A vládnutie samotných ľudí je charakterizované úplne inak:

«A keď vy vládnete, vládnete ako tyrani.» — Korán, súra 26:130.

Z toho je možné pochopiť, že v Koráne nie je reč o nastolení tyranie a otrokárstva v pozemskom chápaní, pretože nevoľník alebo utláčaný je bez práv a nemôže prijať dar od nikoho. Ale tu je predstavená možnosť slobodne nasledovať relígiu a prijať v nej dar Božej Ľúbosti, alebo zostať v zajatí predsudkov a arogancie, a odmietnuť Vyšší dar z vlastnej nedôvery. Tam, kde kraľuje dar, tam je sloboda dávať i prijímať dary prvou zo slobôd vesmírnej Ľúbosti.

Teraz sa pozrieme na to, čo sa v Koráne hovorí o normálnych vzťahoch ľudí a Boha:

«A keď sa ťa pýtajú <Mohameda> Moji otroci na Mňa, veď Ja som blízko, odpovedám na volanie volajúceho, keď na Mňa zavolá. Tak nech Mi odpovedajú a nech Mi uveria, snáď pôjdu priamo!» — súra 2: 182 (186).

«To preto, lebo Boh je ochrancom tých, ktorí mu veria, i preto, že neveriaci <čo neveria Bohu> ochrancu nemajú.» — súra 47:12 (11).

«Vskutku, Boh vovádza tých, ktorí mu uverili a činia dobro, do sadov, kde v dolinách tečú rieky. A tí, ktorí mu neveria, užívajú si a jedia, ako jedia zvieratá, oheň je ich bydliskom![150]» — Korán, súra 47:13 (12).

Prvý z uvedených úryvkov je priame obrátenie sa Boha k Ním vybranému (spomedzi ľudí) vyslancovi, a skrze neho i k ostatným ľuďom. A zmysel tohto oslovenia je jednoznačný:

Ak ľudia chcú žiť ako Ľudia, nech sa sami obracajú k Bohu priamo, obchádzajúc prostredníkov, a On odpovie každému; len nech Mu ľudia tiež odpovedajú, keďže aj On Sám ich oslovuje, uskutočňujúc Svoj dobrý Zámer.

To jest život človeka má normálne plynúť v jeho priamom zmysluplnom dialógu s Bohom.

A netreba vymýšľať „dôkazy“ existencie Boha alebo „vedecké zdôvodnenia“ bezbožnosti (ateizmu (etymologicky a logicky správnejšie „adeizmu“, a preto v ďalšom texte budeme používať termín „adeizmus“)*). V súlade s koránickým oznámením (súra 2:182) dáva Boh dôkazy Svojej existencie každému Sám primerane rozvoju osobnosti jedinca. A tieto dôkazy sú tým nespornejšie, čím plnší a skutočnejší je dialóg tohto «každého» s Bohom v súlade so svedomím. Boh s ľuďmi hovorí jazykom životných udalostí, podmienených ale samotnými ľuďmi:

«Po pravde, Boh nemení to, čo <sa deje> s ľuďmi, pokiaľ oni sami nezmenia to, čo je v nich <svoje úmysly, predovšetkým>.» — Korán, súra 13:12, kompilácia viacerých prekladov.

A tak, nevnímavo-bezmyšlienkovitý vzťah k prebiehajúcemu je už reálnym vypadnutím jedinca z relígie Boha a Ľudského spôsobu života, dokonca aj pri usilovnom zachovávaní obradnosti, sformovanej v tej či onej vierouke.

Slovo «relígia» tiež nie je ruské slovo, pričom v latinčine, odkiaľ je prevzaté, sa toto slovo významovo odlišuje od slova «krédo», ktoré zodpovedá slovu «veriť, dôverovať» v ruskom jazyku. Z tohto dôvodu «viera» (ako náboženský systém*) a «relígia» určite nie sú synonymá: viera môže existovať aj ako presvedčenie bez relígie a mimo relígie s Bohom; avšak relígia človeka a Boha bez viery Bohu (a nie v Boha) možná nie je.

«Relígiou (podľa nepochybného všeobecného významu, nezávisle od pochybnej etymológie) nazývame to, čo po prvé – spája človeka s Bohom, a po druhé – silou tohto prvého spojenia, zjednocuje ľudí navzájom» — V.S. Solovjev. „Mohamed. Jeho život a religiózne učenie“, str. 15 (SPb.: „Budovateľ“. 1992. Prvé vydanie vyšlo v roku 1886).

Táto vysvetlivka, ohľadom významu slova prevzatého z latinčiny, je založená na doslovnom chápaní tohto slova ako «spojenie» – v jeho pôvodnom jazyku. A s týmto chápaním slova «relígia», ako vzájomného spojenia človeka a Boha, súhlasíme, pretože v Koráne je analogický obraz relígie ako javu v živote spoločnosti – konkrétne ako prostriedku vytvorenia spojenia:

«Držte sa povrazu Božieho všetci a nerozdeľujte sa, ale pamätajte na milosrdnosť Boha voči vám, keď ste boli ešte nepriateľmi, On zblížil vaše srdcia a vy ste sa stali z Jeho milosti bratmi!» — súra 3:98 (103).

To ale znamená, že človek zavrhujúci relígiu skutočného Boha (spojenie s Ním*) a dôveru k Bohu je zblúdilý a organizácia jeho psychiky je veľmi vzdialená od psychiky normálnej pre človeka, no je v mnohom analogická organizácii psychiky zvieraťa, na čo je v Koráne poukázané priamo (súra 47:13[151], vyššie uvedený verš). Pri panovaní nenormálnej psychiky v spoločnosti bude život tejto spoločnosti plný vnútorných zmätkov a konfliktov s nadradenými sociálnymi a prírodnými systémami (v uvedenom verši Koránu je to časť – „a oheň (skaza) je ich bydliskom“ *)

Adeizmus, bezbožnosť sú v spoločnosti možné z predpojatosti, ktorú v ľuďoch vytvára zvrátená kultúra prevzatá od predkov. Adeizmus môže existovať v dvoch podobách: materialistický adeizmus, priamo popierajúci Božiu existenciu; a idealistický adeizmus, priamo ohlasujúci Božiu existenciu, no kultivujúci v spoločnosti takú vierouku, ktorá prekáža realizácii Kráľovstva Božieho na Zemi (v idealistickom adeizme niet bezprostrednej viery Bohu, zato je kultivované predpojaté presvedčenie, ktoré sa lživo nazýva «pravdivou vierou»).

No ak by sme sa, hoc len zo zvedavosti, čo len jediný raz zriekli predpojatosti materialistického alebo idealistického adeizmu v ľubovoľnej z množstva jeho verzií, a obrátili sa k Bohu (či už rozumom, alebo emocionálne: podľa schopností každého), tak odpoveď Zhora bude daná, ako je to v Koráne aj sľúbené: Boh sa nezrieka svojich prísľubov a tie sa nemenia (zmyslom analogické tvrdenia sa zachovali aj v Biblii, no v biblickej kultúre sú v reálnom živote potláčané zamlčaniami a inými tézami vierouky idealistického adeizmu).

Po takomto nerituálnom obrátení sa k Bohu v súlade so svedomím  a s dôv(i)erou je potrebné už len byť vnímavým k toku udalostí, s ktorými sa jedinec stretáva priamo alebo nepriamo (cez vnútrospoločenské vzťahy a kultúrne pamiatky). Boh odpovedá všetkým v súlade so zmyslom ich modlitieb a úmyslov; odpovedá podľa Svojho Poznania a Vôle; odpovedá Jazykom priebehu životných udalostí^[152], prebiehajúcich vo vzťahu k jedincovi jak v jeho vonkajšom, tak aj vnútornom svete.

Avšak nie všetkým sú Jeho odpovede príjemné (o to viac, ak popierajú predchádzajúce presvedčenia jedinca o správnosti alebo lživosti určitých názorov). To sa niekedy prejavuje v sťažnostiach, že Boh akoby neodpovedal na kohosi modlitbu, nakoľko jedinec radostne očakával potvrdenie jeho prianí Zhora a bezpodmienečné splnenie jeho prosieb. Tu modlitba skutočne zostáva bez odpovede ako odplata za to, že sám jedinec Bohu úmyselne neodpovedal, keď sa Boh k nemu Sám občas obrátil (Korán, 2:182, vyššie uvedený verš) skrze jeho svedomie alebo prostredníctvom iných ľudí, prípadne kultúry, spoločnej pre celú spoločnosť.

Avšak po získaní odpovede, popierajúcej presvedčenia materialistického alebo idealistického adeizmu – konkrétne eticky, a nie abstraktne logicky (slovami pozemského jazyka, odtrhnutého od života) a nie Božím zázrakom videným na vlastné oči, sa musí človek zamyslieť nad svojim vlastným vzťahom k Bohu, ako k Živej a Rozumnej Existencii. To jest porozmýšľať o svojej nerituálnej osobnej relígii a o svojej úlohe v uskutočnení Božieho Zámeru na Zemi; o svojej mravnosti a etike v relígii, ktorá normálne má zahŕňať celý jeho život bez jeho delenia na «svetský» a «religiózny», život «navonok» a život «v súkromí» a pod., teda na občas sa vzájomne vylučujúce zložky prúdu udalostí.

O svojom vzťahu k človeku Boh sám v Koráne hovorí: