V jednej z kapitol autor skúma otázku, či Rusko bolo koloniálnym impériom, či malo kolónie, alebo to boli iba jeho pohraničné periférie. On píše: «prvým typom periférií sú územia zachvátené Ruskom: Kazachstan, Stredná Ázia, Kaukaz a Zakaukazsko, časť Sibíri, Ďaleký Východ». Tu autor očividne zavádza. Otázka znie: komu boli tieto územia zachvátené? .. áno, nikomu! Je to len propagandistická finta. V tom je aj celý problém, pretože žiadne zachvátenie nebolo. Spomeňte si aspoň na Georgievský traktát z roku 1783 o vstupe Gruzínska do zostavy Ruska.
Ale to je len omrvinka. Autor ďalej analyzuje ako sa národu v impériu žilo. Píše o židovských pogromoch r. 1905, o povstaniach chivských Turkménov r. 1913, o tom ako «počas Stolipinovej reformy boli kolonizované obrovské územia Kazachstanu a Strednej Ázie» a ako počas tejto „kolonizácie“ bolo miestnemu obyvateľstvu odobratých 30 mil. desjatin[79] zeme. A ďalej je tu veľmi príznačný citát: «A tá najhlavnejšia otázka: možno tvrdiť že Rusko bolo väzením národov? Neponáhľaj sa s odpoveďou... (výzva k žiakovi. — M.S.), ale zváž, že tými najviac skúšanými národmi v impériu boli Židia, Arméni, Poliaci». Toto má byť školská učebnica? Nie, nie je to učebnica, to je moderná goebbelovská propaganda!
Jednako, to ešte nie je všetka špina, ktorou obdaroval pán Doluckij žiakov. Citát: «ale pravé vyčíňanie šovinizmu veľkorusov-reakcionárov je spojené s honom na židov. Noviny „Ruská vlajka“ žiadala: «Židov treba umelo postaviť do takých podmienok, aby postupne vymierali». A nasleduje otázka k žiakovi: «možno vieš, že s podobnými výrokmi vystupujú aj v našej dobe „ruské patriotické organizácie“, vrátane združenia „Pamäť“. Čo si myslíš, možno takýto postoj považovať za patriotický? Prečo tak nenávideli a nenávidia židov v našej krajine?». A toto je potrebné okomentovať. Po prvé, zaváňa to tu podnecovaním k etnickej nenávisti, nie len proti židom, ale aj proti rusom. Po druhé, prišiel som k záveru, že autora vôbec nezaujíma názor žiaka. On naopak, nanucuje mu svoj názor, a žiakovi zostáva už len súhlasiť. — Čo je z pedagogického uhla pohľadu neprípustné. Autor pripisuje ruskému národu tie vlastnosti, ktoré nikdy nemal. Rusi nikdy neboli šovinisticky naladení, Rusi nikdy nevyzývali k likvidácii toho či onoho národa.
A to ešte nie je všetko. O Nikolajovi II a rodine Romanovcov píše autor nasledovné: «Nikoho, okrem seba, svojej ženy a detí, imperátor Nikolaj Alexandrovič nemiloval. Čo už, sú aj horšie veci: ak tyran výlučne z lásky k sebe, zabúda na všetko a všetkých, to je ale skôr klinický prípad. Nikoho imperátor neľutoval, nikoho si nevážil... Jediná výnimka z tohto pravidla platila pre Rasputina... V cárskej rodine vždy panovala mystická atmosféra. Čarodejníci, bosoráci, veštkyne, pútnik Antonij, Matrjona-bosá boli obľúbencami imperátorky. Teraz k Rasputinovi. Nuž, tento „starec“ diskreditoval monarchiu, šírili sa klebety o cárovnej a Rasputinovi». A to je čo? Vari toto môže vychovávať k patriotizmu? Skôr naopak. Takto písať o cárskych mučeníkoch, ku ktorým sa modlia tisícky veriacich, — to je, mierne povedané, rúhanie a pľuvanec do tváre pravoslávnym ľuďom. Čo si myslíte, ako by pochodil pán Doluckij, ak by táto „učebnica“ vyšla v roku 1937? Odpoveď je zrejmá. Možno sa učiť z takejto „učebnice“? Odpoveď je tiež zrejmá.
Samotné vydanie tejto knihy nie je prekvapivé. Po prvé, bola vydaná za peniaze a pri podpore nemálo známeho amerického magnáta Sorosa. Po druhé, mali sme zástupcu ministra vzdelávania: pána Asmolova. A tento oznámil svojim anjelsky znejúcim hláskom, že treba zmeniť mentalitu ruského národa. To je teda sila, na zástupcu ministra! A tak aj menil mentalitu spoločne s pánom Doluckým, pod vedením pána Sorosa.
A tu vzniká otázka: a čo je občanovi USA p. Sorosovi do ruského vzdelávania? A to, že Rusko v 21.storočí zostane najbohatšou zásobárňou prírodných surovín a energonosičov. No v USA, bez ohľadu na to, že väčšina nálezísk ropy, plynu, železnej rudy je zakonzervovaných, zásoby nerastného bohatstva sa stenčujú, a za niekoľko rokov tam môže nastúpiť energetický hlad. Preto už 15 rokov sa vedie s Ruskom tichá vojna, s cieľom urobiť z nej surovinový doplnok pre USA. Táto vojna sa ale nevedie prostredníctvom barbarského bombardovania a otvorenej genocídy, ako to bolo v Juhoslávii, ale cestou ideologických diverzií, v realizácií ktorých hlavnú úlohu hrá p. Soros. Podstata týchto diverzií spočíva v tom, že počnúc školou, ruskému národu «premývajú mozog», robia z neho biorobota. Aby v budúcnosti nenamietal voči tomu, ak sa Rusko fakticky stane surovinovým doplnkom USA, právne — ich kolóniou, a on sám — otrockou pracovnou silou, kŕmiaci sa trávou a pracujúci 22 hodín denne. Súhlasíte, že to je veľmi podobné na Hitlerov plán ovládnutia celého sveta. A najhoršie je to, že takéto plány existujú, sú vypracované CIA a Štátnym oddelením USA a už sa realizujú. Ináč by nebolo ani Sorosa, ani Asmolova, ani Doluckého učebnice.
Na základe vyššie povedaného možno urobiť záver, že degradácia ruského vzdelávania v školách je procesom, ktorý nie je spôsobený vnútornými príčinami, ako: nedostatok prostriedkov, nízke zárobky obyvateľstva, absencia národnej idei. Tento proces je výsledkom premysleného pôsobenia síl nepriateľských voči Rusku.
Za účelom neutralizácie následkov degradácie školského vzdelávania, ktoré sa objavia už za 10 rokov, treba uskutočniť jeho reformu. Je treba patriotické vzdelávanie v školách, ktorého hlavný princíp musí spočívať v tom, že ruský štát je založený na bratskej svornosti ruských ľudí, na ich vernosti Bohu, Vlasti, štátnej moci a zákonu. Potrebná je aj duchovná výchova v škole, založená na pravoslávnych tradíciách. Ak sa toto v najbližšej dobe nezrealizuje, potom existencia Ruska ako nezávislého štátu zostane sporná, v Rusku nezostane ani jeden patriot, ktorý by sa nezištne postavil na ochranu Vlasti» (M.V.Sinicyn. „Školské vzdelávanie očami staršieho žiaka“ článok v internetovej verzii časopisu „Ruský domov“, № 9, r. 2000[80]).
T.j. nespokojnosť s učebnicou histórie I.Doluckého bola vyjadrená tri roky (teda dosť dlho) predtým, než na túto učebnicu uprela pozornosť administratíva prezidenta, a samotná nespokojnosť nevychádzala zo štátneho aparátu, ale z ruského národa, hoci v uvedených výčitkách k učebnici sa prejavil názor zďaleka nie celého národa.
Napriek tomu, v roku 2000 „nezávislé“ média Ruska a zahraničia neuznali za potrebné vytiahnuť na svetlo tento fakt, a otvoriť diskusiu na tému: v čom je zlá a v čom je dobrá učebnica Doluckého; treba ju ponechať ako odporúčanú učebnicu v školách, alebo treba jej nielen odobrať odporúčací grif, ale aj zakázať vyučovanie histórie vo všetkých školách Ruska na jej osnove?[81]. Príčina toho spočíva v tom, že z uhla pohľadu pohlavárov Médií je učebnica dobrá práve preto, lebo zasieva do psychiky jednotkárov, — ambicióznych a karieristov, — rozvrat a opovrhnutie k ich Vlasti, a všetkých ostatných, — tých, ktorí názory autorov učebnice neprijímajú, — odsudzuje k horšiemu vzdelaniu a štvorkám.
No akonáhle štátnosť odporučila vede naštudovať si čo píšu v učebniciach histórie a ako to korešponduje s reálnou minulosťou dejín, — začala narastať hystéria na tému: „V Rusku sa dostal k moci tyran, ktorý chce zostať nedotknutý kritikou a preto potláča osobnosť výrazného svojrázneho učiteľa s demokratickými názormi, autora veľmi dobrej učebnice, bez ktorej deti nikdy nespoznajú pravú históriu“.
Inými slovami, uvedené úryvky z rôznych článkov ukazujú, že história (ako prúd udalostí, odohrávajúcich sa v minulosti) je pre nás všetkých spoločná, jedna jediná. No a subjektívnosť predstáv o tomto prúde udalostí, o príčinno-následkových súvislostiach v ňom, o prejavoch vôle a slabošstva tzv. «historických osobností» a tzv. «jednoduchých ľudí» v ňom, — je javom početným, opisovaným štatistikou. A samotná štatistika subjektivizmu predstavuje historický fakt v každej epoche, a jej zmena je sama osebe jedným z procesov v prúde rozvoja kultúry a psychiky ľudí.