·    Všetky davo-«elitárne» kultúry pri kontakte a vzájomnom prenikaní kultúrne svojráznych spoločností a rôznych sociálnych skupín vytvárajú navzájom osobné a skupinové konflikty, ktoré majú potenciál prerásť do medzinárodných a medzináboženských konfliktov.

Hlavnou príčinou tohto javu je okolnosť, že každá z davo-«elitárnych» kultúr v sebe nesie subkultúry s ambíciami na «elitárnosť», ktorých nositelia, čiastočne vedomým aktom vôle a čiastočne pod vplyvom egregorov príslušnej kultúry či subkultúry (ktorý si nemusia uvedomovať):

  > nielen v hraniciach svojej národnej (náboženskej) spoločnosti, ale aj za jej hranicami — sa pokúšajú realizovať princíp zbesilosti «my sme svojim charakterom aj kultúrou lepší než oni, a preto máme „právo“, a oni sú nám v živote dlžní a musia...»;

  > alebo (pri nemožnosti realizovať takýto prístup v praxi následkom toho, že niekto iný to robí úspešnejšie), zastávajú zrkadlový postoj «my sme lepší než oni, to oni sú rodení lotri a zločinci, kvôli čomu nám bránia žiť a utláčajú nás», pritom sa nezamýšľajú nad tými neresťami, ktoré sú typické pre ich vlastný spôsob života, ktorých moc nad nimi dovoľuje «cudzincom» ich utláčať v medziach Božieho dopustenia[498].

Nesúlad ostatných noriem (t.j. nepodmienených ambíciami na «elitárnosť») rôznych kultúr, čo sa týka správania v kvalitatívne rovnocenných situáciách, nie je hlavnou príčinou konfliktov, ale môže byť faktorom sprevádzajúcim hlavnú príčinu a provokujúcim alebo urýchľujúcim proces eskalácie konfliktu.

·    Politické deklarácie, predpísané právne normy a procedúry ohľadom garancie rovnosti práv občanov nezávisle od ich národnej príslušnosti, vierovyznania a pod., samé o sebe nemajú za následok harmonizáciu vzájomných národných a náboženských vzťahov, a neprinášajú ani blahobyt všetkým členom «multikultúrnej» spoločnosti[499], ani vzájomnú «toleranciu» medzi predstaviteľmi rôznych kultúr a subkultúr, pretože nijako nemenia historicky sformované hlbinné základy osobnej a kolektívnej psychiky.

Silové a psychologické donútenie k dodržiavaniu deklarácii a zákonov problém nerieši, ale vytvára vonkajší dojem jeho riešenia, zachovávajúc hlbinný psychologický potenciál obnovenia konfliktov v budúcnosti. Potenciál konfliktu sa stupňuje tým, že pri formálnom dodržiavaní rovnosti práv nezávisle od pôvodu, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti — sa vyložene nekompetentní, profesionálne nespôsobilí a skazení jedinci objavujú v tých funkciách (v rámci spoločenského zjednotenia práce), kde skrátka nemôžu nespôsobiť škodu. Toto vyvoláva nespokojnosť s ich činnosťou, ktorá podľa názoru okolia súvisí s ich pôvodom alebo príslušnosťou ku konkrétnej kultúre či subkultúre v «multikultúrnej spoločnosti».

·    Všetko povedané je fér vo vzťahu ku všetkým davo-«elitárnym» kultúram: bezostyšnému otrokárstvu, uskutočňovanému hrubou silou a terorom; feudalizmu, jak európskeho, tak aj ázijského vzoru; stavovsko-kastovej spoločnosti na základe védickej kultúry; kapitalizmu na základe liberálno-buržoáznej ideológie (a tiež de-ideologizovanému davu jednotlivcov s nejakými hmlistými zostatkami národnej alebo náboženskej identity); kapitalizmu na základe diktátorsko-oligarchickej ideológie; pseudosocializmu na základe ideológie «mraksizmu» alebo akejkoľvek inej ideológie[500] atď.

·    A preto pred Ruskou Federáciou, ako aj pred všetkými ostatnými štátmi planéty (vrátane Izraelu), stojí problém nie „harmonizácie vzájomných národných vzťahov na základe kultu všakovakej «tolerantnosti» v nejakej ideálnej davo-«elitárnej» «multikultúrnej» spoločnosti“, ale problém vykorenenia exploatácie «človeka človekom» a likvidácie systému utláčania celej krajiny a jej ľudov ideovým internacizmom a jeho rôznorodými komplicmi a propagátormi.

Len v prípade vyriešenia tohto problému sa vzájomné národné vzťahy budú «samy od seba» postupne harmonizovať v priebehu rozvoja kultúry: kultúry — «socialistickej obsahom a mnohonárodnej formou» (ak použijeme stalinskú terminológiu v tom zmysle, v akom bol význam termínov popísaný vyššie v kapitole 3.3).

Iných blahodarnejších alternatív k tomuto niet.

·    Recept vyriešenia tejto problematiky v globálnych rozmeroch bol v ZSSR vyložený ešte v r. 1968. Rozprávajúc o svetlej budúcnosti Zeme vo filozoficko-sociologickom románe «Hodina býka»[501], J.A.Jefremov (1907 —1972) o tom píše, ako o už dosiahnutom našimi predkami výsledku: «Vyčistenie noosféry od lži, sadizmu, zlých maniakálnych nápadov stálo ľudstvo Zeme obrovské úsilie». No pre nás je text vyznačený kurzívou tou prácou, ktorá nás ešte len čaká vykonať. Za nás samotných ju nikto iný robiť nebude. A to hlavné — J.A.Jefremov má pravdu: O noosféru sa treba starať ešte lepšie ako o atmosféru («Hodina býka»), a to je to, čím je naozaj nutné sa zaoberať, avšak takáto aktivita predpokladá vykročenie jedinca na globálnu úroveň starostlivosti a zodpovednosti, a chápania mnohého z toho, čo presahuje hranice Ja-centrických predstáv o Živote väčšiny...

———————

V súvislosti s tým, že problém harmonizácie vzájomných národných a náboženských vzťahov môže byť vyriešený len na základe rozvoja kultúry, tak ešte raz pripomenieme, že v chápaní KSB:

Kultúra — to je všetka informácia a algoritmika, ktorá v populácii príslušného biologického druhu nie je prenášaná z pokolenia na pokolenie v podobe hotovej na použitie, na základe genetického mechanizmu biologického druhu (t.j. nie je prenášaná «automaticky/biologicky», ale je obnovovaná z pokolenia na pokolenie na základe komunikácie jedincov biologického druhu).

Ľudstvo sa od všetkých ostatných biologických druhov, v živote ktorých možno odhaliť taký jav ako kultúra[502], odlišuje tým, že objem informácie a algoritmiky drvivej väčšiny národných kultúr (a zároveň — kultúry celého ľudstva) od začiatku 18. storočia[503] natoľko narástol, že ani jeden jednotlivec nie je schopný prijať celé kultúrne dedičstvo do svojej psychiky počas života, dokonca ak by sa aj dožil vysokej staroby a nezaoberal sa ničím iným, ako jej osvojovaním.

Osobná kultúra jedinca — je to časť kultúry spoločnosti, prijatá jednotlivcom do svojej psychiky, plus k tomu — jeho vlastné výtvory, ktoré môžu dopĺňať kultúru spoločnosti: takto je vzájomne prepojená osobná kultúra a kultúra spoločnosti.

Kultúra sa rozvíja len výsledkom osobnej tvorby ľudí, zameranej na osvojenie a rozvoj tvorivého potenciálu ľudstva, osvojenie a prehodnotenie kultúrneho dedičstva predkov a druhých ľudov; a degraduje jak výsledkom osobnej degradácie ľudí a straty ich tvorivého potenciálu, tak aj výsledkom zvráteného použitia tvorivého potenciálu.

Ináč povedané, kultúra sa nerozvíja ani nedegraduje «sama od seba», ale len vo výsledku činnosti a nečinnosti ľudí — čiastočne vedome cielenej, a čiastočne nevedome «automatickej».

V ľudskej spoločnosti sa kultúra odovzdáva na základe rôznych druhov pamätníkov kultúry («artefaktov»), osobnej komunikácie predstaviteľov rôznych pokolení a rôznych kultúr, a na základe spolupráce osoby so spoločenskými inštitútmi.

Kultúra, zaznamenaná v rôznych «pamätníkoch kultúry» — je dôsledkom a prejavom «duchovnej kultúry», ktorá vo svojej podstate predstavuje zručnosti práce jednotlivcov s ich vlastným biopoľom (práve biopole je nositeľom všetkého informačno-algoritmického zabezpečenia tvoriaceho osobnú psychiku, vrátane pamäte a intelektu), egregormi a noosférou celej planéty.