Aby bolo možné vstúpiť do tohto obvodu riadenia realizácie moci jedného z mnohých zástupcov Božích na Zemi, je nutné, PREDOVŠETKÝM, nájsť v sebe vôľu a použiť ju k práci na sebe. A počas tejto práci na sebe je treba:

·    vypracovať svoje vedomé chápanie Zámeru[665] a zvoliť si svoju osobnú misiu v ňom (ak sa človek aj v niečom zmýli, tak pokiaľ zostáva v relígii s Bohom cez svedomie a neseparuje sa od Boha v živote svojimi predsudkami, tak v dialógu s Bohom budú chyby v chápaní Zámeru a misie jednotlivca v ňom opravené);

·    vypracovať svoju vlastnú predstavu o spolupráci spoločenských inštitútov[666], všeobecne o riadení[667] ako aj o riadení rozvoja kultúry a ekonomiky štátu i sveta[668];

·    zaviesť poriadok vo svojej psychike, naučiac sa svojvôľne naladiť pravdoverný emočno-zmyslový režim a udržovať ho v procese súčinnosti s prúdom udalostí v živote (vrátane aj kvôli dosiahnutiu ochrany vlastnej psychiky pred rôznymi typmi sugestívnych preludov)[669];

·    naučiť sa používať Ruský jazyk, «mágiu» jeho slova v režime «ako povedal (si pomyslel) — tak aj bude» — «volchvovia sa neboja mocných vladárov, a kniežací dar im netreba. Pravdivý a slobodný je ich prorocký jazyk a s Vôľou Nebeskou sa druží» (A.S.Puškin);

·    nájsť alebo prebudiť v sebe zmysel miery (cit pre mieru) — bezprostredné vnímanie matrice možných stavov — a integrovať ho do algoritmiky psychiky, aby bolo možné vnímať priebeh matrično-egregoriálnych procesov priamo, a nie vymýšľať modely ich priebehov na základe informácií predložených médiami a klebetami kolujúcimi v spoločnosti a na internete;

·    usilovať sa žiť pod mocou diktátu vlastného svedomia, t.j. vo vedomom a zmysluplnom dialógu s Bohom cez život.

O funkčnosti tejto odpovede na otázku «A čo ja sám môžem urobiť?» sa človek môže presvedčiť len v priebehu svojej praktickej činnosti v súlade s nasledovnou odpoveďou: podľa vašej viery nech sa vám stane...

Po prečítaní aktuálnej práce VP ZSSR až po toto miesto, ktoré ju prakticky završuje, možno, si niekto pomyslí, že autori približne v polovici práce zabudli na to, o čom sa chystali písať, nakoľko počnúc od 5. kapitoly sa národné a náboženské vzťahy spomínajú na pozadí objasňovania akýchsi iných tém.

V skutočnosti by ale takéto ohodnotenie práce bolo chybným. Ide o to, že všetkým ľuďom bez rozdielu od ich rasovej a etnickej príslušnosti je otvorená možnosť stať sa Človekom. No aby bolo možné túto možnosť uskutočniť, je nutné tiež chápať, čím sa odlišuje Človek súci od nedosahujúceho tejto kvality, viac menej antropoidného predstaviteľa biologického druhu «Homo Sapiens». Táto podstata dôstojnosti Človeka súceho je jednotná pre všetkých novorodencov nášho biologického druhu — a nie je z tohto sveta — v tom zmysle, že je Bohom predurčená pre všetkých. A naopak, národné a nábožensky podmienené kultúry — sú dedičstvom tohto sveta — spočiatku podmienené geografickými parametrami etnogenézy a následne podmienené reálnou históriou rozvoja kultúrno-svojráznych spoločností.

A hoci sú národné a náboženské vzájomné vzťahy dedičstvom (výplodom) tohto sveta, no v ich charaktere (v harmónii alebo disharmónii, v konfliktoch, zavše nie na život, ale na smrť) sa prejavuje rôzna miera realizácie aj nerealizácie v živote tej — nepochádzajúcej z tohto sveta — Bohom predurčenej podstaty Človeka súceho. Inými slovami, nech už by národné a náboženské vzájomné vzťahy boli akékoľvek — sú vždy následkami štruktúrno-psychologických a informačno-algoritmických premien psychiky predstaviteľov rôznych národných a nábožensky podmienených kultúr. No keďže sú následkami, tak harmonizácia následkov si vyžaduje prácu s príčinami, a riešenie úloh na úrovni príčin.

Preto tematika kapitol aktuálnej práce je organická: od preskúmania následkov k odhaleniu a preskúmaniu príčin. A príčiny sú jednotné pre predstaviteľov všetkých národných a nábožensky podmienených kultúr. Preto, len ak v práci s príčinami dosiahneme úspech, nastane aj harmonizácia následkov, t.j. v národných a náboženských vzájomných vzťahoch zavládne súlad. Civilizácia sa integruje do Prírodného prostredia, a zo spoločnosti sa vytratí nielen systémovo organizovaný parazitizmus (exploatácia «človeka človekom»), ale vytratí sa aj «fluktuačný» — nesystémový, epizodický parazitizmus ľudí na práci a živote iných a parazitizmus jednotlivcov na Prírodnom prostredí. A vtedy práve v tomto procese harmonizácie príčin:

sa ZSSR znovuzrodí. Znovuzrodí sa v čistote stelesnených ideálov Spravodlivosti. A stane sa najveľkolepejšou krajinou sveta, pretože Spravodlivosť je príťažlivá, a Boží Zámer je neodvratný...

Vnútorný Prediktor ZSSR

07. január 2011 — 30. september 2012

Spresnenia a doplnenia:

15. november 2012 — prepracovaná kapitola 4,

do ďalších kapitol boli doplnené ilustrácie a komentáre.

Preložené: august 2017

PRÍLOHY [670]

1. Vytvorenie jednotlivcami kolektívnej psychiky (egregorov) a súčinnosť osoby a egregorov

Možno si dovtípiť, že, ak samotná psychika jednotlivca predstavuje informačno-algoritmický systém, tak ľudia spoločne tvoria informačno-algoritmické systémy, ktorých komponentmi sú osobné psychiky každého z nich, jednoducho v dôsledku toho, že sami osebe predstavujú určitú jednotu, v rámci ktorej prebiehajú procesy výmeny energií, informácií, algoritmík. Otázka je len v tom, na akom materiálnom základe vznikajú informačno-algoritmické systémy nadosobnej úrovne, vytvárané množstvom osobných psychík.

Jedným z nositeľov kolektívnej psychiky ľudí sú pamätníky kultúry. Iste budete súhlasiť, že ak čítame nejaký prastarý text, a názory v ňom vyjadrené zohľadňujeme v procese budovania svojho videnia a chápania sveta, vo vypracovaní línie svojho správania, tak treba priznať, že prastarí interpreti týchto názorov sa spoluzúčastňujú tej istej kolektívnej psychiky, v ktorej sa zúčastňujeme aj my sami. Pokiaľ ide o nás, tým, že potomkom zanechávame pamätníky kultúry svojej epochy, tak sa určitým spôsobom spoluzúčastňujeme v ich psychickej činnosti.

Takýmto spôsobom sa teda ukazuje, že ľudstvo je v určitom zmysle jednotné v celej postupnosti uplynulých a budúcich generácií.

Avšak pamiatkami kultúry sa odpoveď na otázku o nosičoch kolektívnej psychiky neobmedzuje. Hmotné pamätníky kultúry minulosti i súčasnosti sú len jedným z kanálov výmeny informácií a algoritmík medzi ľuďmi, pričom tento má najnižšiu priepustnú kapacitu a rýchlosť odozvy.

Organizmus človeka — to je hmotné telo a ním nesené biopole. Pričom pod biopoľom sa myslí nie akýsi osobitý druh matérie, špecificky vlastný živým organizmom, vrátane človeka, ale súbor prírodných polí, ktorých vyžarovanie je vlastné živým organizmom, vrátane človeka (organizmus každého biologického druhu má (čo sa týka parametrov) svoje špecifické biopole, a v hraniciach tejto druhovej jednoty sa ešte vyskytujú prejavy individuálneho svojrázu). Definitívne mŕtve telo sa od živého organizmu odlišuje nielen ukončením fyziológie látkovej výmeny, ale aj absenciou biopoľa, ktoré je charakteristické pre živé telo.