[72]       (Idiom – svojrázny jazykový výraz, spravidla priamo nepreložiteľný.)* V kultúre reči ustálené zvraty a výrazy, ktoré sú chápané nie v priamom zmysle, ale v nejakom inom zmysle (tzv. dvojzmyselné reči, kde ten druhý zmysel prevažuje nad tým priamym, doslovným)*. Príklady idiom: ruský idiom «zjesť psa» (značí «niečo dokonale poznať») „nezodpovedá“ anglickému idiomu «hot dog» (v priamom preklade — «zapečený, horúci pes», aj keď v podstate sa chápe párok, zapečený v rožku).

[73]       Príkladom krajne nepodareného alebo zámerne lživého (no v každom prípade uvádzajúceho do omylu) prekladu do ruštiny sú termíny «усто­й­чи­вое развитие» (stabilný rozvoj), «концепция устойчивого развития» (koncepcia stabilného rozvoja).

         Теrmín «усто­й­чивое развитие» (stabilný rozvoj) je vymyslený nie nami — nie v Rusku, nie Rusmi. Zrodil sa v kultúre, kde jazykom medzinárodnej komunikácie je jazyk anglický. V anglickom jazyku originálny termín znie ako «sus­tainable development». No sloveso «to sustain» má význam «выдер­жать» (zniesť, uniesť, vydržať), prídavné meno «sustainable» má význam «стойкий» (neochvejný, pevný, stály, trvanlivý).

         То jest, Západ hovorí nie o stabilnom rozvoji ľudstva v súlade s Bohom a Stavbou Sveta, čo si je možné pomyslieť, prečítajúc preklad tejto terminológie do ruštiny, ale o neochvejnom prežívaní pod tlakom okolností, vytváraných nesúladom civilizácie s jej život zahŕňajúcou Objektívnou realitou. Inými slovami, v ruskom jazyku tento termín má znieť ako «bojová neochvejnosť rozvoja ľudstva», čo privádza k otázke: „Ak boj, tak kto je nepriateľ?” — a odpovedi na ňu: „Nepriateľom je Boh a Stavba Sveta. Víťazstvo bude patriť Bohu“.

         Či má zmysel pripojiť sa ku koncepcii «of sustainable development»? alebo či radšej vypracovať a podporiť alternatívno-objemnejšiu koncepciu bezkrízového rozvoja mnohonárodného ľudstva v harmónii s Bohom a Stavbou Sveta? (to nech si zodpovie úprimne každy sám...)*

[74]       Samozrejme, ak to nie je nezmyselný blábol alebo blúznenie.

[75]       Reč (text) môže patriť do jednej z troch kategórií, to jest:

·  odrážať (zaznamenávať) proces vypracovania človekom jeho vlastného chápania nejakých otázok;

·  odrážať snahu človeka priniesť jeho chápanie nejakých otázok iným ľuďom;

·  môže v sebe zahŕňať, viac-menej výrazne odrážať, aj jednu i druhú kvalitu (predchádzajúce kategórie)*.

         Práce VP SSSR patria prevažne do prvej kategórie, čo u čitateľov, zvyknutých mať do činenia s textami druhej kategórie, vytvára určité ťažkosti vo vnímaní ich zmyslu, nakoľko logika (аlgorytmika) podania už známeho poznania jeho odberateľovi sa odlišuje od logiky (аlgorytmiky) «vytvárania» samotným človekom pre neho nového poznania. Primerane tomu,aby bolo možné pochopiť texty, objektívne patriace do prvej kategórie, je potrebné predovšetkým  z nich prebrať algorytmiku «vytvárania» v nich vyjadreného poznania, a až na tomto základe bude v nich vyjadrené poznanie osvojené akoby samo-sebou — «аutomaticky».

[76]       A v súlade s tým existuje nejaký objektívny zmysel aj pri tej okolnosti, že v ruskom jazyku významom slova «произведение» (vytváranie, produkcia) sú: produkt tvorby, vrátane ústnej reči alebo písomného textu; výsledok súčinu súčiniteľov (koeficientov), ktorý môže byť jak väčší, tak aj menší než ich suma  — to je jedna z ilustrácií toho faktu, že jazyk v určitom zmysle «vie viac», než mnohí jeho nositelia.

[77]       Inými slovami, snaha spojiť s tým či oným slovom v cudzej reči (v texte) ten či onen význam z oficiálne vydaného prekladového slovníka alebo z nejakého iného (vrátane svojho vlastného) prekladového slovníka ako absolútne pravdivý a jediný význam tohto slova a snaha pochopiť zmysel cudzej reči (textu) v celku na takej metodologickej osnove vyvierajú z nevnímania jazyka, nemania citu pre jazyk alebo jeho nepoznania, neovládania ho. Lebo to je snaha (vedomá alebo podvedomá) pridať svoj zmysel cudzej reči (textu) ako celku alebo nejakým jej fragmentom (s vylúčením prípadov zjavnej rečovej vady toho subjektu, ktorého reč sa stala objektom interpretácie).

         Samozrejme, to či oné slovo sa ocitá v ozmyslenom autorskom texte nie bez súvzťažnosti s tým, ako chápe toto slovo spoločnosť a ako toto chápanie je zaznamenané vo výkladových slovníkoch. No tento aspekt používania slov v tom či inom výtvore ústnej alebo písomnej tvorby môže byť podriadený aj iným okolnostiam života, následkom čoho kontextovo a situačne podmienený zmysel tých či iných slov v reči (v texte) môže nemať nič spoločné s ich v spoločnosti sa vyskladavším chápaním, aj vrátane chápania zaznamenaného vo výkladových slovníkoch. To sa týka predovšetkým inotajových (dvojzmyslových)* rečí a textov, а taktiež rečí a textov, informujúcich o tom, čo je pre historicky sa v spoločnosti vyskladavšiu kultúru a svetonázor nové.

         Ako kuriózny príklad, poukazujúci, že text môže byť pochopiteľný a pritom vôbec neobsahovať slovníkovo-normálne fonetické tvary (t.j. zmysel v ňom sa nachádzajúcich «fonetických foriem» je podmienený kontextom), uvedieme anekdotu, nájdenú na internete:

«По рзелульаттам илссеовадний одонго анлигйсокго унвиертисета, не иеемт занчнеия, вкокам пряокде рсапожолена бкувы в солве. Гал­воне, чотбы преавя и пслоендяя бквуы блыи на мсете. Осатьлыне бку­вы мгоут селдовтаь в плоонм бсепордяке, все-рвано ткест чта­итсея без побрелм. Пичрионй эгото ялвятеся то, что мы не чиатем кдаужю бкуву по отдльенотси, а все солво цликеом».

         “Poľda vsýlekdov vsýkomuv jedenj aglnickej uvinerzity, nmeá výnazm, v akom parodí sú psínema v slove. Halvné je, aby pvré a posdelné psínemo bolo na meiste. Otsatné psínemá môžu naslodevať v úpnlom nepariodku, a aj tak bude txet čínatý bez prolbomév. Príničou totho javu je to, že my nečatíme kadžé pímseno jendoltivo, ale celé svolo ako colek.“ (tu je gramaticky správne napísaný text: „Podľa výsledkov výskumov jednej anglickej univerzity, nemá význam, v akom poradí sú písmena v slove. Hlavné je, aby prvé a posledné písmeno bolo na mieste. Ostatné písmená môžu nasledovať v úpnom neporiadku, a aj tak bude text čítaný bez problémov. Príčinou tohto javu je to, že my nečítame každé písmeno jednotlivo, ale celé slovo ako celok.“)*

         А fakticky — v nasledujúcom kroku generalizácie my čítame všetko predložené ako celok; v následnom kroku generalizácie čítame celý odsek ako celok atď. Iná vec, že takéto fakty celkového vnímania fragmentov textu a celých textov si zďaleka nie vo všetkých prípadoch uvedomujeme.

[78]       Ako ešte jeden príklad kontextovej podmienenosti zmyslu slova posúdime rečový zvrat ruského jazyka «да нет» („ale kde“, „ba nie“, pričom doslovný preklad je „áno nie“, niekedy používaný ako odmietnutie hypotézy, návrhu.

         U mnohých vyvoláva rozpaky, keď v odpovedi človeka na otázku, vyžadujúcu konkrétnosť v zmysle «áno» alebo «nie» súčasne sú prítomné aj «áno» (nimi chápané ako súhlas), aj «nie» (nimi chápané ako odmietnutie). No v ruskom jazyku «да» (áno) môže vystupovať aj ako prejav súhlasu, aj zastupovať priraďovaciu spojku «aj» (снег да с дождём, да с морозом – sneh aj s dažďom, aj s mrazom). A v rečovom zvrate «да нет» «да» vystupuje v úlohe spojovníka, blízkeho k úlohe priraďovacej spojky «aj», ktorou v ruskom jazyku niekedy začínajú návrhy v tých prípadoch, keď by sa bez nej vo všeobecnosti aj bolo možné zaobísť (čoho príkladom je aj samotná táto veta). No v akej z týchto úloh vystupuje «да», je vždy jasné z predošlého i nasledovného textu a situácie. То sa týka aj kontextovej podmienenosti presných významov zmyslu všetkých ostatných slov, aj keď sa to neprejavuje až tak zreteľne.