«Kto sa usiluje pomáhať akumovi (nežidovi), ten po smrti nebude vzkriesený!» — Zohar (1, 25b).

«Nie je dovolené židovi učiť akuma čomukoľvek»[420] — Iore Dea (154, 2).

«Oklamať gója je dovolené» — Baba kamma, 113b.

«Majetok gója je ako neobývaný kút: kto ho prvý ovládne, ten je aj majiteľom» — Baba bathra, 54b.

«Ak bude dokázané, že takýto trikrát zradil Izrael alebo zavinil, že kapitál z rúk žida prešiel do rúk akumu, hľadaj spôsob a príležitosť zotrieť ho z líce zeme» — Goshen hamishpat, 388, 15.

«Je dovolené, podľa Tóry, požičiavať akumovi za výhodné percentá. (...) Teraz, však, je to dovolené v každom prípade».

Talmud tiež opakovane odmieta ľudskú dôstojnosť u tých, ktorí žijú mimo židovsko-talmudického vierovyznania: «Rodina človeka-nežida je rodinou zvieraťa»; «len židia sú ľudia, a ostatné ľudy majú vlastnosti zvierat, pochádzajú od zvierat»[421]; «Príbytky gójov sú príbytkami zvierat»; «Žena nežidovka je zvieraťom» — citované z knihy «Mravná teológia židov-talmudistov» (z nemčiny preložil protojerej A.Kovaľnickij. Petrohrad, r. 1898, reprint bez tiráže v r. 1991) s priamymi odkazmi na mnohé talmudické traktáty.

No okrem vedenia vlastnej vojny o svetovú nadvládu, ideoví internacisti židovsko-judejského razenia v jej duchu rozdúchavajú konflikty aj medzi rôznymi nežidovskými kultúrami, likvidujúc alebo oslabujúc tak jedných svojich nepriateľov rukami iných.

V súvislosti s týmto ukážeme, ako sa dvojité mravné štandardy, sformované v židovsko-judejskej kultúre, prejavujú vo formovaní negatívnych predsudkov v spoločnosti ku kultúram odmietajúcim biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha. Aby sme pozornosť neutopili v detailoch, obrátime sa teraz k 12-zväzkovej «Celosvetovej histórii» vydanej koncom 1950-tych — začiatkom 1960-tych rokov Akadémiou Vied ZSSR, v časoch «chruščovského odmäku». V nej nenájdeme ani slovo o rasistických nezmysloch a globálnych tendenciách k otrokárstvu v mene Boha — majiteľov a kurátorov tých, ktorí boli cenzormi a redaktormi Zvestovaní starého a nového závetu. No Koranickému učeniu sa tu drzo pripisujú otrokárske pohľady, priamo odporujúce zmyslu strategickej Koranickej doktríny spoločenského života, a táto lož je sprevádzaná neurčitými (t.j. bez označenia veršov a citátu) odkazmi na Korán, ktorý v dobe vydania tejto 12-zväzkovej knihy nebol dostupný na oboznámenie sa pre drvivú väčšinu obyvateľstva ZSSR.

Kapitola «Základy ideológie raného islamu», hlavy VII «Arábia začiatkom VII st. Arabské výboje a arabský kalifát (VII — X st.)», zv. 3, str. 108 —109 v spomenutej 12-zväzkovej knihe tvrdí nasledujúce:

«Islam kládol na veriacich moslimov päť povinností («päť stĺpov islamu»): vyznávanie dogmy jednobožstva a uznanie prorockej misie Mohameda, vyjadrené vo formulke «niet božstva okrem boha (alaha), a Mohamed je boží posol»[422], každodenné vykonávanie modlitieb podľa predpísaného obradu, odvedenie zakátu (1/40 diel zisku z nehnuteľného majetku, stád a obchodného zisku) formálne v prospech biednych. Fakticky, nariadením arabsko-moslimského štátu, bolo dodržanie pôstu v mesiaci ramadán a putovanie do Mekky (hadž), povinné len pre tých, kto bol v stave ho uskutočniť. Učenie islamu o anjeloch, o strašnom súde, o záhrobnej odmene za dobré a zlé skutky, o diablovi a pekle bolo rovnaké, ako u kresťanov. V moslimskom raji sa veriacim sľubovali všemožné pôžitky.

Islam predpisoval moslimom účasť vo svätej vojne (džihad) s «nevernými».Učenie o vojne za vieru a o spásnom význame pre duše v nej zúčastnených veriacich sa rozvíjalo postupne behom vojenských výbojov. Vo vzťahu k židom a kresťanom (a neskôr aj zoroastristom) sa pripúšťala tolerancia, avšak za podmienky, že tí sa podriadia a stanú sa poddanými moslimského (t.j. arabského) štátu a budú platiť stanovené pre nich dane.

Posvätná kniha moslimov — Korán («Čítanie»), podľa učenia islamu, existovala od vekov a Mohamedovi bola vyrozprávaná bohom, ako zvestovanie. Rozprávanie Mohameda, ním vydávané za «zvestovania od boha», bolo podľa tradície zapísané jeho nasledovníkmi. Tieto zápisy ďalej, nepochybne, podliehali spracovaniu. Do Koránu vošli tiež mnohé biblické legendy. Korán bol zložený do jedinej knihy, zredigovaný a rozdelený na 114 hláv (súr) až po Mohamedovej smrti, za kalifa Osmana (644 — 656). Vplyv otrokárov a kupcov z Mekky sa odrazil aj na ich jazyku, a na ideách Koránu. Slová «podvodníci», «úver», «dlh», «zisk» a im podobné sa opakovane vyskytujú v Koráne. Je v ňom ospravedlňovaný inštitút otroctva. Vo svojom základe je ideológia Koránu zameraná proti spoločenským inštitútom prvotnopospolne-občinného zriadenia — boju medzi kmeňmi, krvnej pomste atď., a tiež proti mnohobožstvu a modlárstvu.

V koráne je špeciálna hlava s názvom «Korisť», ktorá vo vojakovi-arabovi stimulovala túžbu ísť na pochod: 1/5 vojenskej koristi mala postúpiť prorokovi, jeho rodu, vdovám a sirotám, a 4/5 sa prerozdeľovali vojsku: jeden diel pešiakovi a tri diely jazdcovi.

Vojnová korisť sa skladala zo zlata, striebra, zajatých otrokov, rôzneho hnuteľného majetku a dobytku. Vybojované územia sa nerozdeľovali a museli byť postúpené k dispozícii moslimskej občine. Zabitým vo vojne, «mučeníkom viery» islam sľuboval rajskú blaženosť. Bolo zaužívané, že zotročovať možno len inovercov. Avšak pokiaľ otrok prijal islam, neoslobodilo to z otroctva ani jeho samého, ani jeho potomkov. Deti pánov a otrokýň, ktoré ich otcovia uznali, sa považovali za slobodné. Islam dovoľoval moslimovi mať súčasne maximálne 4 zákonné manželky a ľubovoľný počet otrokýň-konkubín.

V ranom islame neexistoval rozdiel medzi duchovými a svetskými osobami, medzi moslimskou občinou a štátnou organizáciou, medzi náboženstvom a právom. Moslimské právo, ktoré sa postupne sformovalo medzi VII a IX st. sa spočiatku zakladalo na Koráne. K tomuto hlavnému zdroju práva z konca VII st. sa pripojil ešte iný — ústne podanie (sunna), ktoré sa skladalo z hadísov, t.j. rozprávania zo života Mohameda. Mnoho týchto hadísov bolo zostavených v prostredí «stúpencov proroka» — muhadžírov a ansarov, a tiež ich učeníkov. Úmerne tomu, ako sa arabská spoločnosť rozvíjala a jej život sa stával čoraz zložitejší, stalo sa zrejmým, že Korán a hadísy neposkytujú odpoveď na všetky otázky. Vtedy sa objavili ešte ďalšie dva zdroje moslimského práva: idžma — zosúladený názor autoritatívnych teológov a právnikov, a kijas — úsudok podľa analógie.

Sovietsky historici vykladajú sociálny základ raného islamu rôzne. Podľa vyššie uvedenej prvej koncepcie sa v ranom islame odrazil proces rozloženia prvotnopospolno-občinného zriadenia a sformovania otrokárskeho zriadenia v severoarabskej spoločnosti. Až neskôr, v spojení s feudalizáciou arabskej spoločnosti, sa islam postupne rozvinul na náboženstvo feudálnej spoločnosti. Podľa druhej koncepcie, islam od samého začiatku bol ideológiou feudálnej spoločnosti, hoci jeho sociálna podstata sa výraznejšie prejavila až neskôr, po arabských vojenských výpadoch.

Takí lační a žiadostiví spiatočníci a agresori sú tí moslimovia, div nie horší ako nacisti, ak máme veriť akademickej vede z čias «odmäku» v ZSSR. A od tej doby sa zmenilo len málo v postojoch politológie RAV,

Skúmaná akademická 12-zväzková kniha absolútne správne vraví, že „slová «podvodníci», «úver», «dlh», «zisk» a im podobné sa opakovane vyskytujú v Koráne“. Avšak podlo zamlčujú v akom kontexte sa v ňom «nachádzajú». Preto, aby sme ukázali podlosť a úmyselnú lživosť autorského kolektívu tejto 12-zväzkovej knihy[423], uvedieme niektoré úryvky z Koránu.