V súlade s aktuálne v ZSSR platným štandartom pre strojopisové práce je na takejto strane dĺžka riadku 64 symbolov, vrátane medzier a rozdeľovacích znamienok; počet riadkov je 68. Т.j. na stránke môže byť umiestnený text, obsahujúci okolo 4352 znakov, ktoré bolo potrebné napísať približne za pol hodiny (v originálnom texte je chyba, uvádza sa za pol minúty čo je samozrejme hlúposť, lebo to zodpovedá cca 140 úderom za sekundu)*.

         V uvedenom fragmente je 904 znakov, nepočítajúc medzery a znaky na naše poznámky pod čiarou.

[237]     V rade prípadov členovia a predstavitelia VP SSSR v osobnej komunikácii s druhými ľuďmi im ponúkajú prístup k pracovným materiálom, ktoré ešte nezodpovedajú vlastným kritériam VP SSSR zavŕšenia prác.

[238]     Nepresné používanie slov — keď sa používajú slová, ktoré neumožňujú presne vyjadriť želaný význam, ale vytvoria predpoklady na to, aby boli po prečítaní chápané nie v tom zmysle, aký sa snažil vyjadriť autor textu.

         Zmyslovo neurčité použitie slov — keď kontext použitia slov neumožňuje vybrať z množstva slovníkovo-normatívnych významov tie, ktoré umožnia získať z textu zmysel.

[239]     Nejako prišlo zoznámiť sa so správou ministra vnútorných záležitostí Ruského impéria vládcovi-imperátorovi Alexandrovi III.

         V tej dobe písacie stroje ešte neboli. Preto bola správa písaná rukou, jasným čitateľným písmom. Text bol písaný na listoch papiera formátu, blízkeho dnešnému А3 (dva listy А4, spojené dlhšou stranou). Теxt bol napísaný na jednej strane listu, majúceho zľava okraje široké okolo 10 cm. Listry boli zbrožúrované do zošita tak, že text sa nachádzal pri roztvorení na pravej strane. Odhalené chyby v texte (vynechané slová) boli akurátne vpísané do medzier medzi riadkami. Obsahovo obšírnejšie vsuvky a vysvetlivky boli umiestnené na širokých okrajoch a opatrené pomocnými čiarami, ukazujúcimi ich miesto v texte (približne tak, ako teraz textový redaktor Word XP rozmiestňuje poznámky, hoci ich umiestňuje napravo od textu).

         Táto správa, samozrejme, nebola prvotextom, ale bol to výsledný dokument – na čisto – napísaný profesionálnym pisárom. Avšak bola v ňom odrazená kultúra kolektívnej práce s prvotextom v procese služobného písomného styku v Ruskom impériu a za iných podmienok by sa mohol stať  prvotextom v následných etapách práce.

         A nech by to ako udivovalo súčasných riadiaco neschopných byrokratov, — vládcovi imperátorovi predkladali dokumenty, v ktorých boli spravené ale aj opravené chyby, následkom čoho ich estetika nebola bezchybnou. Požiadavka estetickej bezchybnosti bola kladená nie na interné pracovné dokumenty, ale na dokumenty, určené na zverejnenie v mene štátu.

[240]     Vo všetkom tom sa odrážajú zvláštnosti morfológie slov a gramatiky každého jazyka, súc prostriedkami pre najpresnejšie vyjadrenie zmyslu v artikulovanej reči.

[241]     V tejto práci priemerná štatistická dĺžka frázy je cca 25 – 30 slov. V prácach VP SSSR sa nachádzajú frázy aj s dĺžkou viac ako 100 slov. No text, napísaný dlhými frázami, je celkovo kratší, než by bol v prípade, keby jeho obsah bol vyjadrený v krátkych frázach. A, podľa nášho názoru, vnímanie zmyslu textu na základe previazanosti zmyslov, nesených množstvom tento text tvoriacich krátkych fráz, by nebol pre čitateľa jednoduchší, než prečítaním kratšieho textu, obsahujúceho dlhé frázy. (Ako prekladateľ prác VP SSSR sa stotožňujem s týmto názorom autorského kolektívu VP SSSR. V začiatkoch prekladov KSB boli z našej strany pokusy rozkúskovať dlhé frázy na viacero kratších viet v snahe, jak vyhovieť prosbám zástupcov „pravohemisférnych“, tak predísť výtkam a výsmechom zástupcov „ľavohemisférnych“ čitateľov. No neskôr sme od toho upustili, jak kvôli zväčšeniu objemu celkového textu, tak aj, a to predovšetkým, kvôli strate vzájomnej previazanosti významu jednotlivých častí dlhých fráz. Jednoduchšími vetami proste nebolo možné zachovať jemné zmyslové odtiene pôvodných dlhých súvetí.)*  

[242]     Jeden z ukazovateľov toho, že u značnej časti obyvateľstva Ruska (a týka sa to aj Slovenska a Čiech)* pravá a ľavá mozgová pologuľa pracujú nekoordinovane je známe všetkým na základe spomienok na školu. Мnohí žiaci i rodičia v starších ročníkoch prešli hrôzou stereometrie (priestorová geometria (v našich končinách známa ako deskriptívna geometria)*). Riešenie úloh zo stereometrie vyžaduje:

·  Priestorovú predstavivosť objektov, tvoriacich úlohu — za toto zodpovedá pravá mozgová pologuľa.

·  Znázornenie (interpretáciu) priestorovej úlohy ako nadväznej postupnosti úloh plošnej geometrie — to vyžaduje koordinovanú prácu pravej a ľavej mozgovej pologule, v ktorej pravá zodpovedá za obrazy v priestore a na ploche; ľavá — za logiku prechodu od jednej plošnej úlohy k druhým v ich nadväznej postupnosti, a takisto aj za riešenie každej plošnej úlohy na základe známych poučiek, dokazovaní téz, nevyjadrených v štandartnom súbore poučiek, a okrem toho — za algebru a aritmetiku počas riešenia všetkých úloh.

         Väčšina rodičov ide chybnou cestou: riešia úlohy sami, dávajú ich deťom opisovať a vysvetľujú algo-rytmiku riešenia, ktorú si musia deti zapamätať. Súbor riešení štandartných úloh, usadivší sa v pamäti, umožňuje touto metódou riešiť nové úlohy, skladajúc kúsky z už vyriešených. Proces nakopenia riešení štandartných úloh je zdĺhavý, mučivý aj pre žiaka, aj pre mu pomáhajúcich rodičov, a preto všetky nové úlohy zo stereometrie naháňajú žiakom hrôzu, a súc ňou zachvátení, úplne strácajú schopnosť myslieť atď. Tento scenár je známy mnohým z vlastnej skúsenosti.

         Efektívnosť učiteľov matematiky je podmienená tým, nakoľko oni poznajú «krátku cestu» dovedenia do vedomia žiakov najefektívnejšej bázovej množiny riešení štandartných úloh, následne zostane už len žiakov vydrezúrovať na prenesenie štandartného súboru úloh a jeho fragmentov pri riešení úloh neštandartných. A v tomto vzťahu je efektívnosť učiteľa podobná efektívnosti krotiteľa zvierat pri drezúre, ak nie ešte horšia.

         No všetky problémy z nedosiahnuteľnosťou stereometrie a zvyšnej matematiky ohľadom osvojenia si môžu byť riešené približne za jeden-dva týždne, ak:

·  existuje človek, ktorý je nositeľom kultúry myslenia, umožňujúcej mu riešiť tieto úlohy, aj keď nepozná súbor riešení štandartných úloh.

·  žiak sa neuzavrie, neobrní v komunikácii s týmto človekom, a preto je schopný prepojiť svoje biopolia na jeho biopolia a zmeniť nastavenie svojich biopolí, prispôsobiac, naladiac sa na jeho nastavenie v procese myslenia.

         Ak si sadnú vedľa seba, tak sa žiak dostane do biopoľa dospelého. Pre dospelého je dosť jednoduché proste sedieť vedľa a, sledujúc činnosť žiaka, počúvajúc jeho návrhy, mĺčky si predstavovať postupnosť úkonov, vedúcich k riešeniu úlohy: predstava priestorovej úlohy, jej rozloženie na postupnosť plošných úloh, riešenie každej z plošných úloh v jej následnej postupnosti, vedúcej k riešeniu priestorovej úlohy.

         Ak žiak nebude do seba uzavretý a obaja si budú jednoducho vzájomne ľudsky naklonení, tak, obrátiac vedomú pozornosť na úlohu, žiak začne podvedome prispôsobovať svoje biopolia režimu vyžarovania biopoľa dospelého podľa toho, ako bude postupovať riešenie úlohy. Dospelý nepotrebuje riešiť úlohu a ukazovať jej riešenie, vysvetľujúc ho. Оd neho sa vyžaduje v preťahujúcich sa pauzách zadávať navádzajúce otázky, vyvádzajúce intelekt žiaka zo stavu zaseknutia alebo zacyklenia (v počítačovo-programovom význame týchto slov) a zabezpečujúce prechod z jednej etapy riešenia úlohy k ďalším. Po nejakom čase žiak spozoruje (alebo na tento fakt treba obrátiť jeho pozornosť), že on sám nemôže riešiť nové úlohy, no každú z nich za niekoľko minút v podstate rieši on sám bez osobitných ťažkostí, ak sedí vedľa dospelého.