Religiózna kultúra — ak pod týmto termínom budeme chápať vzájomnú spoluprácu jednotlivca a Boha skrze Život, a nie prax dodržiavania jednotlivcom rôznych rituálnych foriem správania, ktoré predpisuje tá či oná vierouka — tak ona má osobnostne jedinečný charakter a hrá celkovo špecifickú úlohu, nakoľko presahuje hranice tvárneho Vesmíru a aj prichádza spoza jeho hraníc...

A práve informačno-algoritmický obsah každej spoločenskej kultúry či subkultúry v mnohom určuje charakter spolupráce jej predstaviteľov s predstaviteľmi iných národných alebo nábožensky podmienených kultúr a subkultúr, pretože, po prvé, my všetci žijeme z väčšej časti na základe psychologických automatizmov (vedomých aj nevedomých), ktoré počas celého života (a osobitne v období od počatia do zavŕšenia puberty) prijímame do svojej psychiky práve z kultúry spoločnosti; a po druhé, my všetci v každom časovom okamihu sme pripojení k rôznym egregorom, v dôsledku čoho je každý náš čin sprevádzaný nejakými egregoriálnymi doplnkami: t.j. algoritmika egregoru príslušnej kultúry určuje zostavu «sprievodných efektov», neoddeliteľne dopĺňajúcich naše činy, pokým zotrvávame v spojení s príslušným egregorom; pritom tieto egregoriálne doplnky môžu na základe algoritmiky egregoru bežať ešte dlhý čas, dokonca aj po tom, čo sme (tak či onak) prerušili spojenie s daným egregorom[504], ak sme v čase spojenia s egregorom v ňom zámerne alebo mimovoľne iniciovali spustenie príslušných algoritmov.

Okolnosť, že samotná kultúra predstavuje informačno-algoritmický systém, znamená nasledovné:

·    existujú konkrétne ciele (jedná sa o objektívny vektor cieľov, t.j. hierarchicky usporiadaná množina stanovených cieľov), na dosiahnutie ktorých je objektívne[505] orientovaná a na ktoré pracuje algoritmika danej kultúry;

·    existuje aj množina zakázaných cieľov v tejto kultúre;

·    existuje zložením nedefinovaná množina objektívne dosiahnuteľných cieľov, ktoré nepatria ani k objektívnemu vektoru cieľov danej kultúry, ani k zoznamu zakázaných cieľov (táto množina spolu s množinou zakázaných cieľov vytvára nomenklatúru cieľov na sformovanie-odhalenie potencionálneho vektora cieľov[506]);

·    existujú určité algoritmy dosiahnutia cieľov, patriace objektívnemu vektoru cieľov.

·    môžu existovať (nie však nutne, t.j. môžu aj neexistovať) algoritmy dosiahnutia cieľov, vzťahujúce sa k potencionálnemu vektoru cieľov (vrátane algoritmov dosiahnutia zakázaných cieľov[507]), ktoré sa nevyžadujú pre praktickú činnosť informačno-algoritmického systému na dosiahnutie cieľov v zostave objektívneho vektora cieľov danej kultúry;

·    okrem toho existuje určitý «obraz sveta» — informačná báza údajov («databáza», «model života»), kde na základe porovnávania s týmto «životným modelom» priebežných informačných tokov (produkovaných reálnym životom) prebieha konkrétne zvolené odpracovanie algoritmiky individuálnych a kolektívnych psychík v praxi života.

A nositeľmi tohto všetkého sú najmä egregory národných a nábožensky podmienených kultúr, s ktorými spolupracujú ich predstavitelia žijúci v príslušnej dobe dejín («pamätníky kultúry» sú druhotné vo vzťahu k egregorom a s nimi spojenej duchovnej kultúre). Každý z žijúcich disponuje určitým egregoriálnym statusom, ktorý zároveň aj určuje charakter jeho spolupráce s príslušným egregorom a miesto (funkciu jednotlivca) v jeho algoritmike. Egregoriálny status sa môže meniť (a to aj nevratne) — jednak v dôsledku egregoriálnej algoritmiky, ale aj (nezávisle od jej zmien) v dôsledku zmeny psychiky jedinca (a tak degradácia i osobný rozvoj môžu zapríčiniť zmenu — podmienenú egregoriálnou algoritmikou — osobného egregoriálneho statusu, alebo prepnutie psychiky na iné, predtým tejto osobe nedostupné, egregory).

Hmotné «pamätníky kultúry» sú menej dôležité, než táto egregoriálna (duchovná) — svojou materiálnou podstatou poľová — zložka, nakoľko práve ona «si všetko pamätá»[508], t.j. je nositeľkou celého informačno-algoritmického zabezpečenia daného dejinne sformovaného spoločenstva ľudí, vrátane pamäti o hodnovernej historickej minulosti, aj pamäti o tom, ako boli predstavy spoločnosti o minulosti falzifikované a prekrúcané politikmi a «historikmi». Ona je sama «duchovným dedičstvom» každého ľudu, každej diaspóry, každého náboženstva a nesie v sebe jak úspechy, tvoriace základ pre ďalší rozvoj spoločnosti, tak aj defekty, brániace rozvoju a plodiace jak vlastnú degradáciu, tak aj degradáciu a rozvrat okolo seba v sociálnom a prírodnom prostredí.

Každý egregor svojou štruktúrou predstavuje prepojenie poľového tela egregoru a biopolí organizmov živých ľudí, ktoré sú v interakcii s poľovým telom egregoru, vymieňajúc si s ním energiu a informácie, zúčastňujúc sa na realizácii egregoriálnej algoritmiky, modifikujúc informačno-algoritmickú náplň egregora v procese rozvoja alebo degradácie kultúry a spoločnosti.

Poľové telo egregora, ako časť noosféry planéty, môže existovať dlhý čas dokonca aj pri vymiznutí živých ľudí, ktorí by tento egregor vyživovali energeticky a realizovali by jeho algoritmiku. Takáto strata sociálneho základu egregoru môže byť výsledkom genocídy[509], ale môže byť aj výsledkom prepnutia sa živých ľudí na iné egregory[510]. A práve v procese dospievania množstva ľudí pod vplyvom takejto egregoriálnej zložky sa formuje to, čo sa nazýva «národný charakter» alebo v definícii J.V.Stalinom to našlo vyjadrenie v slovách «spoločná mentalita, vyjadrujúca sa <t.j. prejavujúca sa> v spoločnej kultúre».

Avšak «národný charakter» predstavuje reálnu — nie «trans-epochálnu» a preto akoby «mimodejinnú konštantu», ale integrálnu mravno-psychologickú charakteristiku aktívnych pokolení[511] v každom období dejín, a tá sa postupom času mení pod vplyvom životných okolností danej spoločnosti, pôsobiacich na ľudskú psychiku, a ďalej — pod vplyvom samotných ľudí na kultúru, ktorí určitým spôsobom reagujú na prúd nových udalostí[512], a ešte neskôr — pod vplyvom (určitým spôsobom) pozmenenej kultúry na nové, do života vstupujúce pokolenia[513].

Pritom je však nutné dodať, že «národný charakter» je len jednou z mnohých charakteristík ľudu, a východiskovou, a preto fundamentálnou charakteristikou akéhokoľvek ľudu v jeho oboch zložkách (národ a diaspóry) sú ideály, presahujúce rámec uspokojovania fyziologických a všedných každodenných potrieb, ktoré si ľud zachováva nezávisle od toho, nakoľko týmto ideálom zodpovedá obraz jeho života v danom období dejín (o tom už bolo povedané v kapitole 2.2: «Kritériom ľudu nie je to, akým je, ale to, čo <on> považuje za krásne a pravdivé, o čom <on> vzdychá» — F.M.Dostojevskij). Ideály sú v každom období dejín určitým spôsobom prerozdelené medzi objektívnym vektorom cieľov a potencionálnym vektorom cieľov; v niektorých obdobiach môžu byť prakticky úplne vytesnené z objektívneho vektora cieľov do potencionálneho vektora cieľov egregoriálnej algoritmiky.

Okrem toho, ideály nenesú absolútny charakter v zmysle ich súladu s Božím Zámerom, ale masovo-subjektívny, t.j. odrážajú sa v nich historicky stabilné ľudské predstavy o ideálnom usporiadaní života spoločnosti, ktoré nemusia byť vo všetkom pravdoverné a nemusia byť vo všetkom objektívne životu adekvátne[514].