Takže, jednotnosť národného charakteru na základe jednotnosti osudu, vzatá mimo povinnú spojitosť s jednotnosťou teritória, jazyka a ekonomického života.

Čo však zostane v takomto prípade z národa? O akej národnej jednotnosti môže byť reč u ľudí navzájom ekonomicky rozdelených, žijúcich na rôznych teritóriách a z pokolenia na pokolenie hovoriacich odlišnými jazykmi?

Bauer hovorí o židoch, ako o národe, hoci oni „vôbec nemajú spoločný jazyk“[53], no o akej „jednotnosti osudu“ a národnej spätosti môže byť reč, napríklad, u gruzínskych, dagestánskych, ruských a amerických židov, absolútne odlúčených jeden od druhého, žijúcich na rôznych teritóriách a hovoriacich odlišnými jazykmi?

Spomenutí židia, nepochybne, žijú spoločný ekonomický a politický život s Gruzíncami, Dagestáncami, Rusmi a Američanmi, v spoločnej s nimi kultúrnej atmosfére; toto nemôže nepridávať ich národnému charakteru svoju pečať; ak aj u nich ostalo niečo spoločného, tak je to náboženstvo, spoločný pôvod a niektoré zostatky národného charakteru. To všetko je nesporné. No, ako možno seriózne tvrdiť, že skostnatené náboženské obrady a zvetrávajúce psychologické zvyšky vplývajú na „osud“ spomenutých židov silnejšie, než živé sociálno-ekonomické a kultúrne prostredie, ktoré ich obklopuje? Ale veď len pri takom predpoklade možno hovoriť všeobecne o židoch ako o jednotnom národe.

A čím sa potom odlišuje Bauerov národ od mystického a sebestačného „národného ducha“[54] spiritualistov?

Bauer vytvára nepriechodnú líniu medzi „poznávacou črtou“ národa (národný charakter) a „podmienkami“ ich života, odtrhávajúc jedno od druhého. No čo iné je národný charakter, ak nie odrazom životných podmienok, ak nie chuchvalec dojmov získaných od okolitého prostredia? Ako sa možno ohraničovať len samotným národným charakterom, izolujúc a odtŕhajúc ho od základu, ktorý ho splodil?

Potom, čím sa, vlastne, odlišoval anglický národ od severoamerického koncom 18. a začiatkom 19. storočia, keď sa Severná Amerika ešte nazývala „Novým Anglickom“? Už, prirodzene, nie národným charakterom: lebo Severoameričania boli emigrantmi z Anglicka, vzali si so sebou do Ameriky, okrem anglického jazyka, ešte aj anglický národný charakter[55] a, samozrejme, nemohli ho tak rýchlo stratiť, hoci pod vplyvom nových podmienok sa u nich musel formovať vlastný osobitý charakter. A predsa, bez ohľadu na väčšiu či menšiu jednotnosť charakteru, oni už vtedy tvorili národ osobitý od Anglicka!

Očividne, „Nové Anglicko“, ako národ, sa vtedy odlišovalo od Anglicka, ako národa, nie osobitým národným charakterom, alebo nie natoľko národným charakterom, ako osobitým prostredím, životnými podmienkami.

Takto je jasné, že v skutočnosti neexistuje nijaký jediný rozpoznávací príznak národa. Existuje iba súhrn príznakov, z ktorých sa pri porovnávaní národov vyčleňuje výraznejšie buď jeden príznak (národný charakter), alebo druhý (jazyk), alebo tretí (teritórium, ekonomické podmienky). Národ predstavuje spojenie všetkých príznakov, vzatých dohromady.

Uhol pohľadu Bauera, stotožňujúci národ s národným charakterom, odtrháva národ od základu a premieňa ho na akúsi neviditeľnú, sebestačnú silu. Vzniká tak nie národ, živý a činný, ale niečo mystické, nepolapiteľné a záhrobné. Lebo, opakujem, čo je to, napríklad, za židovský národ, skladajúci sa z gruzínskych, dagestánskych, ruských, amerických a ďalších židov, ktorého členovia nerozumejú jeden druhému (hovoria odlišnými jazykmi), žijú na rôznych častiach zemegule, nikdy jeden druhého neuvidia, nikdy nevystúpia spoločne, ani v čase mieru, ani v čase vojny?

Nie, nie pre takéto papierové „národy“ zostavuje sociál-demokracia svoj národný program. Ona môže zohľadňovať len skutočné národy, konajúce a hýbuce sa, a nútiace tak brať na seba ohľad.

Bauer si zjavne pletie národ, ktorý predstavuje historickú kategóriu, s plemenom, ktoré je kategóriou etnografickou.

Napokon, Bauer sám, očividne, cíti slabosť svojej pozície. Na začiatku svojej knihy rázne hovorí o židoch ako o národe[56], no ku koncu knihy sa Bauer už opravuje, tvrdiac, že „kapitalistická spoločnosť im (židom) nedovolí zachovať sa ako národ“[57], asimilujúc ich s druhými národmi. Príčina sa ukazuje byť v tom, že „židia nemajú uzavretú kolonizačnú oblasť“[58], zatiaľ čo taká oblasť existuje, napríklad, u Čechov, ktorý sa, podľa Bauera, majú zachovať ako národ. Stručnejšie: príčina spočíva v absencii teritória.

Bauer, takto uvažujúc, chcel dokázať, že národná autonómia nemôže byť požiadavkou židovských pracujúcich[59], no on tým samotným neúmyselne prevrátil svoju vlastnú teóriu, odmietajúcu jednotnosť teritória, ako jedného z príznakov národa.

No Bauer ide ešte ďalej. Na začiatku svojej knihy on energicky tvrdí, že „židia vôbec nemajú spoločný jazyk a napriek tomu tvoria národ“[60]. No neprišiel ešte ani po sto tridsiatu stranu, a zmenil front, rovnako energicky tvrdiac: „niet pochýb, že žiadny národ nie je možný bez spoločného jazyka“[61] (kurzíva je naša).

Bauer tu chcel dokázať, že „jazyk je najdôležitejší nástroj ľudskej komunikácie“[62], no on tým zároveň neúmyselne dokázal aj to, čo sa dokázať nechystal, a konkrétne: nekonzistentnosť svojej vlastnej teórie národa, odmietajúcej význam spoločného jazyka.

Takto sama seba popiera teória zošitá idealistickými nitkami» (J.V.Stalin. Diela, zv. 2, Moskva, r. 1946, str. 292 — 303).

Definícia národa daná J.V.Stalinom, v plnom texte uvedenej kapitoly článku, sa prezentuje ako teória majúca základ v dejinnom procese, a nie len ako deklaratívna definícia termínu, v ktorom je vyjadrený subjektivizmus, proti ktorému možno postaviť iný subjektivizmus s nárokovaním si na pravdu poslednej inštancie. V tomto je aj prednosť definície J.V.Stalina, a týmto sa odlišuje od iných definícií termínu «národ».

Stalinská definícia národa[63] bola oficiálnou vedeckou definíciou v ZSSR aj v období po Stalinovi, hoci, uvádzajúc túto definíciu alebo štylisticky ju prepracujúc, sa na prácu J.V.Stalina «Marxizmus a národná otázka» po XX. zjazde KSSZ vo väčšine prípadov neodkazovali (okrem toho ona, ako aj ostatné diela J.V.Stalina, nebola opätovne vydávaná a bola vyňatá zo všeobecného dostupu v knižniciach). V podstate tie isté príznaky národa, ktoré dal J.V.Stalin vo svojej definícii, sa uvádzajú aj v dnešnej školskej učebnici «spoločenskej náuky»[64] pod redakciou L.N.Bogoljubova (zv. 2, «Človek a spoločnosť»[65]— učebnica pre 10. — 11. triedu, M., «Osveta», 8. vydanie, r. 2003), hoci aj nie sú zlúčené do strohej definície «národ»: historický charakter vzniku národov (str. 316, odsek 2), jazyk (str. 316, odsek 3), spoločné teritórium a ekonomická spätosť (str. 316, odsek 5), spoločná kultúra (str. 316, 317), v ktorej sa prejavuje a vďaka ktorej sa reprodukuje národný charakter v nadväznosti pokolení (hoci otázka o národnom charaktere a národnej psychológii učebnica ponecháva v zamlčaniach).

No v práci J.V.Stalina «Marxizmus a národná otázka» nie sú z rôznych objektívnych i subjektívnych príčin preskúmané témy, ktorých adekvátne chápanie je potrebné pre harmonizáciu vzájomných národných vzťahov v mnohonárodných spoločnostiach: