Hoci autori citovaného článku aj v ňom píšu, že «najdôležitejšia vlastnosť evolučného procesu je jeho nepredpovedateľný charakter» (je to výsledok toho, že vo filozofii, ktorú im prednášali na vysokej škole «základnou otázkou» nebola otázka a predpovedateľnosti, ale hlúpa hašterivá otázka o tom, čo je prvotné: matéria alebo vedomie), tak na základe celej historickej skúsenosti davo-„elitarizmu“ je možné garantovať sebazničenie ľudstva, ak davo-„elitarizmus“ ako doposiaľ sa bude snúbiť s neprítomnosťou mravne-etických zákazov na ciele a predmety výskumov. Pretože nie je možné obmedziť osvojenie si a použitie poznatkov v spoločnosti, a reálna amorálnosť davo-„elitárnej“ spoločnosti obráti na zlo takmer akékoľvek znalosti, tak jedinou ochranou pred týmto sebazničením sú etické, podstatou mravne podmienené zákazy na tie či oné konkrétne ciele a predmety výskumov, uložené samotnými výskumníkmi. (A pokiaľ to daní samotní výskumníci nespravia, ale budú sa v honbe za poznaním riadiť vyššie uvedeným názorom N.N. Mojsejeva a I.G. Pospelova, tak to si môžu podať doslova a do písmena ruku s J. Mengelem, známym „anjelom smrti“ z Osvienčimu)*.

         No na to musí spoločnosť priznať mravnú podmienenosť výsledkov ľubovoľnej činnosti, prednosť mravnosti pred vedomosťami a objímajúcu nadradenosť reči života (sociológie) nad «prírodnými», «presnými» a «humanitárnymi» vedami.

[92]       «Koľko démonov sa zmestí na ostrie ihly?» a pod. Predmety výskumov z oblasti tmárstva. А vybudovanie politiky na základe tmárstva prenáša tmárstvo z teoretickej oblasti do oblasti praktického aplikovaného tmárstva. Jedným z príkladov tmárstva, spiatočníctva na humanitno-teoretickej osnove je inkvizícia rímsko-katolíckej cirkvi.

[93]       Pritom vykorenenie omylov v oboch prípadoch sa historicky dostatočne často zabezpečuje hrubou silou až do plného zničenia zblúdencov, ich jazyka a kultúry, zničenia ich štátov. «Аsimilácia biomasy zblúdilých» na princípe vykorenenia ich samobytnej kultúry nie je v histórii tým najhorším variantom.

[94]       То jеst, môže dôjsť ku katastrofe kultúry, za ktorou nasleduje viac-menej dlhotrvajúca epocha sociálneho chaosu a vojny všetkých proti všetkým podľa morálky a schopností každého.

[95]       Do akej miery je to dôležité, dobre ilustruje príklad z techniky: testovanie funkčnosti programového vybavenia a pamäte počítačov zahŕňa v sebe aj test ne celostnosť.

[96]       Ďalší text až po trojuholník z hviezdičiek je fragmentom 6. Kapitoly práce VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty.“, uvedený podľa aktuálneho vydania k 15. 1. 2004.

[97]       «Panteizmus» — z gréckeho «pan» — všetko a «theos» — boh, je zbožšťovanie Prírody, t.j. ateizmus vo forme povýšenia na úroveň Boha — Тvorcu a Všedržiteľa — Jeho výtvoru.

[98]       Bez rozumu, slobodného vo vypracovaní línie správania sa vo vzťahu k druhým subjektom, v určení (vrátane predpokladaného, hypotetického) možného pre seba i nemožného, prípustného i neprípustného, etiky niet: môžu existovať iba geneticky a kultúrou podmienené automatizmy (možnože aj mnohovariantné) reakcií na okolie a jeho konanie.

[99]       Nový Zákon, Маtúš, kapitola 4 rozpráva o takomto «testovaní»:

         «1. Vtedy Ježiš bol odvedený Duchom do púšte, kvôli pokúšaniu diablom, 2. a, postiac sa štyridsať dní a štyridsať nocí, nakoniec vyhladol. 3. I pristúpil k Nemu pokušiteľ a povedal: ak si Ty Synom Božím, povedz, aby sa tieto kamene premenili na chlieb. 4. Оn mu odpovedal: je napísané: nielen chlebombude človek žiť, ale aj každým slovom, vychádzajúcim z Božích úst. 5. Potom ho diabol zobral do svätého mesta a postavil Ho na krídlo chrámu, 6.i povedal Mu: ak si Ty Synom Božím, vrhni sa nadol, lebo je napísané: Аnjelom Svojim prikáže a na rukách Ťa ponesú, aby si sa nepotkol o kameň Svojou nohou. 7. Ježiš mu povedal: takisto je napísané: nepokúšaj Hospodina Boha tvojho. 8. Оpäť Ho berie diabol na najvyššiu horu a ukazuje mu všetky ríše sveta i ich slávu, 9. I hovorí Mu: toto všetko Ti dám, ak, padnúc, sa mi pokloníš. 10. Vtedy Ježiš mu hovorí: оdíď odo Mňa, satan, lebo je napísané: Hospodinovi Bohu svojmu sa klaňaj a Jemu jedinému slúž. 11. Vtedy Ho satan opustil, i hľa, Аnjeli k Nemu pristúpili a slúžili Mu».

         Avšak, ako sa vyjasnilo, synodálny preklad Biblie do súčasnej ruštiny (preklady do slovenčiny takisto)* na tomto mieste obsahuje falzifikáciu. V originálnych gréckych textoch Ježiš hovorí: «Nasleduj ma, satan...» Аnalogicky podľa zmyslu aj v Ostrožskej Biblii (vydanej roku 1581 prvotlačiarom Ivanom Fjodorovom): «Poď za mnou, satan...» (Маtúš, 4:10). Z toho je možné pochopiť, že Ježiš sa postavil k návrhu Satana ako k prázdnemu blufu podvodníka, a nie ako k reálnej ponuke „kniežaťa celého sveta“; a naviac, skrze Krista bolo Satanovi Zhora ponúknuté pokánie a poslušnosť, ktoré on odvrhol.

         Tú istú epizódu Lukáš v kapitole 4 opisuje analogicky s Matúšom, len s tým rozdielom, že u Lukáša je iné poradie pre pokúšanie Krista ponúknutých návrhov.

[100]     Jedna z prác B. Spinozy (1632 — 1677), ktorého zaraďujú k panteistom, sa aj tak nazýva: „Traja velikí klamári“. V nej sú vyjadrené jeho názory na činnosť Mojžiša, Ježiša a Mohammeda. Očierniac menovaných a umocniac to zbytočnosťami, B. Spinoza, ako aj mnohí iní ateisti (aDeisti), neodhalil biblické «svetové zákulisie», následkom čoho si ono aj jeho písomnosti prispôsobilo pre svoje potreby: existujú „Traja velikí klamári“, no niet neprestajne klamúceho «svetového zákulisia», ktorého moc je založená na rozširovaní lži a presvedčenia ľudí o tom, že lož je skutočnou pravdou, a samotné «svetové zákulisie» akoby existovalo len v chorej predstavivosti psychopatov.

[101]     A týmto momentom je pre daného človeka akákoľvek „viera v Boha“ – viera v Jeho existenciu zbytočná a smiešna, lebo on ju už viac nepotrebuje. On už proste vie, že Boh existuje, a toto nezvratné presvedčenie o Jeho existencii si už nepotrebuje potvrdzovať vierou v Boha. „Viera v Boha“ - to je vlastne len presvedčovanie seba samého na vedomej úrovni o Jeho existencii, a teda v podstate len vyjadrením vlastných pochybností o Božom bytí... Preto každý „veriaci v Boha“ je v podstate svojím spôsobom neveriacim pochybovačom, „neveriacim Tomášom“. A až vtedy, keď dôjde k tomu prvému a jednorázovému uvedomeniu si bytia Božieho, si človek uvedomí, že nepotrebuje „v Boha veriť“, ale „Bohu veriť“, to jest, Mu dôverovať. A  čo vlastne „Bohu veriť, dôverovať Mu“ znamená? To sa dá aj vyjadriť slovami Mikuláša Štefana: „Možno nedostaneme vždy to, čo chceme, ako to chceme a kedy to chceme, ale VŽDY dostaneme to najlepšie, to, čo potrebujeme.“ (Mikuláš Štefan: „Odkaz slunečnice“, vyd. Maitrea, Praha 2016, str. 144) – pozn. prekl.

[102]     Na to je dôkaz, zodpovedajúci kritériu praktického preverenia, vyzdvihnutý v „dialektickom“ materializme ako kritérium skutočnej pravdivosti ľudských predstáv o objektívnom svete. То jеst, ak materialista, toto prečítajúc, bude čestným voči sebe samému aj voči „dialektickému“ marxizmu, tak nevyhnutne sa stane človekom veriacim Bohu, prestanúc byť „dialektickým“ materialistom. Nuž, ale ak bude nečestným, tak to je už druhá vec: učenie Marxa je pre jemu podriadených sebevražedné preto, lebo je lživé…