No napriek tomuto nezmyslu sa štátnosť môže rozvíjať aj na mnohonárodnom základe, obsluhujúc život mnohých národov, ktoré si buď nevybudovali svoju národnú štátnosť, alebo tých, ktorých národná štátnosť má v tej či onej miere obmedzenú suverenitu, nakoľko rad životných úloh takejto národnej spoločnosti sa rieši štátnosťou zdieľanou niekoľkými národmi,mnohonárodnou zložením v nej pracujúcich ľudí[81], ktorej moc sa rozprestiera na oblasti vzniku a dominancie niekoľkých národných kultúr.
Štátnosť RF je mnohonárodná štátnosť, spoločná pre všetky v nej žijúce ľudy. A v tejto úlohe sa rozvíja už niekoľko storočí: minimálne, počnúc prevzatím Kazane Ivanom Hrozným a vstúpením Tatarstanu do zostavy RF[82]. Pochopiteľne, že stotožňovať takýto mnohonárodný štát so štátom-národom, t.j. typom štátu aké prevládajú v Európe, je hlúposť alebo zlý zámer. O to viac je hlúposť alebo zlý zámer — pokúšať sa realizovať riadenie života spoločnosti v takomto štáte na základe sociálnych zákonitostí odhalených v živote štátov-národov.
A vo vzťahu k takejto štátnosti na jej podriadenom teritóriu niet «národných menšín», utláčaných štátnosťou nejakého «titulného národa» alebo štátnosťou korporácie «titulných národov», pretože dostup k práci v nej nie je určovaný pôvodom predstaviteľov toho-ktorého ľudu, ale pracovnými kvalitami a politickými zámermi uchádzačov.
V súlade s takýmto chápaním štátnosti a štátu, dejinne sformovaný stabilný národ môže mať zdieľanú sféru riadenia, do ktorej vstupujú tí jej predstavitelia, ktorí riadia kolektívnu činnosť v oblasti výroby produkcie, obchodu atď., no nemusí mať svoju vlastnú štátnosť.
Prvotná jazyková a celkovo kultúrna jednota, ktorá sa sformovala na ktoromkoľvek teritóriu, za prítomnosti v regiónoch tohto teritória niekoľkých oddelených sfér riadenia, realizovaného na profesionálnej osnove, je:
· buď procesom formovania národa z viacerých národností, z ktorých každá ma v čomsi svoju špecifickú sféru riadenia[83] (v prípade — stierania hraníc rozdeľujúcich regióny v oblasti samoriadenia spoločnosti[84] na základe ľudí-zjednocujúceho zmyslu života, presahujúceho hranice uspokojovania fyziologických a každodenných všedných potrieb, spoločného jazyka, umožňujúceho si navzájom rozumieť aj bez prekladateľov);
· alebo proces národnej izolácie, vedúcej k:
> vzniku niekoľkých príbuzných národov[85];
> alebo k asimilácii nefunkčných národov či oddelivších sa skupín ľudu inými funkčnými národmi[86];
> alebo k etnickej čistke na teritóriu osvojovanom pre vlastné potreby nejakými funkčnými národmi[87].
Vo všetkom ostatnom stalinská definícia sociálneho javu «národ» spĺňa potreby chápania vzájomných národných vzťahov za podmienky, že je tu adekvátne videnie tých javov, ktoré stoja za v nej obsiahnutými slovami «kultúra» a «národný charakter» (alebo «mentalita»). V súlade s povedaným, možno dať nasledovnú definíciu sociálneho javu «národ»:
Národ je dejinne sformované stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na báze spoločného: 1) jazyka, 2) teritória, 3) zmyslu života, odrážajúceho sa v jednote a ucelenosti sféry samoriadenia spoločnosti, realizovaného na profesionálnom základe, 4) mentality (národného charakteru), prejavujúcej sa 5) v ľudí-zjednocujúcej kultúre, na základe ktorej sa reprodukuje v nadväznosti pokolení. Len prítomnosť všetkých príznakov, vzatých spolu naraz, nám dáva národ.
Ľud, to je viac než národ.
Ľud — to je národ žijúci v oblasti dominovania jeho národnej kultúry (alebo kultúrne si blízke skupiny ľudu, ktoré sa nesformovali do národa) + národné diaspóry, t.j. nositelia príslušnej národnej kultúry, žijúci v oblastiach dominovania iných národných kultúr. Pritom diaspóry môžu stratiť jazykovú jednotu s obyvateľstvom v oblasti dominancie ich národnej kultúry, zachovajúc si s ním kultúrnu identitu v zvyšných aspektoch.
No dejiny poznajú aj oveľa širšie spoločenstvá než národné.
Civilizácia — to je jednota ľudu na nadnárodnej úrovni. Vzniká ak jeden a ten istý zmysel života je ideálom rôznych ľudov disponujúcich jazykovou a kultúrnou svojráznosťou, a tie tak či onak pracujú na >tom, aby boli tieto ideály uvedené do života. Ona neformálne zjednocuje mnohé ľudy, dokonca aj keď sa ich ideály ešte nestali životnou realitou. Zopakujeme ešte raz: «Kritériom ľudu nie je to, akým je, ale to, čo on považuje za krásne a pravdivé» (F.M.Dostojevskij), t.j. jadrom ľudu sú jeho ideály.
Pri takomto pohľade je dohľadná história ľudstva históriou regionálnych civilizácii, z ktorých každá sa vyznačuje určitými životnými ideálmi, ktoré ju odlišujú od iných regionálnych civilizácii. Západ (Európa za hranicami Ruska, Bieloruska, Ukrajiny; Severná Amerika, Austrália) — to je množstvo národov-štátov patriacich k jednej z regionálnych civilizácií planéty. RF-Rus — to je ďalšia regionálna civilizácia mnohých ľudov žijúcich v spoločnom zdieľanom štáte. Podľa údajov sčítania ľudu v r. 2002 rádovo 85 % obyvateľov RF nazvali seba ruskými, a ruský jazyk v tejto regionálnej civilizácii jedným z jej systémotvorných faktorov.
Posledný fakt našiel svoj prejav v samotnom jazyku. Slovo «ruský»[88] v starovekých textoch je vo väčšine prípadov prívlastkom zeme (Ruská zem), a nie ľudí žijúcich na tejto zemi. Ako etnonym sa toto slovo začalo používať až v posledných niekoľkých storočiach. A z gramatickej stránky je to prídavné meno, čo ho odlišuje od ostatných etnonymov, ktoré sú v ruskom jazyku všetky bez výnimky menami podstatnými. T.j. slovo «ruský» nevyjadruje národné spoločenstvo, ale civilizačné. A preto je zákonite použiteľné aj ku Slovanom, aj ku Tatárom, aj ku Gruzíncom, aj ku Kalmykom, aj ku predstaviteľom iných ľudov našej regionálnej civilizácie, a rovnako aj k predstaviteľom iných regionálnych civilizácii, ktorí sa na Rus prisťahovali[89]. Svoju národnú príslušnosť rozlišujeme, kým zostávame v hraniciach RF, no akonáhle vycestujeme za hranice, tak pre cudzincov sme všetci — „ruskí“; dokonca aj Ukrajinci a Bielorusi, žijúci po rozpade ZSSR v samostatných štátoch, neprestali byť časťou ruského mnohonárodného civilizačného spoločenstva a za hranicami územia bývalého ZSSR ich vnímajú ako ruských.
A tak podľa ukazovateľov rozvoja nadnárodných spoločenských inštitútov Západná civilizácia zaostáva za Ruskou civilizáciou o 400 rokov, nakoľko založenie Európskej únie, ktorá dala začiatok vzniku nadnárodnej štátnosti s jednotným kreditno-finančným systémom a legislatívou, so spoločným systémom vzdelávacích a iných štandardov atď., je zopakovaním toho, čo bolo v Rusku začaté ešte v časoch Ivana Hrozného.
A kvôli tejto objektívno-historickej civilizačnej odlišnosti je filozofia (a najmä – politická filozofia), zrodená na ideáloch a životnej skúsenosti národov-štátov, odsúdená k chybám, keď sa ňou splodené recepty pokúšajú použiť na odhalenie a vyriešenie problémov na Rusi. Príkladom toho bol pokus budovania socializmu na ideovom základe «mraksizmu»[90]. Príkladom toho boli aj liberálne reformy v postsovietskej RosSiónii.
A z odlišností zmyslu života regionálnych civilizácii Západu a Ruska, pramenia široko známe slová F.I.Tjutčeva (básnika-filozofa, diplomata), ktorí získal vzdelanie európskeho charakteru (t.j. západné), pričom svojimi zmyslami a nevedomými úrovňami vyjadroval Ruský duch (obsahujúci idey, nie vždy vyjadriteľné terminológiou západnej vedy): «Rozumom Rusko nepochopíš, / Lakťom bežným nezmeriaš, / Ono má osobité poslanie — / V Rusko možno len veriť». Práve z tohto dôvodu drvivá väčšina hodnotení Ruska a jeho perspektív Západom (ako aj Východom) je nezmyslom, pretože vychádzajú z iných civilizačných ideálov povýšených do bezalternatívneho absolútna.