Hranice štátov-národov sú línie na mape a na teritóriu, rozhraničujúce oblasti platnosti jurisdikcie štátov. Vo väčšine prípadov prechádzajú územím pásiem medzietnického vymedzenia. Pričom, nakoľko tieto pásma môžu byť pomerne široké, tak snaha začleniť ich na svoje štátne územie môže byť aj dôvodom k vojne, o to nebezpečnejším, o čo viac ekonomických a vojensko-strategických záujmov (reálnych alebo iluzórnych) spájajú politici daného štátu-národa s disponovaním toho či onoho teritória v pásme medzietnického vymedzenia[99].

2.4. Vojny medzi etnikami a povojnový režim v určitom zmysle «mierovej koexistencie»

V epoche do vzniku štátov boli konflikty susediacich plemien a daného ľudu podmienené snahou obsadiť teritórium susedov alebo jeho časť, aby mohli na ňom realizovať hospodársku činnosť a trvalo v ňom žiť. Príčinami, podnecujúcimi k snahe zmocniť sa územia susedov, boli buď prebytočný počet vlastného obyvateľstva v pomere k dosiahnutému výkonu sformovaného hospodárskeho systému, alebo zmena prírodno-geografických podmienok (vrátane aj ako následok hospodárskej činnosti — vlastnej alebo kohokoľvek zo susedov) vo výsledku čoho výkon historicky sformovaného hospodárskeho systému prudko klesol a stal sa nedostačujúcim vzhľadom na počet obyvateľstva[100].

Vo väčšine prípadov víťazstvo v takejto vojne o teritórium (miesta pre hospodársku činnosť a miesta pre pobyt) viedlo k vyhnaniu alebo genocíde porazených[101], v lepšom prípade s asimiláciou nevyhnaných zvyškov[102].

Ak takéto zhoršenie životných podmienok v oblasti prvotného vzniku národnej kultúry nebolo spôsobené prírodnou katastrofou (rýchlou, alebo pomaly sa rozvíjajúcou), potom sa možno domnievať, že príčinou agresie proti susedom s cieľom obsadenia ich území bola bezvýchodiskovosť rozvoja vlastnej národnej kultúry, čo aj priviedlo k preľudneniu teritória alebo ekologickej katastrofe, ktorá znížila produktívnosť hospodárskej činnosti. No bezprostredný motív k agresii aj tak nesie ekonomický charakter: potrebnosť dodatočných ekonomických zdrojov na zabezpečenie zvyčajnej kvality života kultúrne svojrázneho obyvateľstva.

Nájazdové operácie, ktorých cieľom bolo okradnúť susedov a odviesť so sebou zajatcov na zužitkovanie u seba, ako otrokov alebo predaj inde — možno hodnotiť ako komponent ekonomického štýlu tej-ktorej národnej kultúry, pretože takýto druh nájazdov nemá za cieľ obsadenie teritória susedov, a vo väčšine prípadov takéto nájazdy v dejinách nemali ojedinelý charakter, ale realizovali sa systematicky, ak nie s každoročnou periodicitou poľnohospodárskych prác, tak s inou — menej presnou periodicitou.

Ideologické motívy k nepriateľskému správaniu voči susedom (typu: nosy a profil očí nemajú také ako «skutoční ľudia»; oni rozbíjajú vajcia tupým koncom a má sa špicatým; musíme proti nim viesť vojny, lebo naši bohovia nás zaväzujú k prinášaniu obetí a pod.) — si vyžadujú tak vysokú úroveň rozvoja davo-«elitarizmu», pri ktorom elite vzniká nadbytok času na chorobné filozofovanie a zasievanie viery v takéto ideologické mýty u prostého ľudu. A tak pri dosiahnutí tohto štádia rozvoja davo-«elitarizmu» dáva ľudová múdrosť hodnotenie všetkým vojnám bez výnimky: «páni sa bijú a sluhom kečky treštia» pod ktorou sa myslí, že 1) páni sa bijú za rozšírenie sféry svojho «elitárneho» parazitizmu a 2) nimi vypracované pravdepodobné ušľachtilé ideologické zdôvodnenie nutnosti začať vojnu proti susedom — je od začiatku lživé.

Po sformovaní davo-«elitarizmu» a vzniku štátov pod vládou «elitárnej» štátnosti otázka — aký ľud sa venuje hospodárskej činnosti na tom či onom území — v mnohých prípadoch prestáva vládnucu «elitu» víťazného štátu-národa nejako zvlášť trápiť: hlavné, aby platili stanovené dane, nebránili sa nezákonným úplatkom a ostatným «elitárnym» zneužitiam, aby slúžili v armáde a plnili ostatné povinnosti kladené «elitou» na prostý ľud; a akú národnú príslušnosť majú znovuzískaní poddaní «je už jedno»[103]. Preto genocída voči porazeným a zmazávanie národnej seba-identity[104] zvyšného domorodého obyvateľstva v procese jeho asimilácie prestali byť samocieľom, ale stali sa prostriedkom na predchádzanie národno-oslobodeneckému hnutiu[105] a prostriedkom zjednocovania procesov štátneho riadenia na celom teritóriu štátu-národa. Pritom vo väčšine prípadov sa «elita» porazených sama aktívne zapájala do procesu asimilácie, aby tak vošla do zostavy «elity» víťazov a zachovala si svoj sociálny status[106](alebo ho aj navýšila[107]).

Avšak pre prostý ľud bolo ťažké sa zapojiť do tohto procesu, lebo okrem toho, že sa tu vyskytovala sociálna zotrvačnosť reprodukcie vlastnej kultúry v «automatickom režime» tak, po prvé, v podmienkach davo-«elitarizmu» sú predstaviteľom prostého ľudu väčšinou zatvorené cesty k zmene ich sociálneho statusu (preto ani nemali potrebu sa asimilovať), a po druhé, osvojenie si jazyka a kultúry víťazov si žiada voľný čas a energiu, čo predstavitelia prostého ľudu, neustále zabratí do práce, taktiež nemali[108].

Ak sa víťazovi darilo rozprestrieť svoju moc nielen na pásmo medzietnického rozhraničenia a k nemu priľahlé obmedzené územia, ale na celé teritórium susedov, a o to viac, ak susedia boli dostatočne početní, tak sa ocitol pred voľbou:

·    buď viesť politiku národnej unifikácie, zakazujúc jazyk a kultúru všetkých ľudov, ktoré sa stali podriadenými (k tomu bolo naklonené Turecké impérium od momentu svojho vzniku na troskách Byzancie, no aj tak v tom nedosiahlo úspech až do svojho pádu po porážke v prvej svetovej vojne 20. storočia; analogickú politiku vo vzťahu k národnostným menšinám vykonávalo aj Bulharsko; následkom rovnakej politiky sa Poľsko nestalo impériom; neodbytnosť vo vykonávaní takejto politiky privedie skôr či neskôr «elitu» titulného národa k politike genocídy vo vzťahu k podriadenému inokultúrnemu obyvateľstvu, čoho príkladom bola genocída Arménov v Turecku v rokoch 1915 — 1923 a pokus o politiku genocídy vo vzťahu k Ukrajincom a Bielorusom zo strany Poľska po získaní štátnej nezávislosti v 1920-tych rokoch[109]);

·    alebo budovať mnohonárodný štát, v ktorom sa tak či onak aj štátnosť stáva mnohonárodnou (v pomerne nedávnej minulosti bolo štátom tohto druhu Rakúsko-Uhorské impérium, v ktorom okrem titulných národov — Nemcov-Rakušanov a Maďarov — žili ešte aj Rumuni a mnohé slovanské ľudy, avšak bežiaci v ňom proces formovania mnohonárodnej štátnosti šiel neprípustne pomaly, čo sa stalo jedným z vnútorných predpokladov pre rozpad impéria[110]podľa národnostno-teritoriálneho príznaku výsledkom porážky v prvej svetovej vojne 20. storočia);

·    alebo sa obmedziť zriadením vazalských vzťahov (toto bolo dostatočne rozšírené v epoche feudalizmu[111]) alebo «protektorátu» či «domínia» (štátov-národov v epoche kapitalizmu), pri ktorom sa riadenie vnútorného života dobytého územia ponechávalo «elite» domorodcov, pričom sa na ňu kládla povinnosť vyberať od miestneho obyvateľstva «daň», odovzdávať ju štátu-metropole a podporovať politiku štátu-metropoly ľudskými i ďalšími zdrojmi teritória pomimo «dane» (a zároveň neposkytovať pomoc nepriateľom vládnucej «elity» štátu-metropoly). V takomto variante je hromadná asimilácia «elity» porazených do «elity» víťazov vylúčená.