·      ako znamenie Zhora nevhodnosti takéhoto spôsobu existencie civilizácie na Zemi.

Schopnosť človeka «vidieť rozdiely» – vo všetkých významoch tohto termínu a vo všetkých prejavoch tejto kvality v živote – je následkom duševného zdravia (v zmysle koránickej normy), a nie neoddeliteľnou vlastnosťou jedinca (konkrétne jeho rozumu, ako o tom píše L.R. Hubbard). Až získaním prúdu informácií Zhora v dvojkovom kóde typu «to» — «nie to», začína jedinec chápať a prehodnocovať vlastnosti «to» a vlastnosti «nie to», skladajúc svoje mozaikové videnie Objektívnej reality ako súboru rôznorodýchdefinovaných «to» — «nie to», majúcich svoje špecifické atribúty a hierarchiu vzájomných väzieb medzi sebou.

Ak sa jednotlivec odmieta zamyslieť a pochopiť, čo je mu Zhora dané skrz Rozlíšenie (ktoré trvá niekedy krátku chvíľu, potom sa stratí, keď sa mu človek nevenuje*), tak neusporiadaná a správne nepochopená informácia sa v jeho psychike hromadí a jeho videnie sveta sa mení na kaleidoskop, ktorý je ako základ pre zmysluplné správanie v živote nevhodný.

Medzi «to» a od neho odlišným «nie to» je vždy nejaká «hranica» (hoc aj v podobe súboru nejakých ďalších «to» — «nie to»). Ak túto hranicu pridáme ako vlastnosť/atribút aj objektu rozlišovanému ako «to», aj objektu rozlišovanému ako «nie to», po čom «hranica» prestane byť «pásmom nikoho», tak na samotnej «hranici» «to» bude totožné s «nie to».

No po takomto hraničnom stotožnení[175]každého «to» a všetkých «nie to» sa «kaleidoskop» roztrieštených/nedefinovaných «to» — «nie to» zloží do «mozaiky».

Uvedené neznamená, že hraničné stotožnenie musí byť stanovené raz a navždy: život sa mení, a tak aj «mozaika» sa musí meniť, odrážajúc v sebe jeho nový obraz, inak jedinec zaostane za životom a stratí sa v situáciách, na ktoré nie je pripravený. Aj tak sa takáto meniaca sa «mozaika» nesporne odlišuje aj od «kaleidoskopu», aj od stuhnutej «mozaiky», no nie absenciou vzájomných väzieb medzi jej elementmi, ale mobilitou dostatočne definovaných vzájomných väzieb a aktualizáciou súboru jak elementov, tak aj vzájomných vzťahov v nej.

Pritom všetkom L.R. Hubbard[176] nevyčleňuje hraničné stotožnenie objektov «A» a «В» z ním karhaného celkového stotožnenia A º В (navyše ním chybne zapísaného ako A=A), čo svedčí o chorobe jeho ducha celkovo a, predovšetkým, rozumu v súlade s ním samotným navrhnutou normou, pretože otázka o úlohe hraničných stotožnení v usporiadaní života jedincom a spoločnosťou je veľmi významná.

No neschopnosť poradiť si s hraničnými stotožneniami v súbore mnohonásobných rozdielov – to je prejav choroby rozumu a ducha, presahujúcej hranice psychickej normy, navrhnutej v dianetike a scientológii. A samotné normy psychického a intelektuálneho zdravia dianetiky a scientológie sú k takémuto druhu choroby nevšímavé (t.j. nedokážu ju zachytiť a identifikovať)*.

Mimo stavov tranzu, sú možnosti ľudského vedomia v otázke spracovania informácií ohraničené (maximum je 15 bit/sek. a 7 až 9 objektov naraz)[177], a preto len na základe mozaikového videnia sveta, schopného zbaliť kolosálne objemy informácií do  «kontajnerov» «to» — «nie to», zodpovedajúceho zvyčajným možnostiam vedomia, môže človek mať adekvátnu predstavu (v obrazoch svojho vnútorného sveta) o toku udalostí v živote a správať sa adekvátne Božiemu Zámeru, vedome riadiac čoraz objemnejšie toky informácií na podvedomých úrovniach svojej psychiky i v kolektívnom vedomí a podvedomí spoločenských skupín a celej spoločnosti, prebývajúc v harmónii s riadením, ktoré realizujú hierarchicky vyššie subjekty v Objektívnej realite.

12. Myšlienkové stromy[178]

V Zhľadom na to, čo sme si už povedali o rozdieloch, stotožneniach všeobecne aj hraničných stotožneniach vyvstáva ešte otázka o maximálne zovšeobecňujúcich stotožneniach[179] a prvotných rozdieloch v maximálnom stotožnení všetkého bez výnimky v Objektívnej realite.

Maximálne stotožnenie, zovšeobecňujúce všetko bez výnimky, možno nazvať jednoduchým slovom «všetko», no toto slovo je natoľko vyťažené v každodennom používaní, že jeho «automatické chápanie» v maximálne všeobecnom význame je pre väčšinu ľudí len sotva možné, pretože v ich psychike sa bude zamieňať s nejakým iným užším významom. Preto maximálne stotožnenie, zovšeobecňujúce všetko bez výnimky, možno nazvať špecifickejším termínom, známym z „Materializmu a empiriokriticizmu“ — «Objektívna realita»; v západnej kultúre je analógom slovo — «Universe», znamenajúce «Všeobecnosť», ktoré pochádza z latinčiny a zvykne byť prekladané do ruského jazyka (i ďalších slovanských)* so skresleným významom ako «Vesmír». Podľa informácií z Koránu sú prvotnými rozdielmi v Objektívnej realite Boh a stvorený Vesmír[180]. Pritom podľa Koránu sa všetky vierouky o mnohojedinnosti Boha považujú za jednu z variant mnohobožstva, ktoré islam odmieta.

Materialistický adeizmus, ten Boha na vlastné oči nevidí, a navyše ani nepočuje Jeho Jazyk, a preto stotožňuje stvorený Vesmír s Objektívnou realitou v celej jej plnosti a celistvosti. Príkladom toho je aj leninská definícia matérie, známa z vyššie spomenutého  „Materializmu a empiriokriticizmu“:

«Matéria je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je človeku daná v jeho vnímaní, ktorá sa kopíruje, fotografuje, zobrazuje našimi vnemami, existujúc nezávisle na nich.»

No odtiaľto sa rozbiehajú aj reťazce trhlín, oddeľujúce človeka a Objektívnu realitu, nemenne stotožňovanú s «matériou». Tvrdenie o «existencii matérie nezávisle od vnemov», predpokladá automaticky v jednom zo svojich významov aj tvrdenie, opačné k leninskému: nezávislosť vnemov a zmyslových orgánov od Objektívnej reality; a ako následok — nezávislosť samotného človeka od Objektívnej reality, v tom istom čase, keď človek aj so svojimi zmyslovými orgánmi a vnemovo podmienenými procesmi v jeho psychike a hmotnom tele je časťou tejto (všetkými zdieľanej) Objektívnej reality; časťou stvoreného Vesmíru.

Uvedené neznamená, že by sa V.I. Lenin vedome držal natoľko protirečivého názoru o nezávislosti človeka od «matérie», ale ním zvolená formulácia «definície matérie» objektívne štatisticky umožňuje aj takúto neprirodzenú úvahu, t.j. sprevádzanie jeho slov obrazmi, predovšetkým, na podvedomých úrovniach psychiky.

Pod «jazykom» v lomených zátvorkách «...» v tejto práci sa myslí každý kultúrou rozvinutý prostriedok odovzdávania informácie v spoločnosti od človeka k človeku: ústna a písomná reč, matematika, všetky druhy umenia a pod. To isté sa týka aj slov  s rovnakým koreňom «ako jazyk», umiestnených do lomených zátvoriek. Pod slovom pojem sa v tejto knihe rozumie: po prvé – existencia «jazykových» konštrukcií «jazykov» rozvinutých v kultúre (t.j. lexikálnych termínov*), a po druhé – existencia subjektívnych obrazov Objektívnej reality vo vnútornom svete človeka, presne zodpovedajúcich týmto «jazykovým» konštrukciám a možno zodpovedajúcich aj objektívnym obrazom zvyšnej Objektívnej reality.

Bez ohľadu na to čo konkrétne mal na mysli V.I. Lenin svojim výrokom o nezávislosti matérie (všeobecne) od človeka, priebeh rastu myšlienkového stromu je vždy podmienený definíciou (či už je správna alebo nie*) maximálne zovšeobecňujúcich stotožnení (maximálnych zovšeobecnení) a prvotných rozdielov. Aké maximálne zovšeobecňujúce stotožnenia a prvotné rozdiely sú v nich odkryté – tak vyzerá aj «strom myslenia», v ktorého vzhľade sa črtá «mozaika» pojmov a obrazov nezaobalených do «jazykových» konštrukcií (t.j. obrazov bez pojmov, vnímaných človekom ako nejaké subjektívne alegorické symboly, „archetypy“, vidiny, mámenia a pod.).