Vo vzťahu k narušiteľovi bola spísaná zápisnica o administratívnom delikte. Za jazdu po pešej zóne a chodníkoch, a tiež drobné chuligánstvo spojené s odopretím poslušnosti príslušníkovi milície, hrozí vodičovi iba peňažná pokuta» (http://www.city-n.ru/view/161096.html).

Všeobecne sa toto po rusky nazýva zhanobením. Zhanobenie sa vo všetkých národoch a etnikách hodnotilo ako najťažší zločin a vo väčšine prípadov sa trestalo smrťou bez akýchkoľvek výhovoriek[27].

V iných situáciách bolo zhanobenie vo vzťahu k posvätných veciam porazeného protivníka zámerným aktom jeho morálneho poníženia zo strany víťazov[28].

A na takomto mnohoročnom dejovom pozadí prezident RF na stretnutí s vedením Federálneho zhromaždenia 17. januára 2011 vyvodil takýto záver:

«Musíme venovať pozornosť našej mnohonárodnej kultúre, no bez akýchkoľvek pochýb, osobitnú pozornosť treba venovať ruskej kultúre. Je to základ, je to kostra rozvoja celej našej mnohonárodnej kultúry. Je to prirodzené, a netreba sa o tom hanbiť rozprávať.

Ruskí sú celkovo najväčším národom v našej krajine. Ruský jazyk je štátnym. Ruská pravoslávna cirkev je najväčším náboženstvom našej krajiny. Sediaci v tomto sále predstavujú rôzne kultúry, no významnú časť tvoria predstavitelia ruskej kultúry. A my musíme rozvíjať tie najlepšie črty ruského charakteru práve preto, že v určitej perióde najlepšie črty nášho charakteru urobili našu krajinu silnou, v podstate, vytvorili našu krajinu. Aké sú to črty?

Sú to absolútne jasné veci: tolerantnosť, vnímavosť, schopnosť dobre vychádzať so susedmi, budovať spoločný štát, sebadôvera. A ako dôsledok — všetkým známa veľkodušnosť, široký pohľad na veci, na svoju históriu a na históriu druhých. Určite, práve v tomto sa prejavuje ruská tradícia a ruský charakter» (http://www.kremlin.ru/news/10087).

Vo všeobecno-politickom kontexte — tým skôr pri zamlčaní prezidentom o všadeprítomnej bezočivosti predstaviteľov diaspór i o nutnosti zo strany štátu ju zatrhnúť a cieľavedome vychovávať tie skupiny, ktorých predstavitelia sa stávajú bezočivými za hranicami oblastí vzniku ich národných kultúr — text, nami v citáte zvýraznený hrubo, v zamlčaní vyjadruje, že ruskí (*prísl. národa*) — NEVZDELANÍ a sebaistí[29], musia pokorne trpieť aj protiľudovú politiku federálnej i miestnej štátnej moci, aj ňou povzbudzované bezprávie zo strany predstaviteľov neruských diaspór, aj separatizmus národných autonómií, ktorých obyvateľstvo sa už unavilo z «bordelu», ktorý v RF počas niekoľkých desaťročí bujnel pri tolerovaní i priamej spoluúčasti v ňom takzvaných «ruských»[30]. V súlade so zamlčaniami by sa ruskí mali stať ideálnymi otrokmi: t.j. oni musia všetko a všetkým, a im nikto a nič nemusí, ani nie je povinný[31].

A ako možno pochopiť z «pi-áru» Štátnej rady 27.12.2010 (z ktorého najnázornejšie úryvky sme uviedli na začiatku kapitoly) a ďalších vyjadrení hlavy štátu a hlavy vlády v otázkach vzťahov medzi národmi, REŽIM JE NEKOMPETENTNÝ V PROBLEMATIKE VZŤAHOV MEDZI NÁRODMI a zjavne nedostatočne múdry, aby si uvedomil svoju nekompetentnosť a prekonal ju.

Ukázala to aj Štátna rada o problematike vzťahov medzi národmi, ktorá sa uskutočnila «na výjazde» 11.02.2011 v Ufe (Baškirsko) (viď «Dmitrij Medvedev sa v Ufe stretol s vedúcimi predstaviteľmi národno-kultúrnych združení Baškirska»: http://www.kremlin.ru/news/10310).

Preto dúfať, že rosSiónsky režim «veľkého kombinátora» s maniermi «veľkého inkvizítora»[32] môže dosiahnuť harmóniu vo vzťahoch medzi národmi — nie je na mieste[33].

No ako hlása východná múdrosť: «aký ľud — taký sultán». Preto, aby bolo možné skoncovať s touto problematikou, je nevyhnutné vedieť to, o čom byrokrati režimu nemajú ani potuchy pre svoju nevzdelanosť (naprogramovanú vzdelávacími štandardmi) a mravne podmienenú slabomyseľnosť k pracovným postom, a záujem o inú problematiku[34]; a tiež treba adekvátne rozumieť tomu, čo oni vedia, ale chápu to prekrútene; a okrem toho — poznajúc všetko nevyhnutné, treba prejavovať politickú vôľu k riešeniu problémov nie len zo strany byrokratov, ale aj zo strany obyčajných občanov, nech už majú akékoľvek sociálne postavenie[35].

Na dosiahnutí harmónie medzinárodných vzťahov budú musieť pracovať všetci spoločne, lebo disharmónia neľútostne, ale spravodlivo, zahubí všetkých zbabelcov a lenivcov, a takisto «disharmonistov» — t.j. všetkých tých, ktorí zámerne vytvárajú a udržujú nesúlad vo vzťahoch medzi národmi.

Preto prikročíme k vyjasneniu podstaty problému.

2. Národy, diaspóry, jednotlivci, mnohonárodná kultúra — mnohonárodná spoločnosť

2.1. Stalinská definícia termínu «národ»

Definíciu národa ako sociálneho javu, ktorá sa stala prakticky všeobecne používanou v rámci vedy v ZSSR i postsovietskej RF, dal J.V.Stalin v práci «Marxizmus a národná otázka»[36]. Uvedieme kompletnú 1. kapitolu menovanej práce, nazvanú «Národ», a nielen samotnú formuláciu stalinskej definície tohto termínu, pretože samotná formulácia predstavuje len zhrnutie — v texte zaznamenanej — dialektickej procedúry poznania[37]: kladenia otázok a nachádzania na ne odpovedí v reálnom živote, a osvojovať si dialektiku potrebujú všetci, aby sa stali slobodnými.

«Čo je to národ?

Národ — to je, predovšetkým, spoločenstvo, presne definované spoločenstvo[38] ľudí.

Toto spoločenstvo nie je rasové ani plemenné. Dnešný taliansky národ sa vytváral z Rimanov, Nemcov, Etruskov, Grékov, Arabov atď. Francúzsky národ sa vytvoril z Galov, Rimanov, Angličanov, Nemcov atď. To isté treba povedať o Angličanoch, Nemcoch a ďalších, zloživších sa do národa z ľudí rôznych rás a plemien.

Takže, národ nie je rasové ani plemenné, ale historicky sformované spoločenstvo ľudí[39].

Z druhej strany, niet pochýb, že veľké štáty Kýrosa alebo Alexandra nemohli byť nazvané národmi, hoc sa aj sformovali historicky, sformovali sa z rôznych plemien a rás. Toto neboli národy, ale náhodné a málo späté konglomeráty skupín, ktoré sa rozpadali a zjednocovali v závislosti od úspechov alebo porážok toho-ktorého dobyvateľa.

Takže, národ — to nie je náhodný ani efemérny[40] konglomerát, ale stabilné spoločenstvo ľudí[41].

No nie každé stabilné spoločenstvo vytvára národ. Rakúsko a RF sú tiež stabilné spoločenstvá, avšak, nikto ich nenazýva národmi[42]. Čím sa líši spoločenstvo národné od spoločenstva štátneho? Okrem iného, tým, že národné spoločenstvo je nemysliteľné bez spoločného jazyka, zatiaľ čo pre štát spoločný jazyk nie je povinný. Český národ v Rakúsku a poľský národ v Rusku by neboli možné bez spoločného (pre každý z nich) jazyka, zatiaľ čo celostnosti RF a Rakúska neprekáža existencia v ich vnútri celého radu jazykov. Reč ide, samozrejme, o ľudovo-hovorových jazykoch, nie o oficiálno-úradných.