[79]       Тo jest, nakoľko človek rozlišuje funkčne odlišné predurčenie častí reči, členov vety, «morfém» (funkčne špecializovaných fragmentov slov: slovných koreňov, častíc, predpôn, prípon, koncoviek a pod.); nakoľko on dokáže na základe toho presne pridať slovám i celkovému textu konkrétny zmyslový obsah; nakoľko je schopný odhaliť rôzne funkčné disproporcie, vady v reči (texte) iných.

[80]       No nielen pre hovoriacich a píšucich, ale aj pre poslucháčov a čitateľov. Schopnosť dnešných ľudí koncentrovať sa na hovorené alebo písané slovo, najmä ak je rozsahovo dlhšia, obsahovo nabitejšia a nedajbože prekračujúca rámec bežnej jednoduchej hovorovej reči, či (ne)kultúry mailovej,  sms-kovej reči a celkovo reči sociálnych sietí, v posledných desaťročiach tak poklesla, že v daných prípadoch platí doslovne: „jedných uchom dnu a druhým von“, či „akoby hrach na stenu hádzal“... Nehovoriac už o bežne rozšírenej praktike, ba zámere, mediálne pôsobiacich reportérov a redaktorov s obľubou vytrhávať jednotlivé vety či slová z celkového kontextu a dávať im týmto často úplne iný zmysel. – pozn. prekl..

[81]       Aj v preklade N. Zabolockého „Slova o pluku Igorovom“ do dnešnej ruštiny sa nachádza text:

         «A vtedy veliký Sviatoslav / Vyronil svoje zlatéSLOVO, / So slzami zmiešané povediac: “Ó, synovia, nečakal som také zlo! / Zahubili ste junáctvo svoje(variant: Zlú vec ste spravili), / V nevhodnom čase ste napadli nepriateľa, / Nie s veľkou česťou v boji/ Nepriateľovu krv na zem prelievali. / Vaše srdce v kovanom brnení/ Zatvrdlo v zúrivej svojvôli. / Čože ste vy, deti, mne postvárali/ Aj mojim strieborným šedinám? / (…)”»

         Т.j. Sviatoslav nevystúpil s rečou a nebedákal ako Jaroslavna pri stene v Putivle, ale vyronil SLOVO, majúce určité špecifikum, odlišujúce ho od iných ústnych a písomných prejavov, a na túto okolnosť autor „Slova o pluku Igorovom“ priamo poukázal.

[82]       Dielo Kyjevského metropolitu Illariona, napísané v rokoch 1037 — 1050.

[83]       Pritom netreba zabúdať, že medzery medzi slovami a interpunkčné znamienka sa v kultúre písma objavili v pomerne nedávnej historickej dobe, následkom čoho mnohé texty v staroveku vyzerali ako jedno slovo, súvislo napísané. A rozčlenenie textu na riadky bolo vynútené, podmienené rozmermi listu a tlače.

[84]       Pritom, ak porovnáme životné javy so štruktúrou slov, tak «poviedka — ako jav» je niečo druhotné alebo nadstavbové vo vzťahu k samotnému «viedka->vedenie->viesť — ako javu»: po+viesť. A v tom je ešte jeden rozdiel «poviedky — ako javu» оd «slova — ako javu». Т.j. štruktúra slova «poviedka» poukazuje na to, že «poviedka — ako jav» — to je rozprávanie pre druhých ľudí o už známom pre autora, а nie prejav procesu premýšľania autora, v ktorom sa vypracuváva pre neho nový poznatok alebo chápanie niečoho.

[85]       «slovo-slabika» - v kontexte tejto práce sa dá toto slovné spojenie chápať dvojako: po prvé – ako slabika, z ktorej sa tvorí dané slovo, a po druhé – ako jednotka výkladového slovníka, to jest, to ktoré konkrétne slovo – súbor slabík., lebo výkladový slovník v podstate len registruje jednotlivé slová ako konkrétne, v určitom poradí usporiadané, slabiky. Ten ktorý konkrétny význam slovného tvaru „slovo-slabika“ je preto potrebné vybrať podľa kontextu. – pozn. prekl.

[86]       Rytmika, melódia a overtóny (v najširšom slovazmysle týchto slov) vznikajú ako výsledok určitej štatistiky opakovateľnosti zvukov (písmen/hlások) v každom jazyku, opakovateľnosti morfém, ozmysleného (cieľavedomého) zostrojenia poradia «slov-slabík».

[87]       Таkto v článku „Za čo generála KGB vyhnali z Chrámu“ (noviny „Izvestije“,zo dňa 03.07.1993.; v článku sa píše o generálovi А.Sterligovi a „Ruskom národnom Chráme“) novinár Маrk Deutch, chápuc, že on sám nedokáže vlastnými slovami prerozprávať koncepciu riadenia, vo vzťahu k biblickej ju аlternatívne-objímajúcu, sa rozumne poistil takouto frázou:

         «Pretože vlastnými slovami predať zmysel tohto pozoruhodného dokumentu je nemožné, uvediem niekoľko citátov».

         Zacitujúc niekoľko pre chápanie sociológie dôležitých fragmentov z v roku 1992 desaťtisícovým nákladom publikovaného prvého vydania práce VP SSSR „Voda mŕtva“, Маrk Deutch (možno si to ani sám neprial) ako jeden z prvých spomedzi novinárov vniesol svoj pozitívny vklad pre vstup Koncepcie spoločenskej bezpečnosti do života.

         Situácia, v ktorej sa ocitol Mark Deutch, keď je nemožné niečo «vlastnými slovami» pretlmočiť, môže byť podmienená jednou z dvoch podmienok alebo ich súčtom: buď «niet slov» — subjekt má biednu slovnú zásobu a nemá rozvinutú schopnosť slovnej tvorby, alebo podľa K.Prutkova — «Мnohé veci sú pre nás nepochopiteľné nie preto, že naše chápanie je slabé; ale preto, lebo tieto veci nepatria do okruhu našich  pojmov (predstáv)».

[88]       Fragment z predslovu k „Dostatočne všeobecnej teórii riadenia“, poukazujúci na jej príslušnosť k «slovu» ako k žánru reči:

         «Hoci v aktuálnom vydaní DOSTATOČNE VŠEOBECNÁ TEÓRIA RIADENIA je rozdelená na podkapitoly, tak chápať ju je potrebné ako celostnú a nedeliteľnú informačnú jednotku — svojho druhu «kvant» informácie. Primerane tomu, ak v procese čítania budú niektoré fragmenty nepochopené, tak je potrebné prečítať text do konca, nepozerajúc na ich nepochopenosť: pochopenie spočiatku nepochopených fragmentov sa potom odkryje na základe ozmyslenia celého textu a jeho porovnania so Životom».

         То jеst, ak sa máme vyjadriť v terminológii aktuálnej práce, tak Dostatočne všeobecná teória riadenia v tom obraze, v akom je predstavená k dnešku (rok 2003) vo „Vode mŕtvej“ a v koncepčných materiáloch učebného kurzu,, môže byť nazvaná „Slovo o riadení“.

[89]       Trud – starostlivosť, práca na sebe a s tým súvisiace trampoty, starosti... – pozn. prekl.

[90]       Táto kapitola je venovaná tomu, aby do oblasti Vedy bolo vovedené (t.j. vyjadrené terminologicky konkrétne) to, čо F.I. Tjutčev vyjadril v roku 1836 v poetickej obrazno-metaforickej forme vo veršoch, nami uvedených v kapitole 2.1 pár strán naspäť.

         Тí, ktorí sú oboznámení s chronologicky oveľa staršími materiálmi Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, sa v tejto kapitole stretnú s už im známymi názormi, ktoré predsa len je potrebné tu uviesť, aby táto práca bola kompletná pre čitateľovo pochopenie, nemajúceho pri sebe ostatné materiály KSB.

[91]       Mravná vykastrovanosť vedy je spoločnosti podávaná obrazom akoby objektívnosti vedeckého poznania, nezávisiaceho na subjektivizme ľudí, t.j. na ich morálke.

         Ako deklaráciu o mravnej vykastrovanosti existencie ako norme uvedieme názor vedeckých autorít 20. storočia: «Nie je potrebné, povedzme, ohraničovať ciele a predmet vedeckých výskumov etickými požiadavkami. Etika akumuluje skúsenosť predchádzajúceho života, vrátane (а možnože, predovšetkým) skúsenosť prežitých nezdarov. Аle veda — to je vždy hľadanie nových možností rozvoja spoločnosti a jej adaptácie k okolitým podmienkam. V hľadaní (nie v použití, samozrejme) nesmú byť žiadne obmedzujúce zakazujúce pravidlá!» (z článku akademika N.N. Mojsejeva a doktora fyzikálno-matematických vied I.G. Pospelova „Smerovanie evolúcie a rozum“, časopis „Príroda“, № 6, 1990)