Avšak tieto predpoklady, ktoré možno reálne potvrdiť faktami[91], vzápätí tiež privádzajú k otázkam o povojnovej histórií ZSSR:

- Ak sa v krajine viac než pol storočie po zavŕšení vojny našim víťazstvom[92]stále kultivuje mýtus o tom, že začiatok vojny bol nečakaným napriek historickej realite, znamená to teda, že predvojnové sprisahanie zradcov Vlasti zvíťazilo a v r. 1991 práve ono priviedlo ZSSR k akoby nevyhnutnému krachu a rozpadu?

- Takže nočné mory „demokratizácie“ na území ZSSR v 1990-tych rokoch neboli výlučne výsledkom svojráznej degradácie ZSSR, ale obsahujú aj  zvonka[93]cielene organizovanú zotročujúcu zložku, podporovanú zradcami vo vnútri krajiny? Stalin teda nebol tyranom a paranoidným despotom?

- A bývalého Národného komisára VMF N.G.Kuznecova po vojne očierňovali[94]cielene z pomsty za to, že v roku 1941 zničil plány sprisahancov a ich zákulisných pánov?

- Takže  sprisahanie napokon nebolo anti-Stalinské (ako sa to pokúšajú predkladať mnohí), ale antinárodné, keďže vo výsledku tohto sprisahania zahynuli milióny sovietskych ľudí, ktorých sprisahanci zlomyseľne nastražili pod útok v pohraničných bitkách r.1941 v mene uskutočnenia cieľov svojich pánov?

No pokiaľ nevieme, že V-M Flotila ZSSR prijala vojnu v plnej bojovej pohotovosti, a pokiaľ nemáme obraznú predstavu o tom čo je to riadenie štátu, vrátane riadenia Ozbrojených síl(a takáto neznalosť je vlastná väčšine žiakov), potom mýtus o nečakanom napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom výhradne vinou J.V.Stalina a L.P.Beriju sa zdá byť historicky hodnoverným. A v takom prípade človek nemá dôvod k tomu, aby si kládol všetky nami vyššie položené otázky a tiež ďalšie, ktoré sme v tomto texte nezadali. Taktiež nemá žiaden dôvod, aby hľadal odpovede na podobné otázky[95].

Väčšina obyvateľstva má svoju predstavu o dejinách utvorenú na základe toho, čo sa píše v učebniciach. Práve preto je pre budovanie budúcnosti tak dôležité to, ako učebnice histórie interpretujú minulosť, a najmä základné učebnice, z ktorých sa učí drvivá väčšina ľudí.

Jednako ale, môže vyvstať otázka: A kde je možné vyhľadať fakty, ktoré autori učebníc zamlčujú? Odpoveď na ňu je jednoduchá: Množstvo svedectiev je roztrúsených v memoárnej literatúre, domácej i zahraničnej.

Ľudia žijú, čo-to robia, a potom píšu spomienky. A v tejto memoárnej literatúre, ktorá dáva oveľa širšiu a plnšiu predstavu o ich dobe, je obsiahnutých množstvo svedectiev o faktov, ktoré neboli do kurzov histórie a historických traktátov z rôznych príčin zaradené, a ktoré redaktori a cenzori (ak boli) zo spomienok nevyškrtli preto, lebo nedokázali pochopiť ich význam. T.j. treba viacej čítať, nie len zízať na televízor hltajúc videofiltrát, a nehrať sa počítačové túlačky-strieľačky alebo „futbal“ na obrazovke monitora. A aby sme dokázali prečítať viac, a zvládať popritom množstvo iných vecí, treba si raz vyhradiť čas a osvojiť si rýchločítanie, aby sme vedeli čítať nielen po slovách (ako sa dnes učí v škole), ale tempom listovania strán knihy, čomu v škole neučia[96].

Takto vyššie uvedený príklad ukazuje, že «objektívnosť» učebnice histórie sa neprejavuje len vo faktoch, v ich množstve. A nie je dôležité či historik nespomína určité fakty na základe zlého úmyslu, uvedomujúc si, že by mohli zničiť ten historický mýtus ktorý sám buduje, plniac tak objednávku tých-ktorých politických síl; alebo ich nespomína z iných príčin: z vlastnej nevedomosti (úzkeho obzoru, neerudovanosti); následkom toho, že určité fakty sú držané v tajnosti štátom či mafióznymi korporáciami, prítomnými v spoločnosti; alebo preto, že historik sám nechápe historickú dôležitosť faktov o ktorých vie, ale nezaraďuje ich do rozprávania, pretože nevidí ich vzájomné prepojenia s inými faktami jak oveľa skoršími, tak aj oveľa neskoršími.

A na druhej strane, príklad postoja k učebnici I.Doluckého odporcami jeho verzie histórie tiež ukazuje, že kritika (kohokoľvek) pohľadov na históriu ignorovaním alebo neprijatím akýchkoľvek oznamovaných informácií, hoci aj sama osebe prináša uspokojenie samotnému kritikovi a jeho čitateľom, avšak nevykazuje spôsobilosť odhaliť neadekvátnosť neprijateľných pohľadov, a zároveň aj ich zlomyseľnú lživosť[97].

Veď veci, ktoré sa v učebnici I.Doluckého nepáčili M.V.Sinicynovi, sa v dejinách Ruska odohrali: bolo aj rozdávanie pozemkov presťahovalcom, čo sa stalo príčinou búrenia sa miestneho obyvateľstva (chivských Turkménov); a v okolí cárskej rodiny sa motalo množstvo avanturistov, z ktorých niektorí sa uchádzali o rolu «kurátorov» ruskej politiky[98].

A napríklad noviny „Ruská vlajka“ naozaj žiadali: «Židov treba umelo postaviť do takých podmienok, aby postupne vymierali», ako o tom informuje I.Doluckij. Avšak popierať tieto veci, ako aj mnohé iné fakty uvedené I.Doluckým v jeho učebnici by bolo hlúpe, dokonca aj napriek tomu, že I.Doluckij nedal vo svojej učebnici k nim presné bibliografické odkazy (číslo vydania novín, autor, názov článku, strana, knižnica, evidenčné číslo archívneho zväzku). Bolo by to hlúpe preto, lebo keď sa pozriete do polygrafickej produkcie Ruska z čias 1844 — 1917, tak v nej nájdete veľa podobných vecí. V každom prípade, spoločne s týmto nájdete aj množstvo iných svedectiev[99], ktoré Vám neumožnia súhlasiť s pozíciou I.Doluckého, a prídete k záveru, že otázky ktoré predložil žiakom nezodpovedajú reálnym historickým okolnostiam, o ktorých svedčí prieskum oveľa širšieho spektra ruských knižných publikácií a periodických vydaní tých rokov. To posledné Vás postaví pre otázku, kto je vlastne samotný I.Doluckij: nevzdelaný samoľúby grafoman? alebo ostrieľaný cynický gauner? A tiež pred otázku: kto a s akým cieľom využíva I.Doluckého? A prečo niektorí historici a učitelia «skalopevne stoja» za jeho učebnicou?

T.j. na vyvrátenie lži, vytváranej na základe historicky hodnoverných faktov (!!!), treba do historickej koncepcie oponenta doplňovať iné fakty, ktorých zmienke sa on bráni buď z dôvodu svojho vlastného  subjektivizmu, alebo pretože sám vie, že tieto fakty roztrhajú na kusy ním tak starostlivo budovaný historický mýtus[100]. Avšak po predložení na posúdenie iného historického faktu, s ktorým sú spojené otázky rúcajúce tú či onú koncepciu historickej minulosti, sú jej prívrženci:

·    Buď vynútení sa od nej dištancovať, a niektorí z nich Vám čestne poďakujú za to, že ste ich oslobodili z moci falošných predstáv o dejinách,

·    Alebo sú nútení «stratiť tvár» a vymýšľať si idiotské odpovede na podobné otázky.

Kým však prívrženci lživej koncepcie historickej minulosti majú pod svojou kontrolou systém vzdelávania a médií (ako je to v prípade ochrancov I.Doluckého) a zároveň aj masové umenie[101], tak môžu rozprúdiť kampaň zamlčovania pre nich neprijateľnej koncepcie minulosti a podnecovať propagandistickú kampaň na záchranu pre nich prijateľnej koncepcie, vysýpajúc na ľudí množstvo historicky hodnoverných faktov, potvrdzujúcich ich verziu, avšak len za podmienky, že rovnako hodnoverné fakty, ktoré ich verziu rúcajú, ostanú starostlivo a cielene zamlčované a skrývané.