Súra 2: «275 (274). Tí, ktorí obetujú svoj majetok nocou i dňom, v skrytosti i verejne — majú svoju odmenu u svojho Boha; nemusia sa báť, a nebudú zarmútení! 276 (275). Tí, ktorí berú úrok, vstanú z mŕtvych ako tí, ktorých satan premohol svojou prítomnosťou. To preto, že hovorili: „Veď obchod a úrok je to isté“ (v preklade od G.S.Sablukova: «lichva je to isté, čo zisk v obchode»). Ale Boh dovolil obchod a zakázal úrok. Ku komu príde napomenutie od jeho Boha a on sa poučí, tomu je odpustené, čo bolo predtým: jeho vec prináleží Bohu; ale kto to zopakuje, to sú obyvatelia ohňa, oni v ňom prebývajú večne!

277 (276). Boh ničí úrok a kultivuje milodar (v preklade G.S.Sablukova: Boh robí lichvu nepotrebnou, a prebytočnú silu <lepšie: moc lichvy> odovzdáva milodarom). Boh naozaj nemiluje hocakého neverného hriešnika. (277). A tí, ktorí uverili a tvorili dobré, modlili sa a dávali na očistenie — majú odmenu u svojho Boha, nemusia sa báť a nebudú zarmútení!»

Z tohto fragmentu možno pochopiť, že vyššie uvedená biblická doktrína skúpenia sveta na základe židovsko-judejského mafiózno-korporatívneho monopolu na úžerníctvo v globálnych rozmeroch a ním plodený systém dlhového otroctva sa v Koráne hodnotia bezalternatívne a jednoznačne ako jasný prejav satanizmu.

V Koráne je reč aj o podvádzaní a okrádaní, ale nie tak, ako si možno pomyslieť v kontexte uvedeného fragmentu z akademickej 12-zväzkovej knihy:

 «Presne dodržiavajte mieru a váhu. Nepodvádzajte ľudí v ich veciach a nekazte zem po jej náprave. Je to pre vás tak lepšie, ak ste veriaci!» (Korán, 7:85).

«Nebuďte ako tí, ktorí vyšli zo svojich obydlí sa popýšiť a pretvarovať pred ľuďmi. Oni druhých odkláňajú od Božej cesty, ale Boh presahuje (*mocou a poznaním*) všetko, čo oni robia» (Korán, 8:47).

Koncom 1970-tych rokov pedagogička vedeckého komunizmu v jednej z VŠ, v dôsledku toho, že jej bývalí zahraniční študenti, ktorí študovali v ZSSR, keď sa vrátili do svojich krajín a podarilo sa im vo vlasti stať dokonca ministrami, naďalej s ňou boli v kontakte, vedela v mnohých prípadoch viac, než písali sovietske noviny a ukazovala televízia. Takto raz rozprávala o návšteve v ZSSR v časoch Brežneva jedného z lídrov arabských krajín, ktorý bez okolkov navrhol vedeniu našej strany nasledovné: „Vy budujete komunizmus, a my budujeme socializmus. Poďme budovať komunizmus spoločne pod vedením Allaha“.

Pochopiteľne, že takýto návrh v kultúre bezostyšného ateizmu, v ktorej žilo vedenie ZSSR, nič okrem rozpakov uňho vyvolať nemohlo, a preto ním bolo vnímané ako totálna hlúposť, na ktorú v podstate nemožno odpovedať. Takéto návrhy skutočne existovali a dodnes ostávajú nepochopené, nakoľko miera chápania vedenia krajiny je od čias Ruského impéria formovaná na základe poznatkov predkladaných historickou vedou a oficiálnou teológiou v pravoslávnej kultúre.

No ak sa obrátime ku Koránu, slobodní od negatívnych predsudkov voči Koránu a islamu, sformovaných vedou a teológiou tradičných konfesií (vrátane historicky sformovaného Islamu), tak v ňom možno nájsť sociologickú doktrínu, ktorá, po prvé, je alternatívnou vo vzťahu k vyššie uvedenej biblickej, a po druhé, usvedčuje lož akademickej vedy v uvedenom fragmente «Celosvetovej „histórie“». A úprimné nepredpojaté obrátenie sa ku Koránu objasňuje aj zdroj spomenutého návrhu jedného z lídrov arabských krajín sovietskemu vedeniu v brežnevských časoch:

«... dospejte k slovu rovnému pre nás i pre vás, (...) aby jedni z nás nemenili druhých z nás na pánov pomimo Boha» (3:57); «Boli ste na pokraji priepasti ohňa, a On vás odtiaľ zachránil. Tak vám Boh objasňuje svoje znamenia, — možno pôjdete priamou cestou! — a nech je uprostred vás občina, ktorá vyzýva k dobru, káže odobrené a udržuje od neodobriteľného. Títo sú šťastní» (3:99, 100).

Toto je kráľovstvo Božie na Zemi udržované samotnými ľuďmi — prikázané v Koráne. Navyše, z tohto vidno, že napriek tomu čo sa tvrdí v akademickej 12-zväzkovej knihe, Korán nielenže nenabáda na otroctvo[424], ale kladie aj veľkú zodpovednosť na tých, ktorí sa podriaďujú nadvláde jedných ľudí nad druhými («aby jedni z nás nemenili druhých z nás na pánov okrem Boha») a nebránia sa jej ustanoveniu, a nie na tých, ktorí sa sami predierajú k takejto nadvláde nad ľuďmi[425].

Druhá vec je tá, že historicky sformovaný islam reálne nežije v súlade s týmito a mnohými ďalšími koranickými prikázaniami, nakoľko aj «elita» islamského sveta ašpiruje na otrokárstvo v mene Boha v globálnych rozmeroch[426], presne tak isto, ako aj pohlavári biblického projektu a «elity» štátov, ktoré sa sformovali v biblickej kultúre.

A táto degradácia islamu na obradovieru, prispôsobenú k obslúženiu zištných potrieb «elity», v mnohom dáva základ tomu, že vyloženej lži akademickej vedy ohľadom podstaty koranického Zvestovania mnohí veria.

Hlavný tím redaktorov spomínanej 12-zväzkovej knihy tvorilo 24 ľudí. Spomedzi nich boli židia, už spomínaní E.S.Varga, M.J.Gefter, A.A.Guber, N.I.Konrad (?), J.A.Kosminskij (?), A.F.Miller (?), I.I.Minc a V.V.Struve (z masonského (počas niekoľkých pokolení) nežidovského rodu). Redaktormi tretieho zväzku boli N.A.Sidorova, N.I.Konrad, I.I.Petruševskij a L.V.Čerepnin. Ani jeden nepochádza z islamských regiónov krajiny.

AV ZSSR, nachádzajúca sa pod kontrolou masonov a iných internacistov, oklebetila islam z pochopiteľných dôvodov. Okrem toho judeji-internacisti klamali aj z pomsty, lebo na nich je v Koráne daná nasledovná charakteristika:

«Tí, ktorým bolo dané niesť Tóru, a oni ju neniesli, sa podobajú oslovi, ktorý nesie knihy[427]. Odpudivá je podoba ľudí, ktorí znamenia Boha považovali za lož! Boh nevedie ľudí nepravdoverných!» (62:5).

Z týchto dôvodov, keď v tomto akademickom vydaní zašla reč na Bibliu, úverový inštitút, otrokárstvo, internacizmus judaizmu a kresťanstva boli obídené mlčaním, aby u dôverčivého čitateľa vznikol predsudok voči Koránu, a ak aj nie nadšenie z Biblie, tak aspoň neutrálny postoj k nej. Pričom treba mať na zreteli, že prvé sovietske vydanie Koránu v preklade od I.J.Kračkovského bolo publikované v chabom náklade v r. 1963, a dorevolučné preklady G.S.Sabljukova a ešte skoršie sa nevydávali nanovo už vôbec. Takže čitatelia 12-zväzkovej knihy si nemali ako preveriť, ako a v čom zlomyseľne klamú internacisti a nimi prikrmovaní hlupáci z inštitútov Akadémie Vied, zúčastňujúci sa na tvorbe tejto skutočne epochálnej práce na pseudohistórii.

Pritom v podmienkach postsovietskej RosSiónie pohlavári židovsko-judejskej diaspóry sa pokúšajú sformovať názor, že ona sa ničím nelíši od ostatných diaspór v krajine. A v podmienkach, keď sa problémy vzájomných národných vzťahov neriešia adekvátnym spôsobom, ideoví internacisti-judeji by si želali schovať sa za Kaukazanov v duchu anekdoty zo sovietskych (ak nie ešte z impérskych) čias:

«Zomiera starý rabín a z posledných síl zašepká: Chráňte Arménov, chráňte Arménov...

Prítomní sa ho pýtajú: Rabbi, a pred čím ich chrániť? — veď gójovia...

Rabín odpovedá: keď ich pobijú, pustia sa do nás...»

Práve s týmto cieľom sa stimuluje formovanie štatistiky beztrestnosti (o čom sa hovorilo v 1. kapitole) predstaviteľov kaukazských diaspór za trestné činy, ktoré páchajú na území RF za hranicami regiónov vzniku ich vlastných národných kultúr[428].

——————

T.j. ak sa od demagógie o nutnosti vykorenenia neopodstatnenej «xenofóbie» a «zvieracieho antisemitizmu» obrátime k faktom života, tak internacizmus judaizmu sa ukáže ako reálny jav, ktorý určoval mnohé v historickej minulosti a určuje mnohé aj v súčasnosti, vrátane formovania tendencií ďalšieho priebehu politiky v regiónoch i v celom svete.