstaviteľov tohto druhu, sa tvorí na základe spolupôsobenia:

·      vrodených inštinktov a nepodmienených reflexov,

·      bezducho-automatického odpracovávania zvykov a osvojených zručností správania v podnecujúcich situáciách,

·      racionálneho vypracovania svojho správania na základe zapamätanej a nanovo vstupujúcej informácie,

·      intuície, prekračujúcej hranice inštinktov a rozumu, ktorej odporúčania môžu byť následne rozumom pochopené.

Hoci v psychike všetkých ľudí sa toto všetko tak či tak nachádza, no u rôznych ľudí sú tieto komponenty inak vzájomne poprepájané a inak spolupracujú. Podľa toho, ako sú všetky tieto komponenty v psychike človeka hierarchicky usporiadané, možno hovoriť o režime psychiky každého z nich. Je možné odhaliť nasledujúce základné typy režimu psychiky jedincov:

·      zvierací režim psychiky, ak správanie jedinca je podriadené inštinktom — nezávisle od stupňa jeho otesanosti kultúrou, v ktorej sa holé inštinkty môžu skrývať pod rôznymi obalmi, poskytovanými civilizáciou, zotročujúc rozum i intuíciu (t.j. teoreticky je tu možnosť, hoc i dejinne nevznikla, civilizácie perfektne fyzicky človekupodobných a hovoriacich, no predsa len opíc — podľa podstaty ich psychickej organizácie);

·      režim psychiky zombie-biorobota, ak v správaní jedinca nad inštinktmi vládnu zvyky a kultúrne podmienené komplexy jak tradičné, tak aj novozavedené, potláčajúce jeho vôľu, slobodu mysle, intuíciu a bezprostredné cítenie Božieho Zámeru svedomím;

·      režim psychiky démona, ak sa jedinec vedome alebo podvedome opíja silou svojej vôle, jeho vôli podriadenými vlastnými i cudzími, individuálnymi a kolektívnymi možnosťami a individuálnou rozumnosťou, — ktoré sa, podľa jeho názoru, oslobodili od diktátu inštinktov a kultúrou podmienených programov správania;

·      Ľudský režim psychiky, ktorého podstatu bude treba odhaliť a uskutočniť.

No ani to ešte nie je všetko. Jedincom, tvoriacim spoločnosť a jej podskupiny, je vlastné vytvárať kolektívnu psychickú činnosť a táto kolektívna psychická činnosť môže byť celkovo dvojaká:

·      v prvom prípade prevláda štatistika, keď k chybám[155], vykonaným jednými jedincami, sa nabaľujú ešte ďalšie, vykonávané druhými. Balvan množstva ich chýb rastie a utláča spoločnosť do tých čias, kým táto nezhynie pod ich útlakom, alebo kým nezačne vytvárať kolektívnu psychiku druhého typu;

·      v druhom prípade prevláda štatistika, v ktorej chyby, uskutočňované jedným jedincom, sa odstraňujú a kompenzujú druhými jedincami, a pritom sa každý snaží o to, aby sám uskutočňoval menej chýb, aby nezaťažoval druhých nevyhnutnosťou odstraňovania ich následkov.

No okrem toho sa jedinci môžu odlišovať aj podľa vzájomného vzťahu ich individuálnej psychiky a kolektívnej psychiky, ktorú tvoria. Pritom jedinec:

·      buď je podriadený kolektívnej psychickej činnosti, a vtedy sa jedná o stádovitosť, dokonca aj v tom prípade, ak v tejto psychickej egregoriálnej stádovitosti existuje vodca, despota nad stádom, ktorý je sám súčasťou stáda a je podriadený stádovitosti;

·      alebo je slobodným spolutvorcom kolektívnej psychickej činnosti. Pritom vo vzťahu k jednej stádovitosti, môže vystupovať ako pastier a zároveň byť neslobodným v určitej inej kvalite.

Preto treba mať na pamäti, že aj «stádovitosť», aj «kolektívna sloboda», môžu podľa charakteru vnútorných informačných procesov vytvárať jak «lavínu nešťastí a chýb», tak aj určité bezchybné fungovanie kolektívu ako celku.

To znamená, že všetky výdobytky kultúry, jak duchovnej, tak aj zhmotnenej (zvyčajne nazývanej «materiálnou»), všetky teoretické poznatky a praktické zručnosti (teoreticky formalizované i neformalizované) jak profesionálne, tak aj súkromné, osvojené si jedincom, — sú len výbavou režimu jeho psychiky, a nie prejavom dôstojnosti Človeka. I keď nespôsobilosť k spoločensko-prospešnej činnosti následkom absencie profesionálnych zručností (z vlastnej viny*) — je prejavom neprítomnosti Ľudskej dôstojnosti u daného jednotlivca.

Inými slovami, Ľudská dôstojnosť sa neprejavuje vo vzdelaní, poznatkoch a zručnostiach, zdravotnom stave jedinca, čo je uňho podmienené geneticky a podmienkami života, ale v určitom režime jeho psychiky. To isté sa týka aj spoločenstiev: spoločenstvo Ľudí je charakterizované nie výdobytkami svojej kultúry v oblasti vedy, techniky, mágie, budovania štátu, ale určitou organizáciou individuálnej a kolektívnej psychiky a dynamikou tejto štatistiky v nadväznosti pokolení.

Skutočnými Ľuďmi, nositeľmi režimu psychiky typu Človek sú tí, ktorých rozum sa v živote behom ich vývoja opiera o inštinkty a vrodené reflexy, o kultúru zdedenú od predkov, ktorých rozum načúva intuitívne vnuknutia a v celkovej intuícii vie rozlišovať jej veľmi rôznorodé súčasti: Božie vedenie, mámenie satanizmu, prejavy činnosti kolektívnej psychiky spoločnosti, a svojou vôľou, ktorá sa stala slobodnou[156] (v Bohom darovanej Ľúbosti), formuje svoje správanie v súlade s Božím Zámerom, netvoriac viacej v spoločnosti kolektívnu psychiku typu narastajúcej lavíny chýb a omylov.

Všetkým ostatným je tiež daná možnosť byť Ľuďmi, ktorú však nenaplnili. Mnohí jedinci počas svojho života zotrvávajú pri jednom režime psychiky, a mnohí iní menia režim svojej psychiky nevratne a neraz[157]. Takisto je aj veľa tých, ktorých režim psychiky sa mení viackrát a vratne, dokonca v priebehu jedného dňa, nieto ešte počas života.