Kremeľ sa postaral vybaviť revíziu učebníc, ako želanie národa. Podľa svedectva novín „Kommersant“, pán Putin vo svojom liste píše: „Zdieľam pocity a názory veteránov Veľkej Vlasteneckej vojny. Nariaďujem v čo najkratšom čase pozvať vedcov a historikov na posúdenie situácie s učebnicami histórie pre stredné školy. Výsledky práce treba oznámiť k 1. februáru“.
Učebnica „Vlastenecká história 20. storočia“ bola zakázaná v školách v novembri nariadením Ministerstva vzdelávania. Okolo 20 000 exemplárov tejto učebnice čítali 16-17 roční žiaci – vnímaví budúci voliči.
Kniha bola napísaná učiteľom histórie Igorom Doluckým a rozoberá vzostup k moci pána Putina. Kniha žiada učiacich sa „vyvrátiť alebo dosvedčiť“ vyjadrenie žurnalistu Jurija Burtina ohľadom „osobnej moci Putina a autoritárnej diktatúry“».
Na konci článku zmienený — «vzostup k moci pána Putina» — nemôže byť hlavným obsahom učebnice „Vlastenecká história 20. storočia“ už len preto, že je to iba jedna z epizód mnohotisícročnej histórie Ruska; tým skôr nie konečný cieľ (nehovoriac už o tom, že predstavovať celú históriu Ruska v 20. Storočí ako prípravu na príchod k moci V.V.Putina v roku 2000 — je tiež hlúposť). A toto — nie je chybou prekladu z angličtiny: „The Guardian“ skrátka drzo klame a motá hlavy svojim čitateľom[72], tým že prezentuje vec takýmto spôsobom a podáva tak absurdné informácie o charaktere historického vzdelávania v Rusku.
A pre nespokojnosť s budúcimi zmenami charakteru prednášania historicko-sociologických disciplín v ruských školách, majú sily ktorým posluhuje „The Guardian“ aj svoje dôvody. Článok na stránke «Revkom.com»[73] vrhá na nich svetlo. Ukazuje sa, že pri návšteve Ruskej štátnej bibliotéky (v minulosti Bibliotéka V.I.Lenina) toho istého 27.novembra 2003 pri debate so vzdelanými historikmi V.V.Putin ako hlava štátu vyslovil určité požiadavky na učebnice histórie:
«“Moderné učebnice pre školy a univerzity sa nesmú stať priestorom pre nový politický a ideologický boj, — oznámil prezident, — v týchto učebniciach musia byť prezentované historické fakty, musia pestovať pocit hrdosti k svojej histórii, k svojej krajine“.
“Svojho času, — pokračoval Putin v hodine dialektiky[74]— historici kládli dôraz na negatíva, pretože vtedy bolo úlohou rozbiť predchádzajúci systém; teraz máme inú, tvorivú úlohu. Pri tom je treba odstrániť šupku aj penu, ktoré sa za tie roky nazbierali“[75].
T.j. boli časy, napríklad začiatkom 90-tych rokov, keď knihy Doluckého boli potrebné na rozvracanie, ale teraz už nie, teraz je potrebná iná história».
Aj znepokojenie „The Guardian-u“ priamym nariadením hlavy ruského štátu: zmeniť charakter prednášania histórie v školách a univerzitách, možno pochopiť: na Západe majú pocit, že v ruskej politike sa úlohy menia nie len následkom ich «automatickej» kontinuity v prirodzenom chode času; ale úlohy sa menia okrem iného aj preto, lebo v Rusku získavajú moc aj iní organizátori úloh — nelegitímni z uhla pohľadu pohlavárov Západu. Jednako, pre „The Guardian“ je nemožné verejne posudzovať samotnú podstatu jak čisto ruských úloh, tak aj úloh vštepených do ruskej politiky zo Západu, pretože pre pohlavárov Západu by to bolo samoodhaľujúcim.
Alebo je možné, že skutočne majú obrancovia I.Doluckého a jeho učebnice pravdu? O to viac, ak spomedzi školských pedagógov, — profesionálov vo vyučovaní histórie, — sa rozliehajú takéto názory:
«Učitelia si myslia, že táto učebnica je dobrá a nevšedná. Učebnica „Vlastenecká história 20. storočia“ od Doluckého, ktorej, podľa slov jej autora, plánuje ministerstvo vzdelávania odobrať grif svojho odporučenia, — „je jednou z dobrých kníh“, povedala vo vysielaní rádia „Echo Moskva“ učiteľka histórie z moskovskej školy № 1619 Galina Semšova. „Učebnica je dobrá, pracovala som s ňou už dávno, ešte keď len začala vychádzať v malých brožúrkach, — vyjasnila učiteľka. — Mne sa páči jej prístup, dokumenty, je nevšedná“. Jednako, hoci táto učebnica bola odporúčaná ministerstvom vzdelávania RF, „k nášmu veľkému poľutovaniu, v školách tejto učebnice nebolo“, zdôraznila Semšova. Podľa jej slov, učebnica sa používala len v tých prípadoch, ak si ju žiaci zadovážili na svoje náklady, alebo učitelia ako metodickú pomôcku. „Do dnešného dňa niet v školách Moskvy ani jednej učebnice na tému vlasteneckej histórie 20. storočia pre 11.ročník“, — povedala Semšova. „Zaujímame sa o staré učebnice, vydané nanovo v 1993-94 rokoch“, — poznamenala. „Učebnice „Rusko a svet“ máme dvojmo, ale história Ruska v 20. storočí chýba“, — dodala učiteľka. Zaslúžilý učiteľ RF Jevgenij Jamburg: Snaha vrátiť sa k jednotnej učebnici histórie desí. „Dať grif ministerstva, alebo nedať, to je dosť seriózny nástroj riadenia“, — domnieva sa riaditeľ školy-lýcea číslo 109, zaslúžilý učiteľ RF Jevgenij Jamburg. — „Učebnice možno používať aj bez grifu, no grif je pre väčšinu riadiacich pracovníkov v Rusku formou odobrenia na používanie a sňatím vlastnej zodpovednosti“ Jamburg považuje učebnicu Doluckého za „dosť dobrú“. „Je veľmi autorská, s osobným postojom autora, — uviedol. — A to nie je zlé, pretože ak je učebnica zbavená osobitosti, deťom sa horšie číta“. Okrem toho, podľa názoru učiteľa, „učebnica je napísaná autorom, ktorý vyznáva princípy demokracie, a to je vážne“. „Samozrejme, učebnica Doluckého nie je bez chýb“, — povedal vo vysielaní «Echo Moskvy» Jamburg. —„No ukážte mi aspoň jednu takú učebnicu, a ak si zvolím taký cieľ, potom ako pedagóg a historik, môžem rozdrviť ľubovoľnú učebnicu“[76].
„Snaha vrátiť sa k jednotnej učebnici histórie desí“, — povedal učiteľ. „Už sme tu raz mali jednotnú učebnicu — „Krátky kurz VKS(b)“, ktorým sa pri Stalinovi zaoberali všetci“, — podotkol Jamburg. Podľa jeho názoru, „učebnica histórie vždy vyostruje ideologické spory“, preto je výhodnejšie, „ak existuje niekoľko rôznych učebníc histórie, a učiteľ i dieťa si majú právo vybrať“. Podľa Jamburgových slov, „nejde len o učebnicu, v skutočnosti ani jeden autor so štipkou sebaúcty v podmienkach aké sú dnes učebnicu písať nebude“. Objasnil, že „už niekoľko rokov je vyučovanie histórie prevedené na koncentrickú osnovu — to znamená, že deti od 5. po 9. Triedu musia prebrať celú históriu, a v 10. a 11. triede bude už len prehĺbenie“. Podľa slov Jamburga, „je to nereálne, preto tie učebnice sú veľmi odľahčené, a učitelia sú postavení do situácie, že naučiť kurz histórie seriózne a systematicky nie je možné“. „Ak sa úlohe zadajú nesprávne podmienky, tak nech by sa autori snažili akokoľvek, dobrý produkt sa podariť nemôže“, — dodal na záver» (publikácia V.Tulupova na Fóre „Kultúra“ Uralskej televíznej služby, téma „Tak to treba“[77]).
V každom prípade sú aj názory opačného typu:
«V roku 1994 bola vydavateľstvom „Mnemosyne“ vydaná učebnica „Vlastenecká história. XX storočie“ v náklade 200 tisíc exemplárov. Autorom učebnice bol pán Igor Ivanovič Doluckij. Poznávacia črta jeho „Vlasteneckej histórie“ je štýl jeho písania, zhodný so štýlom nemálo známeho televízneho moderátora Dorenko. Ten iba očierňoval Lužkova, Primakova a ďalších[78], no a pán Doluckij pre zmenu očierňuje Nikolaja II., rodinu Romanovcov a ruský národ. Celá „učebnica“ je nasiaknutá zarytou nenávisťou k Rusku, k jeho histórií. Uvediem niekoľko charakteristických úryvkov.