·      alebo je číselná zákonitosť — následkom existencie obrazu (alebo inej informácie).

Inými slovami, či je algebra základom harmónie, alebo je harmónia základom algebry. Z nášho pohľadu, v hraniciach Vesmíru je tento spor neplodný, pretože matéria vždy a vo všetkých prípadoch je nositeľkou číselných zákonitostí, neoddeliteľne spojených s priestorovými obrazmi alebo inou informáciou. Vo vzťahu k Vesmíru ako celku je Božie predurčenie Najvyššou Mierou a táto podmieňuje existenciu Vesmíru v nerozdeliteľnej trojjednote matérie, číselnej zákonitosti (miery), obrazov a melódií (informácie). Slovo — to je jedna z mier: «Na počiatku b [216] slovo a slovo b u Boha………»»» (Ján, 1:1). A hľa pokračovanie: «… a Boh b slovo», z nášho pohľadu — je od štvorhypostázneho Amuna.

Všetko toto umožňuje pochopiť, že verš v súre 2:25 Koránu, nazvanej «Rozlíšenie», poukazuje na systém OBJEKTÍVNYCH nemenne prvotných rozdielov (maximálne zovšeobecňujúcich stotožnení), ktoré ležia v základoch Vesmíru: matéria, informácia, miera v ich nerozlučnej trojjednote.

A tento systém trojjednoty matérie-informácie-miery — maximálne zovšeobecňujúcich pojmových kategórií a ich vzájomných väzieb v rámci Vesmíru – je spoločný pre pochopenie a opis všetkého v hierarchii Vesmíru od mikrokozmu až po makrokozmos, vrátane života civilizácie. A preto, v koránickom videní sveta je trojjednota matérie-informácie-miery, ktorá je charakteristická pre celý Vesmír i jeho fragmenty, skutočne nerozdeliteľnou trojicou jednej podstaty, ktorú Boh miluje.

Treba si všimnúť aj to, že z pohľadu človeka, uznávajúceho akt tvorenia Vesmíru Bohom ako objektívnu pravdu, danú v Zvestovaní Zhora, — je videnie sveta štvorhypostáznosti hmoty-ducha-priestoru-času prejavom nielen «Ja-centrizmu», ale aj bezbožnosti, ktorá, ak aj vyúsťuje do hľadania Boha, uchovávajúc si však svoju kvalitu, tak sa stáva panteizmom – zbožšťovaním Vesmíru. Toho príkladom bol štvorhypostázny staroegyptský Amun (Amon). Alebo, napriek uznávaniu aktu tvorenia Vesmíru, priamo vyhlasuje svoju nevôľu byť súčasťou «dynamiky Najvyššej Bytosti»[217], nepremýšľajúc ani o príčinách, ani o následkoch takého svojho rozhodnutia nepatriť do «dynamiky Najvyššej Bytosti», ktorú zvyčajne nazývajú «Boží Zámer». V ešte jednom ďalšom variante sa zbožšťuje fyzikálne vákuum, prenikajúce celým stvoreným Vesmírom.

Pri analyzovaní a opise všetkého prebiehajúceho vo Vesmíre-trojjednote musí človek porovnávať všetko, čo je mu dávané v Rozlíšení s troma už vytýčenými pojmovými kategóriami prvotných odlišností a maximálne zovšeobecňujúcich stotožnení, chápanými v tomto kontexte takto:

1. MATÉRIA — to, čo sa z-OBRAZ-uje, prechádza z jedného stavu do druhého a má usporiadanosť, ktorá sa mení v procese vplyvu jedných materiálnych objektov (procesov) na iné. Matéria, to je konkrétne:

·      hmota v tuhom, tekutom a plynnom skupenstve;

·      plazma, to jest vysoko ionizovaný plyn, v ktorom molekuly chemických väzieb strácajú svoju stabilitu a rozpadajú sa, a atómy chemických prvkov strácajú elektróny, ktorých energia je väčšia, než energetické úrovne stabilných orbít;

·      elementárne častice a kvanty rôznych druhov žiarenia, pri pohľade zvonku vyzerajúce ako častice, a pri preskúmaní podstaty týchto častíc, vyzerajúce ako postupnosť vĺn vo fyzikálnom prírodnom vákuu alebo v matérii, nachádzajúcej sa v iných agregátnych stavoch;

·      statické a dynamické polia vo fyzikálnom prírodnom vákuu, schopné silového vplyvu rôzneho druhu na všetky druhy matérie;

·      samotné fyzikálne vákuum v nevybudenom (neexcitovanom) stave, vytvárajúce z „ničoho“ elementárne častice (kvanty energie), a takisto ich náhle pohlcujúce, kvôli čomu tieto častice dostali názov „virtuálne“. Z tohto pohľadu, všetko vymenované pred nevybudeným fyzikálnym vákuom je fyzikálnym vákuom, vyvedeným z agregátnej rovnováhy, t.j. vybudeným vákuom.

Posledné je uvedené preto, lebo zrodenie a pohltenie virtuálnych častíc fyzikálnym vákuom možno chápať aj ako poukázanie na fakt, že všetky druhy matérie, okrem vákua v nevybudenom stave, sú vákuom vo vybudenom stave.

Matéria prechádza z jedného ustáleného stavu (rovnovážneho režimu, rovnovážneho stabilného procesu), majúceho vnútornú dynamiku, do druhého, vyžarujúc pritom svoju alebo pohlcujúc vonkajšiu energiu. „Energia“ sa vo fyzike definuje ako schopnosť vykonávať mechanickú prácu a všetky druhy energie prechádzajú jedna do druhej v určitej miere, nachádzajúcej vyjadrenie formou číselných konštánt a koeficientov v matematickom zápise fyzikálnych zákonov, a v tomto zmysle sú si vzájomne ekvivalentné. Ale keďže agregátne stavy matérie (stabilné rovnovážne procesy) sa odlišujú energopotenciálom (energetickou hĺbkou ich vnútornej dynamiky) a energia priteká aj odteká z každej štruktúry vo Vesmíre ako prúd nejakého druhu matérie (kvánt žiarenia, poľa a pod.), tak v kontexte tejto práce sú si «energia» a «matéria» — ekvivalentné. Rozdiel v použití oboch termínov je v tom, že termín «matéria» sa používa predovšetkým vo vzťahu k stabilným rovnovážnym procesom (agregátnym stavom) a «energia» k rôznemu typu prechodných procesov, pretože «energia» podmieňuje možnosť alebo nemožnosť ich uskutočnenia.

2. INFORMÁCIA[218] — samo osebe nemateriálne „čosi“, ktoré nezávisí ani od kvality materiálneho nosiča, ani od množstva matérie (energie) ho nesúcej. No bez materiálneho nosiča toto „čosi“ vo Vesmíre samostatne neexistuje, nie je vnímané, neprenáša sa.

3. MIERA — Bohom predurčená mnohorozmerná matrica možných stavov a premien matérie, uchovávajúca informáciu vo všetkých procesoch; vrátane informácie o minulosti i o predurčenom smerovaní ich objektívne možného toku, t.j. o príčinno-následkových podmienenostiach v ich proporcionalite.

Vo vzťahu k informácii (dávajúcej matérii obraz), všetka matéria, všetky materiálne[219] objekty, sú nositeľmi spoločného celovesmírneho hierarchicky organizovaného mnohoúrovňového informačného kódu — celovesmírnej miery. Vo vzťahu k informácii je miera kódom (ľudský jazyk je čiastková miera, lebo je jedným z informačných kódov, patriacich do celovesmírneho systému kódovania informácií). Vo vzťahu k matérii táto celovesmírna miera je mnohorozmerná (obsahujúca čiastkové miery) pravdepodobnostná matrica jej možných stavov, obrazov a premien, t.j. „matrica“ pravdepodobností a štatistických predurčeností[220] možných stavov. Je to svojho rodu «mnohovariantný scenár existencie Vesmíru», predurčený Zhora. On štatisticky predurčuje usporiadanosť čiastkových materiálnych štruktúr (ich informačnú hĺbku) a cesty ich premeny pri pohltení informácie zvonku i pri strate informácie (samozrejme nesenej matériou).

Jedno aj druhé môže byť sprevádzané narušením ideálnej proporcionality, harmónie jak jednotlivých fragmentov štruktúry, tak aj jej celkovej hierarchie. Strata proporcionality je degradáciou, no vo vzťahu k hierarchicky nadradeným štruktúram a systémom, zahŕňajúcim do seba množstvo štruktúr, degradácia nejakých jej čiastkových fragmentov môže byť rozvojom štruktúry (systému) ako celku. Takto kvetný púčik prechádza cestou: púčik, puk, kvet, plod, semeno, rastlina: a degradácia elementov je neoddeliteľná od rozvoju celkového systému a hierarchicky vyšších systémov, ktorých je súčasťou.